Najprv si krátko zhrňme situáciu. Viac ako polovica ukrajinskej armády zaujala pozície na hraniciach Doneckej a Luhanskej republiky. Pri hraniciach vzbúreneckých republík a Ukrajiny má preto Rusko umiestenú svoju armádu. V zázemí ukrajinskej armády cvičia spriatelení inštruktori z NATO, Američania, Briti a ďalší. Vo vzdialenosti 20 km od ruských hraníc bežne poletujú výzvedné lietadlá a bombardéry USA, nacvičujúce útok jadrovými zbraňami. V Čiernom mori je taktiež hustá premávka vojenských lodí a lietadiel NATO.
Masmédiá hovoria o vojne ako o hotovej veci. Putin určite na Ukrajinu zaútočí, pretože je diktátor a agresor, ktorého treba obviňovať, zastrašovať a zadržovať. Pokiaľ teda nezaútočí, tak len vďaka tomu, že sa bojí amerických sankcií, ktoré budú pre Rusko zničujúce. Dokonca padli aj také návrhy, že by sankcie mali byť uvalené preventívne.
Pokiaľ eliminujeme dezinformačnú mainstreamovú propagandu zistíme, že
Rusko na Ukrajinu zaútočí len v prípade, že nebude mať inú voľbu
USA a NATO totiž trvajú na tom, že územnú celistvosť Ukrajiny je nespochybniteľná, čiže Krym (ktorý je už súčasťou Ruska) aj Doneckú a Luhanskú republiku považujú stále za súčasť Ukrajiny. Vyvolať ozbrojený konflikt je preto veľmi jednoduché.
Ukrajina zaútočí na vzbúrenecké republiky a Rusko bude musieť reagovať (pretože tam žijú etnickí Rusi), čo je gruzínsky scenár, len s tým rozdielom, že nikto teraz nevie odhadnúť, kde sa ruský postup zastaví. Podobne to môže byť aj s Krymom. Zámer USA je jednoduchý. Ukrajina je s Ruskom vo vojnovom stave od roku 2014, chce si len právom prinavrátiť odtrhnuté, a v prípade Krymu „Ruskom anektované územia“ – ako sa nazýva vôľa Krymčanov vyjadrená v referende.
Nie je podstatné, že Ukrajina konflikt určite prehrá, podstatné je, že kolektívny Západ na čele s USA označia Rusko za zločinného agresora a uvalia naň „zničujúce sankcie“, ktoré ho budú izolovať ekonomicky aj politicky od ostatného sveta. V skutočnosti tlak vyvoláva protitlak a Ruská ekonomika postupne vďaka sankciám generuje vlastné zdroje a schopnosti.
Rusko na Ukrajinu neplánuje zaútočiť
V princípe je preto úplne jedno, či do konfliktu s Ruskom tlačia Ukrajinu Spojené štáty alebo je to naopak iniciatíva Ukrajiny. Kedy konflikt vypukne? Rusko zaútočiť na Ukrajinu neplánuje, čo znamená, že odpovedať na túto otázku môžu len USA.
Konflikt však môže v takto vypätej atmosfére neplánovane vypuknúť hocikedy.
Stačí keď nejaký veliteľ z ukrajinskej strany nesprávne vyhodnotí situáciu a potom to už pôjde samovoľne. To je realita, ukrajinská vláda oficiálne dala poľným veliteľom voľné ruky.
Doteraz všetky sankcie Západu síce spôsobili Rusku značné problémy, v konečnom dôsledku ho však posilnili. Je preto celkom možné, že samo Rusko s podporou Číny bude novým sankciám schopné odolať. Čo však Putin urobí so zdevastovanou Ukrajinou?
Rusko síce má na to, aby relatívne bez problémov zničilo ukrajinskú armádu, nemá však na to, aby udržalo Ukrajinu ekonomicky. A udržiavať na ukrajinskom území svoje vojská je pre Rusko taktiež neúnosné. Otvára sa nám tiež otázka, ako je možné, že
tridsať rokov od ukončenia studenej vojny je hrozba vypuknutia jadrového konfliktu väčšia ako kedykoľvek predtým
Ukrajinská kríza je identická s kubánskou krízou
Súčasná kríza je v podstate identická s Karibskou krízou v roku 1962. Prezident USA J.F. Kennedy vtedy reagoval na umiestenie sovietskych rakiet stredného doletu na Kube ultimátom, že pokiaľ nebudú odstránené, zaútočí na ZSSR. Celosvetová jadrová katastrofa sa zdala byť neodvrátiteľná. Zvíťazil však zdravý rozum, USA stiahli svoje jadrové rakety z Turecka a ZSSR z Kuby, ktorá sa nikdy nestala členom Varšavskej zmluvy.
