V roku 1994 Ministerstvo energetiky Spojených štátov amerických (DOE) vypočítalo, že v Kaspickom regióne sú obrovské zásoby ropy a zemného plynu. Kaspické more, najväčšia vnútrozemská vodná plocha na svete, susedí s Ruskom a Iránom spolu s bývalými sovietskymi republikami Kazachstan, Turkménsko a Azerbajdžan.
Vo Washingtone sa očakávalo, že zdroje fosílnych palív v Kaspickom mori znížia závislosť USA od Blízkeho východu, oblasti, na ktorú sa západné elity tradične zameriavajú, kvôli jej jedinečným ložiskám ropy a plynu; ale región, ktorý sa v tomto storočí stal nestálym a nestabilným, najmä v dôsledku vojen na Blízkom východe vedených USA.
Zabezpečenie kontroly kaspickej oblasti by ďalej pomohlo Washingtonu tým, že by vláde USA umožnilo diverzifikovať zdroje dovozu a poskytnúť jej viac možností a kontroly.
Takéto ciele viedli Washington pri rozširovaní svojho vplyvu na Strednú Áziu, ktorá sa nachádza neďaleko Kaspického mora.
Stredná Ázia má rozlohu asi 1,5 milióna štvorcových míľ a zahŕňa Kazachstan, Kirgizsko, Tadžikistan, Turkménsko a Uzbekistan. Tieto krajiny obsahujú významné prírodné zdroje a sú obklopené Ruskom, Čínou, južnou Áziou a Blízkym východom.
Rozpad Sovietskeho zväzu v roku 1991 umožnil Washingtonu pokračovať v úsilí o rozšírenie hegemónie USA preniknutím do srdca Eurázie. Američania pritom dúfali, že ich imperialistická politika zanechá Rusko a Irán v oslabenom stave.
Rusko, Irán a štáty Strednej Ázie však spolu obsahujú 15 % alebo viac globálnych zásob ropy a až 50 % všetkých známych zdrojov plynu.
Najmä v 90. rokoch 20. storočia Američania pod vedením prezidenta Billa Clintona vystupovali na medzinárodnej úrovni ako jediná hegemonická superveľmoc, centrum svetového vplyvu; diktovať svoju jedovatú neoliberálnu značku kapitalizmu ako cestu k „ekonomickému rozvoju“.
Nerastné suroviny – zmeny režimov
Hlavnou geopolitickou prioritou USA v postsovietskej ére bolo prilákať priestor Strednej Ázie/Kaukazu pod záštitu NATO prostredníctvom vojenského zapojenia a zmeny režimu; zavedenie alebo podpora režimov, ktoré by súhlasili s hospodárstvom voľného trhu; otvoriť obchod americkým a európskym investíciám a zároveň umožniť Západu nadvládu nad ložiskami nerastných surovín v Eurázii.
USA sa prostredníctvom vojenského a ekonomického presviedčania zamerali najmä na Kazachstan, Uzbekistan, Tadžikistan a Turkménsko, krajiny, ktoré sa odtrhli od Sovietskeho zväzu. Tieto štáty sa ešte len museli integrovať do globalistického systému pod vedením Američanov. Kedysi patrili medzi najmenej bohaté sovietske republiky.
Bez ohľadu na to sa môžu pochváliť pôsobivým množstvom ropy a spolu majú rovnaké alebo väčšie množstvo ropy ako Saudská Arábia, ktorá obsahuje 2. najväčšie zásoby ropy na svete.
S Azerbajdžanom majú tri z piatich stredoázijských krajín dokopy (Turkménsko, Uzbekistan a Kazachstan) jedny z najbohatších zásob zemného plynu. Kazachstan má 2. najväčšie zásoby ropy spomedzi krajín bývalého Sovietskeho zväzu a 12. najväčšie na svete. Kazachstan ďalej disponuje značným množstvom plynu a jeho zásoby uhľovodíkov (ropa a plyn) sa odhadujú na 8,7 bilióna dolárov.
