Spoločná operácia britskej a sovietskej armády, ktorej cieľom bolo obsadenie Iránu, sa začala v noci z 25. na 26. augusta 1941. Čo predchádzalo agresii proti krajine, ktorá útočníkov nijako neohrozovala?
Iránsko-nemecké vzťahy boli pred vojnou už celé desaťročia priateľské. Nemecko, na rozdiel od Veľkej Británie či Ruska (neskôr Sovietskeho zväzu), nemalo v tomto regióne imperialistické ambície. Neustále zasahovanie mocností do iránskych záležitosti sa iránsky vládca Réza Šah Pahlaví pokúsil z časti vyvážiť spoluprácou s Nemeckom. V 30. rokoch prišlo do Iránu množstvo nemeckých technikov a inžinierov, nemeckí diplomati podporovali šachovú jazykovú reformu a vzájomný obchod medzi krajinami rástol. Tieto priateľské vzťahy sa však vylučovali s britskými a sovietskymi záujmami, najmä po vypuknutí druhej svetovej vojny.
Na začiatku druhej svetovej vojny vyhlásil Irán neutralitu. V roku 1941 sa Sovietsky zväz a Veľká Británia stali oficiálnymi spojencami proti Hitlerovi, ktorému sa zatiaľ darilo na všetkých frontoch. Sovietsky zväz nutne potreboval od západných spojencov materiálnu pomoc, no Britsko-sovietske spojenie sa zredukovalo na úzku a nebezpečnú trasu do severného Murmanska. Ako možné riešenie sa ukázala cesta z Perzského zálivu do Kaspického mora cez Irán, ktorý sa však svojej neutrality nehodlal vzdať.
Dňa 25. augusta doručili britskí a sovietski diplomati iránskej vláde protestnú nótu, v ktorej Irán obviňovali zo spolupráce s nemeckými agentmi na protisovietskej činnosti. Diplomati tiež žiadali okamžité vyhostenie všetkých nemeckých občanov (spolu ich v Iráne bolo 690 z celkového počtu 4630 cudzincov, medzi ktorými bolo 2590 Britov).
Bez vypovedania vojny jednotky Červenej armády prekročili iránske hranice a smerom na Tabríz. Britské indické jednotky pod velením generálporučíka Quinana prenikali do krajiny z juhu na troch miestach, v Ábádáne, Chorramšahre a Bandar Šapúre. Kombinovaná námorná a letecká operácia umožnila pristátie jednotiek v Ábádáne a obsadenie ropných polí pri Ahaze v Perzskom zálive. Britská 18. pešia brigáda sa plánovala vylodiť pri ropných rafinériách na severnom konci Perzského zálivu. Jej motorové člny však Iránci zablokovali s použitím dvoch tankerov. Iránske stráže vzápätí spustili paľbu a vyhlásili poplach.
Boje sprevádzalo aj obsadenie iránskej námornej základne pri Chorramšahre. Veliteľ iránskeho námorníctva admirál Beyendor padol, keď organizoval odpor iránskych jednotiek. Súčasne Briti viedli útok aj zo západu na iracko-iránskej hranici a veľkou rýchlosťou sa im podarilo dostať do Kermanšahu. Operácie sa zúčastnilo aj britské letectvo. Štyri eskadry RAF uskutočnili nálety na iránske letiská a dôležité vojenské ciele. Malé iránske letectvo, ktoré tvorilo sotva 50 strojov, bolo prvým útokom na letisko v Ahváze vyradené z ďalších bojov. Britské letecké výsadkové jednotky obsadili ropné polia pri Baluchsách. Lode sovietskej Kaspickej flotily vysadili sovietske jednotky na mnohých miestach iránskeho pobrežia bez toho, aby narazili na väčší odpor.
Medzitým Rezá Šah Pahlaví napísal telegram prezidentovi USA Franklinovi D. Roosveltovi, v ktorom ho na základe jeho deklarácií o obrane medzinárodného práva a slobody vyzval, aby zasiahol proti invázii a donútil útočníkov k ukončeniu agresie. Ukázalo sa, že veľkolepé vyhlásenia amerického prezidenta boli myslené len proti mocnostiam Osi a v odpovedi na šachov telegram uviedol, že nemôže nič urobiť.
Dňa 27. augusta 1941 v Teheráne odstúpila vláda Ali Mansúra a novému kabinetu začal predsedať Mohamed Ali Furughi, ktorý rozhodol o zastavení odporu. Stretnutie britských a sovietskych vojsk sa udialo 150 km od Teheránu. Dopisovateľ spravodajskej agentúry Reuters pri tejto príležitosti poznamenal: “Behom obeda sa hovorí o Stalinovi a Churchillovi a nakoniec o našom ďalšom stretnutí v Berlíne”. Iránska armáda bola budovaná veľmi zdĺhavo a pomaly, pričom v dobe vojny nebola modernizovaná a proti prekvapivému útoku zo všetkých strán nemala žiadnu šancu. Boje si na iránskej strane vyžiadali cez tisíc mŕtvych a zranených vojakov a civilistov, zatiaľ čo na britsko-sovietskej strane bolo padlých a zranených okolo 150.
Irán bol rozdelený na tri časti. Južnú časť okupovali Briti, severnú časť Sovieti a stredná časť dostala neutrálny štatut. V septembri 1941 Veľká Británia a Sovietsky zväz donútili novú iránsku vládu prijať tieto požiadavky: 1. uzavretie nemeckých, talianskych a rumunských zastupiteľstiev 2. vydanie štátnych príslušníkov mocností Osi Spojencom 3. stiahnutie iránskych vojsk z určených oblastí obsadených Spojencami 4. poskytnutie železníc a ciest pre prepravu vojenského materiálu do Sovietskeho zväzu. Týmto sa vytvorili podmienky, aby bolo do konca vojny dodaných Sovietskému zväzu 5 000 000 ton britského a amerického vojenského materiálu. Réza Šáh Pahlaví abdikoval na nátlak Britov a Sovietov a trón prenechal svojmu synovi.
Táto menej známa kapitola druhej svetovej vojny a britsko-sovietskej spolupráce nám ukazuje surovosť vojnovej logiky, keď pri dosahovaní strategických výhod nad protivníkom a presadzovaní vlastných záujmov, ide bokom aj medzinárodné právo a neutralita suverénneho štátu.
Použitá literatúra:
Axworthy Michael: Dějiny Íránu, Nakladatelství Lidové noviny 2009
Farokh Kaveh: Iran at war: 1500-1988, Bloomsbury Publishing 2011
Keddie Nikki R.:Modern Iran. Roots and results of revolution, Yale University Press 2006
Piekalkiewic Janusz: Druhá svetová válka, Svojtka&Co 2007