Utorok v NR SR sa niesol predovšetkým v znamení mimoriadnej schôdze k schvaľovaniu kontroverznej vojenskej zmluvy medzi vládami SR a USA. Schôdza bola viackrát prerušená, opakovane v útrobách parlamentu rokovalo poslanecké grémium, zatiaľ čo vonku, pred budovou demonštrovali tisícky ľudí proti prijatiu okupačnej zmluvy, ktorá si zo slovenskej suverenity ťažkú hlavu nerobí.
Ľudia si, žiaľ, už zvykli, že parlament nie je nijakou svätyňou, hoci by mal byť výkladnou skriňou toho najlepšieho zo Slovenska. Práve s touto vládnou garnitúrou, ktorá sľubovala novú politickú kultúru sa v parlamentu udomácnil rokovací suterén, ak nie zapáchajúca žumpa, plná výkalov, v ktorej normálny človek ani s respirátorom na ústach by nevydržal viac ako pár minút.
Progresívnou novinkou oproti minulým obdobiam je nevídaný negatívny jav, dehonestujúci, ba likvidujúci parlamentnú demokraciu i samotný parlament, keď nielen poslanci navzájom, ale už aj ministri, ktorí sa majú poslancom zodpovedať, si dovolia zástupcom ľudu v rokovacej sále parlamentu nadávať. Takáto arogancia ministrov vládnej moci pred poslancami tu ešte nebola, a to parlament už všeličo zažil. To, že koalícia neumožnila vystúpiť generálnemu prokurátorovi v rozprave len prerazilo dno suterénu nafúkanej povýšenosti vládnej moci.
V rozprave pri predkladaní zmluvy minister obrany Jaroslav Naď opakovane na adresu opozície používal osočujúce nálepky, vrátane tej najfrekventovanejšej medzi bojovníkmi jeho proamerického kmeňa o „extrémistoch“. Uhríka, Fica a mierového aktivistu Chmelára označil za šíriteľov dezinformácií.
Pritom s Chmelárom z petičnej iniciatívy Zjednotení za mier sa odmietol minister k hromadným pripomienkam k zmluve, pod ktorú sa podpísalo viac ako 60 tisíc občanov, stretnúť a vecne diskutovať. Toto je prvý symptóm, ktorý nás dovedie k diagnóze politickej choroby súčasnej vládnej garnitúry.
Podľa Naďa nátlak údajne nie je od Američanov na členov vlády, ale vraj jediný nátlak je od “extrémistov”. Podľa dikcie chlapci sa snažia prepisovať nielen dejiny, geopolitiku, ale už aj význam slov, čo nie je ich silná parketa, pokiaľ… nie ste ideologický fanatik. Lebo ten môže všetko, najmä, ak súčasne aj vyhral voľby. Vskutku zvláštny štýl argumentácie sme videli. Jeho, ale aj prejav predsedu brannobezpečnostného výboru Juraja Krúpu sprevádzal totožný nervný, arogantný štýl.
A to je druhý symptóm na potvrdenie príčiny tohto chorobného správania, ktoré je na kilometre vzdialené od natierania masla na predvolebný chlieb, na ktorý naleteli mnohí, nielen obyčajní voliči, vrátane hoaxu o „najlepšej kandidátke“ a “novej politickej kultúre”, kde to “budú robiť inak” ako tá “mafia” pred nimi.
S bohorovnosťou si táto vláda zrejme potykala, lebo aj líder OĽaNO vyhlasoval, že toto bude údajne „najlepšia vláda v histórii Slovenska“. Teraz sa ukazuje v čom. Nepochybne sú najlepší v likvidovaní politickej kultúry v parlamente, najlepší v demontáži občianskych práv a slobôd, experti v dusení demokracie a najlepší z najhorších v ničení národnej zvrchovanosti a štátnej suverenity Slovenskej republiky.
Môžeme konštatovať, že vládni politici, ministri súčasnej koalície, stratili všetky zábrany elementárnej slušnosti a rešpektu k zástupcom druhej časti voličov, ktorí sa ocitli v opozícii, čo aj neskrývane – výberom slov, hlasovým fondom, posturikou tela aj mimikou tváre a gestami rúk dávali okato najavo. A to je tretí symptóm, ktorý oprávňuje vyniesť verdikt o príčine tohto neslušného, arogantného, povýšeneckého až vulgárneho správania.
Je ním slepá posadnutosť ideológiou, fanatické presvedčenie o vedúcej úlohe Spojených štátov vo svete, chorobná predstava na úrovni davovej psychózy sfanatizovanej sekty o boji proti vnútornému („mafii, opiciam, dezolátom a extrémistom“) a vonkajšiemu (Ruskej federácii a „zlým Rusom“) nepriateľovi.
Svedčia o tom o.i. aj slová ministra Naďa, že “po 18 rokoch po vstupe Slovenska do NATO je už načase zbaviť sa Rusov…”
A tak jediné, čo by mali politicky, názorovo a najmä ideologicky chorí ľudia urobiť je, zbaviť sa geopolitického a ideologického fanatizmu, ktorí z nich robí nielen predmet hračky v rukách cudzích záujmov, ale aj objekt bábok na smiech. A to je to najlepšie, čo sa o nich dá napísať, pretože vlastizrada, z ktorej ich častovala opozícia, nemusí byť jediný vážny delikt.
Najväčším hriechom pre politika, ktorý sľuboval vernosť na ústavu je prehrešok proti samotnej ústave Slovenskej republiky, ktorá sa nesmie riadiť nijakou ideológiou. Ani tou anglosaskou, liberálnou a globalistickou chorobnou dogmou o poslaní USA vo svete v boji za celosvetový poriadok pod bičom a s lietadlovými loďami Washingtonu. Svet pred 77 rokmi súdil podobných fanatikov v Norimberskom procese. Bude sa to opakovať?
Rafael E. Rafaj