Energetická pracovná skupina pod vedením Dicka Cheneyho, viceprezidenta Georgea W. Busha v rokoch 2001 až 2009, vypočítala, že overené zdroje ropy v Kazachstane a Uzbekistane spolu so sektormi Kaspického mora dosahujú 20 miliárd barelov. To sa rovná väčšiemu množstvu ropy, ako je prítomné v Severnom mori.
Podľa Johna J. Maresca, bývalého vládneho predstaviteľa USA s napojením na fosílne palivá, by celkové zásoby ropy v stredoázijských/kaspických regiónoch mohli celkovo predstavovať viac ako 60 miliárd barelov a dokonca dosiahnuť až 200 miliárd barelov ropy. Západné energetické korporácie sa zoraďovali. Mali prostriedky na zvýšenie produkcie ropy v centre Eurázie o viac ako 500 % – zo skromných 870 000 barelov v roku 1995 na 4,5 milióna do roku 2010, čo je ekvivalent 5 % svetovej produkcie ropy.
Clintonova administratíva v roku 1999 prostredníctvom svojej Národnej bezpečnostnej stratégie odhadla, že v oblasti Kaspického mora sa nachádzajú ložiská ropy v celkovej výške 160 miliárd barelov, čo je väčšie množstvo ropy, ako sa nachádza v Iraku. Tieto zásoby by zohrávali ústrednú úlohu pri uspokojovaní rastúceho dopytu po energii. Preto nebolo prekvapujúce, že Cheney povedal:
Neviem si predstaviť, že by sa región objavil tak náhle a stal sa tak strategicky významným ako Kaspické more
Aby Washington zvýšil svoju kontrolu a zabezpečil prepravné trasy ropy a plynu, začal militarizovať oblasť od východného Stredomoria po okraje západných hraníc Číny. Naprieč týmito priestormi rozmiestnili okolo 100 000 amerických vojakov.
V decembri 1999 Biely dom vysvetlil:
Stabilný a prosperujúci Kaukaz a Stredná Ázia uľahčia rýchly rozvoj a prepravu veľkých kaspických zdrojov ropy a zemného plynu na medzinárodné trhy s podstatnou komerčnou účasťou USA.
Riešenie regionálnych konfliktov ako Náhorný Karabach a Abcházsko [oba na južnom Kaukaze] je dôležité pre vytvorenie stability potrebnej pre rozvoj a prepravu kaspických zdrojov“.
Americká stratégia “Hodvábnej cesty” – konflikt s Ruskom
Kongres USA schválil v roku 1999 Stratégiu Hodvábnej cesty: opatrenie na podporu vplyvu Washingtonu v južnom Kaukaze a Strednej Ázii, pričom sa stavia proti politickému vplyvu Číny, Ruska a Iránu. Toto sa ľahšie povedalo, ako urobilo. Napríklad Rusko sa v tomto storočí za prezidenta Vladimira Putina, ktorý nastúpil do úradu 7. mája 2000, neustále znovu objavuje ako globálna veľmoc .
V roku 1998 žilo viac ako 35 % ruskej populácie pod hranicou chudoby, ale do roku 2013 Putinova vláda znížila toto číslo na 11 %, čo je pozoruhodný úspech. Na porovnanie, 15,1 % Američanov žilo pod hranicou chudoby v roku 2010, rok po tom, ako sa prezidentom stal Barack Obama . Brazílsky historik Moniz Bandeira pochválil prezidenta Putina za to, že je „vlastenec so silnou osobnosťou“, ktorý „reformoval a modernizoval“ Rusko a zároveň „zvyšoval morálku a hrdosť, ako aj ducha a zmysel pre vznešenosť svojho ľudu“.
