Jozef Šátek porovnáva korupciu v kauze Očistec s kauzou „únosu“ prezidentovho syna Kováča. V niečom je to podobné a v niečom veľmi odlišné, píše na sociálnej sieti k vývoju situácie medzi rôznymi zložkami polície.
Šátek viedol Krajský úrad vyšetrovania PZ v Bratislave. Každý rok vyšetrovali takmer 45 až 50 vrážd a množstvo závažných hospodárskych zločinov.
Približuje, že boli kvalifikovaní ako profesionálne pracujúci úrad s ostrieľaným a morálne pevným základom. Opisuje, že bolo jasné, že keď prišiel zlomový bod – vyšetrovanie zločinu „únosu“, tak konali ako dovtedy a ako boli naučení – v súlade so zákonom a ich vnútorným presvedčením.
Potom prišli z lexovsko-hudekovskej strany nevídané útoky – trestné oznámenie riaditeľa SIS, ktoré riešila inšpekcia, personálne vyhrážky o odvolaní ministra vnútra, rôzne otvorené či skryté vyhrážky, mediálne lynčovanie mečiarovskými novinármi, pravdaže prišli aj medové ponuky, no a po odmietnutí sa nás zbavili organizačným zrušením celého úradu a rozprášením všetkých jej členov, pričom mnohí odišli do civilu, vysvetľuje situáciu v polovici 90.rokov.
Ja tvrdím, že ukázať morálku, zásadovosť a profesionalitu máme vtedy, keď je situácia zlá, keď môžete očakávať len negatívne následky a nie keď to robiť môžete bez obáv a budete len chválení
Nie je „elita“ ako elita
Šátek sa kriticky a vecne pustil do súčasnej motanice na čele so špeciálnym prokurátorom. „Nepočul som ani o jednom z „elitných“ vyšetrovateľov, o ktorých hovorí D. Lipšic, že sú to vyšetrovatelia s 15-20 ročnou praxou, čiže takí čo pracovali a učili sa za Gašpara, Lučanského, Hraška, Krajmera, Slobodníka …?, že by sa postavili za svoj názor a proti názoru či požiadavke nadriadeného, že budú vyšetrovať, čo iný nechce alebo nebudú vyšetrovať, čo iný nariaďuje a že by za svoje pevné postoje musel z polície odísť a potom sa aj prípadne vrátil.“
Neboli v správnom čase na správnom mieste – teraz to doháňajú nadprácou
Znamená to, pokračuje, „že títo vyšetrovatelia boli ticho, keď mlčať nemali, slúžili zlu a potom začali byť aktívni a principiálni, keď už si chceli len „prilepšiť“ prehodením politického krytia. Oni si mysleli, že za svoju cenu “nezmieriteľných” vyšetrovateľov nemusia nič zaplatiť, teda svojím verejným postojom v správnom čase a dúfali, že im stačí len prehodiť kabát.“
Bývalý vyšetrovateľ opisuje ako sa po voľbách v novembri 1998 niektorí vrátili do polície, ako opäť boli „bielymi“ vranami a ostatní policajti im dávali najavo, že tam skrátka nepatria.
Spomína ako opäť skúšali tie isté zbrane. „Nemali na nás nič, tak nás odpočúvali a vymýšľali si na nás skutky, ktorých sme sa nikdy nedopustili (finančná polícia + inšpekcia). Chceli nás za každú cenu zastaviť, lebo sme išli po príslušníkoch SIS, tzv. podvodníckych privatizérov či oligarchoch, falšovateľov Duckého zmeniek a pod., no bolo toho podľa optiky „inšpekcie“ najmenej na trojnásobok obvinení, čo by sa im aj podarilo, keby nebol odvolaný minister vnútra. V prípade „únosu“ sme sa neuspokojili s výpoveďami „kajúcnikov“, ktorých sme mali aj my, ale sme obvinenie doložili neodškriepiteľnými aj inými dôkazmi, chce to však skúsenosti, rozum, trpezlivosť a odvahu.“
Mafiánske dedičstvo kajúcnikov
Jozef Šátek približuje zrod metódy použitia kajúcnikov na dosiahnutie cieľa ešte z éry mafiánskych skupín. Tých skutočných, nie propagandou označujúcich… Podľa neho sa zdá, že títo „elitní“ (vyšetrovatelia) sa naučili pri vyšetrovaní šátorovcov, sýkorovcov, takáčovcov a iných „cov“ len zakladať dôkazy na kajúcnických svedectvách s poskytovaním benefitov, ktorými pozakrývali v stavbe chýbajúce tehličky. Vtedy to nikomu nevadilo, veď to boli „len mafiáni“.
A ako sa hovorí, čo sa v mladosti naučíš na staré kolená akoby si našiel, tak po rozviazaní rúk pokračovali v svojich „striktne zákonných postupoch“ a začali opäť sypať kajúcnikov a vytvárať sieť, cez ktorú nemal nikto preplávať, potvára ťažký záves pred oknami vyšetrovacích metód laickej verejnosti.
Vyšetrovatelia zaspali na vavrínoch a starých praktikách
Chybou podľa neho bolo to, že to už neboli len „mafiáni“ ale dovtedy nedotknuteľní, takže sledovanosť týchto prípadov verejnosťou, ale aj potreba vyššej kvalitatívnej úrovne dôkazov bola nevyhnutnosťou, čo sa však nestalo. A túto „slabinu“ v profesionálnej príprave „elitných“ najlepšie poznali tí, ktorí s nimi robili, veď mnohí vyšetrovatelia na inšpekcii sú tí istí, ktorí s nimi drali na stoličkách NAKA či iných úradoch nohavice, opisuje situáciu.
Kde šliapnu „elitní“, tráva dlho nerastie
Na záver dodáva, že sme nemohli čakať viac, ak niekto nepripravený si sadne na ministerský stolec, dá si radiť niekomu, čo skutočnej policajnej práci nikdy nerozumel, v podstate personálne všetko ponechali po starom, najprv za policajného prezidenta urobili niekoho z „druhej“ strany, asi na znak zmierenia, ktoré sa pravdaže nekonalo, a potom tam dali ďalšieho, ktorý nemá ucelený profesionálny rozhľad, čiže kde šliapnu, tam tráva dlho nerastie.
Ak sa rozhodli bez previerok poveriť vyšetrovaním zložitých a závažných prípadov tých, ktorí dovtedy boli „elitní“ pre Kaliňáka s Gašparom a čakali, že títo zmenia svoju podstatu jedným heslom „o rozviazaných rukách“ a že sa tu neobjaví ďalšia skupina, ktorá bude pokračovať v ochrane záujmov bývalých vládnych činiteľov a spojených oligarchov a to po línii polície i prokuratúry (čo robili aj predtým), tak teraz zberajú zasiatu úrodu v podobe úplného rozvratu a straty dôveryhodnosti polície, prokuratúry, celkového politického chaosu a sklamaných občanov, uzatvára svoj skúsenostný pohľad na dianie bývalý vyšetrovateľ Jozef Šátek.
medzititulky: redakcia