Odkaz Ruska: Nevťahujte Ukrajinu do NATO
To isté požaduje v súčasnosti Rusko od USA. Nevťahujte Ukrajinu do NATO, odíďte z jej územia, nezáleží na tom, že je to želanie jej vlády. Pokiaľ tak neurobíte, existenčne ohrozujete našu národnú bezpečnosť, preto odpovieme všetkými vojenskými a technicko-vojenskými prostriedkami. Túto požiadavka od Ruska, štátu, ktorý už vlastne nemal existovať, považujú USA skôr za urážku svetového hegemóna, ktorý verí, že môže nad týmto „slabým“ protivníkom zvíťaziť a upevniť si tak svoje ohrozené vedúce postavenie vo svete.
Ruský zázrak: Rusko ostalo jednotné
Po rozpade ZSSR v roku 1991 liberálne reformy v Rusku za vlády prezidenta Jeľcina vedené americkými „poradcami“ spôsobili chaos, ktorého následkom bol ekonomický kolaps. Následný rozpad Ruska na niekoľko malých štátov sa zdal byť už len otázkou času. Že sa tak nestalo interpretujú niektorí ruskí politológovia tromi okolnosťami.
Jadrové zbrane sa nesmeli vymknúť z centrálnej moci kým nebudú zlikvidované, do úradu prezidenta sa dostal neznámy V.V. Putin, ktorý mal tento proces riadiť a v role obetného baránka niesť zaň zodpovednosť, (urobil však pravý opak) a niečo ťažko vysvetliteľné, podobné zázraku.
Vzhľadom na slabosť Ruska je pochopiteľné, že Ukrajina so svojimi 53 miliónmi obyvateľmi, silným priemyslom a poľnohospodárstvom, sa po vyhlásení samostatnosti vydala na cestu neutrality a mnohovektorovosti. Jej konečným ekonomickým cieľom bolo vstúpiť do EÚ. Tento cieľ nespochybňoval žiadny ukrajinský prezident, ani tzv. proruský predseda Strany regiónov, prezident Ukrajiny Janukovyč dovtedy, kým si neprečítal návrh asociačnej dohody s EÚ.
Anglosaská EÚ vs. slovanská Euroázia
Podmienky dohody ho natoľko vydesili, že si chcel vybrať oddychový čas a jej podpis odložiť na neskôr, prípadne ju revidovať, či vôbec nepodpísať. Alternatívu už totiž mal v Putinovom znovuzrodenom Rusku, veľmoci, ktorá vstala z kolien ekonomicky aj vojensky.
Putin poskytol prezidentovi Ukrajiny Janukovyčovi úver tri miliardy dolárov, aby sa namiesto podpísania asociačnej dohody s EÚ pripojil k eurázijskému spoločenstvu. To bol signál na zahájenie Majdanu, farebnej revolúcie organizovanej USA a Západom, ktorá zásadne zmenila situáciu a smerovanie Ukrajiny.
USA a EÚ chceli Ukrajinu vtiahnuť na Západ nielen ekonomicky, ale aj vojensky.
USA lákal predovšetkým Krym, na ktorom plánovali vybudovať základne, čím by fakticky vypudili ruské loďstvo z Čierneho aj Stredozemného mora, keďže hlavná americká vojenská sila je v loďstve, cez ktoré kontrolujú celú planétu nielen vojensky, politicky, ale aj obchodne.
Zvrat cez Majdan a teror pučistov na Ukrajine
Putinovi sa však podarilo bez výstrelu získať Krym a pripojiť ho k Rusku, čím tieto plány zhatil. Legitímne zvolený prezident Ukrajiny Janukovyč bol zosadený pučom (Majdanom) a jeho strana bola v ukrajinskom parlamente nezákonne zlikvidovaná napriek dohodám garantovaným Západom. Teror pučistov rozpútaný na juhovýchode Ukrajiny voči civilistom, ktorí protestovali proti nelegitímnej vláde mal za následok stovky obetí, v Donecku a Luhansku ich boli tisíce.