Rozpínavosť USA
Washington presadzoval svoje ciele v kaukazských krajinách prostredníctvom svojej „agendy slobody“ a „vojny proti terorizmu“. Stratégovia vo Washingtone preukázali malý rešpekt voči legitímnym záujmom Ruska o Euráziu. Rozpínavosť USA ohrozovala geostrategickú a územnú celistvosť Ruska. Američania chceli celkom jasne zmariť návrat Ruska ako veľmoci tým, že zabránili Moskve obnoviť svoj vplyv v eurázijskej sfére.
Bandeira napísal:
„Jadrom problému je preto očividná ambícia Spojených štátov postaviť z Ukrajiny most pre svoju strategickú expanziu cez Euráziu, kľúčovú oblasť globálnej rovnováhy, a zabrániť Rusku znovu získať svoje dominantné postavenie v Čiernom mori…
…kde Odesa slúžila ako jej hlavný obchodný prístav so Stredozemným morom a ďalšími oblasťami okolo Atlantiku“
Washington založil program NATO Partnerstvo za mier (PfP), aby pritiahol bývalé sovietske republiky do americkej sféry. Ozbrojené sily USA vykonávali vojenské cvičenia v oblastiach ako Stredná Ázia od roku 1997. Krajiny Strednej Ázie sa pripojili k Severoatlantickej rade pre spoluprácu NATO. Ako prvý krok na ceste k potenciálnemu vstupu do NATO v roku 1999 USA integrovali do vojenskej štruktúry (GUAM) Gruzínsko, Ukrajina, Uzbekistan, Azerbajdžan a Moldavsko.
Niektoré odhady v Amerike naznačovali, že Stredná Ázia by mohla dodávať viac ako 80 % ropy dovážanej do USA okolo roku 2050.
Energetická bezpečnosť USA visí na postsovietskom teritóriu
Bill Richardson, bývalý minister energetiky USA, priznal, že niekdajšie sovietske republiky „sú všetko o energetickej bezpečnosti Ameriky. Boli by sme radi, keby sa spoliehali na západné komerčné a politické investície v Kaspickom mori a je pre nás veľmi dôležité, aby mapa plynovodu a politika vychádzali správne.“
To vysvetľuje túžbu kontrolovať prírodné zdroje regiónu a chrániť ropovody prechádzajúce cez Afganistan a Turecko. Američania vynaložili maximálne úsilie, aby odklonili infraštruktúru od Ruska, napríklad v súvislosti s plynovodom Nabucco, ktorý mal dodávať plyn do Európy, plán, ktorý neskôr stroskotal.
Politická sloboda = podriadenosť záujmov USA
George W. Bush bol fakticky dosadený za prezidenta v januári 2001, nebol zvolený. Bol obľúbenou voľbou neokonzervatívcov, radikálnej pravice Republikánskej strany, ktorá sa rozhodla riadiť americkú zahraničnú politiku. Medzi ich ciele patrilo posilniť vojenské výdavky a v prípade potreby aj silou napadnúť „režimy nepriateľské voči záujmom a hodnotám“ Ameriky a zároveň podporovať „politickú slobodu“, teda podriadenosť záujmom USA.
Bushova administratíva chcela zvýšiť tok prírodných zdrojov zo zahraničia. Prezident Bush a viceprezident Cheney mali väzby na americký priemysel fosílnych palív už roky. Americké zásoby ropy a plynu sa začiatkom tohto storočia podstatne znížili.
Američania sa stali závislými od dovozu 50 % alebo viac ropy do krajiny. Hoci to môže znieť cynicky, zverstvá z 11. septembra proti Amerike slúžili vláde USA ako zámienka na ospravedlnenie vedenia vojny (casus belli); najprv v Afganistane, ktorý Američania začali bombardovať 7. októbra 2001, necelé 4 týždne po 11. septembri.
S prebiehajúcou inváziou do Afganistanu americký minister obrany Donald Rumsfeld sľúbil, že Washington poskytne „desiatky miliónov dolárov“ Tadžikistanu a Uzbekistanu, dvom národom, ktoré zdieľajú rozsiahle hranice s Afganistanom. Americkí vojenskí poradcovia boli umiestnení v Tadžikistane počas leta 2001, týždne pred 11. septembrom, kde plánovali útok na Afganistan z Američanmi kontrolovaných základní v Tadžikistane.
