V princípe nejde o znenie zmluvy, ale o zmluvu samotnú, teda či je pre Slovenskú republiku opodstatnená, alebo, nie resp. či je pre ňu prínosom, alebo nie. Obranná doktrína SR totiž deklaruje „nerozborné“ spojenectvo v rámci aliancie krajín NATO pod vedením USA, ktorých úhlavným nepriateľom je Ruská federácia.
Čítal som svojho času vyjadrenie jedného vládneho činiteľa, v ktorom potvrdil, že považuje Rusko za hrozbu a nepriateľa SR. Vzhľadom na permanentné zhoršovanie vzťahov medzi USA a RF hroziace vyústeniu k vojnovému konfliktu na Ukrajine, vyhodnotila súčasná vláda tak, že je v záujme zabezpečenia obrany a suverenity SR potrebné podpísať obrannú zmluvu s USA.
Z tohto hľadiska je ďalšia diskusia politikov, právnikov a rôznych expertov ohľadne výkladu zmluvy neopodstatnená a zbytočná. Pokiaľ však súčasná vláda podpísala obrannú zmluvu z iných dôvodov ako uvádza, je nevyhnutné to dokázať, spochybniť jej rozhodnutie takým spôsobom, že k naplneniu dohody nedôjde, alebo ľud tak v referende, ako poslednej možnej inštancii, rozhodne.
Bolo by vhodné poučiť sa z našej histórie. Prvý slovenský štát bol na základe dohody „nerozborným“ spojencom nacistického Nemecka v boji proti „židoboľševizmu“, preto slovenskí vojaci pochodovali spolu s nemeckými proti ZSSR.
Ako „nerozborní“ spojenci ZSSR v rámci Varšavskej zmluvy sme ako súčasť ČSSR stáli na prvom vale obrany tábora mieru a socializmu pred agresiou západných imperialistov a ich paktu NATO. A naše tankové brigády a strategické letiská boli pár kilometrov a nie stovky od hranice do Západným Nemeckom.
Po zrušení Varšavskej zmluvy roku 1990 a rozpadu ZSSR v roku 1991 mal logicky zaniknúť aj obranný pakt NATO. Západ sa už nemal pred kým brániť, mal vzniknúť nový európsky bezpečnostný systém. Konečne sa na našom území prestali premávať cudzie vojská. Až do chvíle, keď SR vstúpila do NATO.
USA ostali ako svetový hegemón bez súpera. Malo to však jeden háčik. USA sa rozhodli, že už nikdy viac nedopustia, aby sa na svetovej aréne objavil nový súper, ktorý by mohol ohroziť ich hegemóniu. NATO pod vedením USA preto nezaniklo, naopak, začalo sa rozširovať na východ a obkľučovať Rusko, ktoré vstalo z kolien a stalo sa opäť veľmocou, čiže elementom ohrozujúcim ich hegemóniu. Preto predstavitelia NATO a USA bez ostychu stále tvrdia, že je to obranný pakt, poukazujúc účelovo na „agresora“, ktorý si stráži len svoju bezpečnosť.
Musíme v prvom rade pochopiť myslenie hegemóna, teda USA. Pokiaľ Rusko oznámi, že nedovolí aby Ukrajina vstúpila do NATO a nestrpí ani prítomnosť jeho vojsk na jej území, tak argument USA a NATO znie, že to závisí výlučne na rozhodnutí Ukrajiny.
Pokiaľ Rusko naznačí, že môže vybudovať základne na Kube, či Nikarague, tak sa USA otvorene vyhrážajú, že to bude mať pre Rusko fatálne následky. Hoci sme malý štát, nemali by sme mať hlúpych, alebo poplatných politikov, pretože je dokázané, že iniciatívny blbec je horší od nepriateľa a horšie ako byť nepriateľom USA už je len byť ich priateľom.
Pavel Fendek
analytik Inštitútu národnej politiky