To bol dobrý dôvod poslať niekoľko tisíc ruských „poradcov“ na proruské teritóriá Ukrajiny. Tento scenár sa nenaplnil, hoci bol určitú dobu veľmi aktuálny a blízky realizácii zrejme preto, lebo ho Putin považoval za priveľmi riskantný. Putinov vtedajší argument, že USA sa nepodarilo Rusko zatiahnuť do vojny na Ukrajine má za následok to, že hrozí ešte väčšie nebezpečenstvo vojny ako vtedy.
Bleskový zásah ruských ozbrojených síl v Kazachstane, ktorý nikto neočakával dokazuje, že Rusko zhodilo rukavice a bude tvrdo ochraňovať svoju národnú bezpečnosť. Či Putin ľutuje, alebo neľutuje, že nezasiahol v roku 2014 na Ukrajine podobným spôsobom, vie len on sám.
Ideologická nenávisť voči Rusku
USA, resp. kolektívny Západu v súčasnosti nenávidí Rusko preto, lebo znovu existuje ako suverénna veľmoc, ktorá pohŕda všetkými európskymi neomarxistickými hodnotami ako progresivizmus, multikulturalizmus, rasistickými hnutiami typu Black Lives Matter, LGBTQ, genderizmus, radikálny feminizmus, humanrightizmus atď, čiže neomarxistickou represívnou totalitnou liberálnou demokraciou ako celkom.
Z tohto dôvodu je v Rusku obmedzovaná činnosť politických strán, hnutí aj jednotlivcov, ktorým sa preukáže, že sú financovaní z tzv. „vyspelých, multikultúrnych a progresívnych demokracií“ Západu a presadzujú ich záujmy. Od kontroverzných („ukradnutých“) volieb v USA (2020) Rusku (aj v Bielorusku) už vôbec nezáleží na tom, či USA a Západ uzná, alebo neuzná legitímnosť výsledkov ich volieb, či je ich politický režim označený ako demokratický, alebo nedemokratický.
Rusko pri zrode multipolárneho sveta
Z hodnotového hľadiska je totiž ruský politický systém najviac podobný britskému od 20. do konca 50. rokov 20. storočia. Takto sa rodí multipolárny svet.
V svojej knihe Veľká šachovnica už nebohý významný americký politológ poľského pôvodu Zbygniew Brzezinski dokazuje, že Rusko bez Ukrajiny nemôže byť európskou veľmocou. Evidentne sa mýlil. Ukrajina sa po puči v roku 2014 ekonomicky úplne odstrihla od Ruska. Pre Rusko to bol ťažký úder, pretože z Ukrajiny, najbohatšej a najpriemyselnejšej republiky bývalého ZSSR dovážal súčiastky rakiet, komponenty zbrojnej výroby a ďalšie produkty.
Rusko sa stalo priemyselne nezávislé
Tieto priemyselné odvetvia muselo Rusko od základu vybudovať doma, čím posilnilo svoju nezávislosť na dovoze zo zahraničia. V rámci západných sankcií sa to týkalo prakticky „fšetkého“. Pre Ukrajinu to naopak znamenalo krach týchto odvetví. A nielen to, tým, že sa Ukrajina preorientovala na Západ, došlo k celkovej deindustrializácii Ukrajiny, ktorá sa v skladbe svojej ekonomiky dostala na úroveň roku 1913.
Ekonomické zameranie sa na Západ spôsobilo Ukrajine depopuláciu obyvateľstva z cca 53 miliónov v roku 1991 na odhadovaných cca 40 miliónov v súčasnosti.
Z nezávislej Ukrajiny sa tak stal len nesvojprávny priestor pre umiestenie vojsk USA a NATO pre potenciálny útok na stále mohutnejúce Rusko
Ukrajincom nezostáva už nič iné ako pripravovať sa na vojnu a vyrevúvať Sláva Ukrajine. A Rusko bude čakať, čo tí šialenci vyvedú. Dúfam, že k ničomu nedôjde a Ukrajina sa časom sama rozsype.
Nie som rusofil, ale tie idiotské postoje kolektívneho Západu ma už iritujú podstatne viac, ako svojho času produkty ideológov ZSSR. Dôvod? Žil som v tom období, takže to, čo produkuje súčasný mainstream je niečo podobné tomu, akoby ma chcel katolícky kňaz učiť Kamasutre.
Pavel Fendek
analytik Inštitútu národnej politiky