Americká invázia do Afganistanu sa čiastočne týkala ochrany potrubných koridorov.
Okrem toho je tu strategický význam Afganistanu. Bushova administratíva iniciovala kampaň na zabezpečenie energetických zásob a zásobovacích trás v pohorí Hindúkuš, od Afganistanu a severozápadného Pakistanu až po Bospor. Význam takýchto oblastí už predtým načrtol Zbigniew Brzezinski, bývalý americký poradca pre národnú bezpečnosť.
Odstránenie vlády Talibanu v Afganistane by umožnilo Washingtonu v spojení s UNOCAL (Union Oil Company of California) vybudovať dva ropovody – jeden cez Afganistan a Pakistan do Indického oceánu; a druhý, Central Asia Oil Pipeline Project (CAOPP), tiahnuci sa 1050 míľ od Chardzhou v Turkménsku. Posledný uvedený ropovod by zabránil azerbajdžanskej rope prechádzať cez Rusko.
Takmer bezprostredne po 11. septembri sa americká vojenská prítomnosť v Strednej Ázii rozrástla.
Pod zámienkou vojny proti terorizmu sa americké jednotky v skutočnosti zapájali predovšetkým do vytvárania udržateľného prostredia pre UNOCAL na výstavbu ropovodov, vrátane ďalšieho, ktorý vedie ropu z Uzbekistanu do Indického oceánu bez toho, aby prekročil ruskú pevninu.
Na zabezpečenie prechodu amerických jednotiek na ceste do Afganistanu dostal Washington začiatkom tohto storočia povolenie na používanie základní v Strednej Ázii. Do roku 2014 sa však americká ozbrojená prítomnosť v regióne výrazne znížila; v júni 2014 bola americká armáda násilne vysťahovaná zo svojej jedinej zostávajúcej stredoázijskej základne v Manase na severe Kirgizska. Letecká základňa bola vrátená pod kontrolu kirgizskej vlády, ktorá sa rozhodla pripojiť k Rusku.
Shane Quinn
O autorovi: Shane Quinn novinár a renomovaný historik so sídlom v Írsku, so zameraním na geopolitiku a históriu druhej svetovej vojny. Je vedeckým pracovníkom Centra pre výskum globalizácie (CRG).
Zdroje
- Luiz Alberto Moniz Bandeira, The World Disorder: Americká hegemónia, proxy vojny, terorizmus a humanitárne katastrofy (Springer; 1. vydanie, 4. februára 2019)
- „Prehľad a vlastnosti kazašského priemyslu zemného plynu. O Kazachstane ”
- Elena Chernenko a Alexander Gabuev, Preklad: Paul R. Grenier, „Na Ukrajine sú záujmy USA nezlučiteľné so záujmami Ruskej federácie“, šéf Stratforu George Friedman o koreňoch ukrajinskej krízy“, US-Russia.org , 17. januára 2015
- Zbigniew Brzezinski, Moc a princíp: Spomienky poradcu pre národnú bezpečnosť, 1977-1981 (Farrar Straus & Giroux; 1. vydanie, 1. marec 1983)
- George Arney, „plánovaný útok USA na Taliban“, BBC, 18. september 2001
- Luiz Alberto Moniz Bandeira, Druhá studená vojna: Geopolitika a strategické dimenzie USA (Springer 1. vydanie, 23. júna 2017)
- Akhilesh Pillalamarri, „Spojené štáty práve uzavreli svoju poslednú základňu v Strednej Ázii“, Diplomat, 10. júna 2014
- John Pilger, The New Rulers Of The World (Verso Books, 20. február 2003)
- Jeremy Scahill, Blackwater: Vzostup najmocnejšej žoldnierskej armády na svete (Serpent’s Tail; hlavné vydanie, 17. júla 2008)
Poznámka: medzititulky a zvýraznenie v texte: redakcia SKsprávy