Rozhodujúcim faktorom, podstatným spôsobom ovplyvňujúcim celý proces tvorby verejnej politiky je typ politického systému alebo, inak povedané, spôsob politickej organizácie vecí verejných. Vo väčšine krajín sveta, vrátane Slovenska, je zastupiteľská forma demokracie najrozšírenejším spôsobom organizácie spoločenských a politických vzťahov. Preto ak dnes mnohí významní predstavitelia sociálnych vied (R.A. Dahl, K. Phollips, J. Gray, T.A. Ash, J. Kuroň, J. Lukacs, D.C. Korten, K. Basu a pod.) hovoria o kríze, v ktorej sa súčasné liberálne demokracie nachádzajú, resp. ak hovoria a píšu o príčinách a prejavoch krízového stavu, majú na mysli mnohé negatíva a deformácie, späté v prvom rade s fungovaním tejto formy organizácie sociálnych vzťahov, vrátane vzťahov politických. V predkladanom príspevku sa pokúsime upriamiť pozornosť na tie z nich, ktoré sú najtypickejšie a najčastejšie sa prejavujúce práve v prostredí zastupiteľského systému a ktoré, ako také, v najväčšej miere ovplyvňujú rozvoj, smerovanie a ciele verejnej politiky, ako aj postoje ľudí k politickému dianiu, politickým aktérom a perspektívam fungovania systému, ktorý označujeme ako systém zastupiteľskej demokracie.
V moderných zastupiteľských systémoch je viditeľný trend zvyšovania právomocí poslaneckých zborov, prejavujúci sa v tom, že zhromaždenia volených zástupcov sa prostredníctvom prijímania zákonov a ich noviel v čoraz väčšej miere snažia regulovať stále početnejšie a širšie oblasti spoločenského života. Týka sa to aj tých oblastí a problémov, na riadenie a riešenie ktorých v minulosti postačovali rozhodnutia, vyhlášky a nariadenia, vydávané jednotlivými ministerskými úradmi a nižšími zložkami verejnej správy. (Je absurdné, že NR SR sa v súvislosti s novelizáciou Cestného zákona zaoberala aj otázkou, aká vzdialenosť má byť medzi cyklistom a obiehajúcim autom). V dôsledku toho dochádza k situáciám, v ktorých ďalšie druhy a centrá moci v štáte sa dostávajú do vleku a určitej podriadenosti a závislosti na moci zákonodarnej, čím sa narúša pôvodné a pre demokratický systém tak potrebné vyváženie mocenského postavenia jednotlivých orgánov a inštitúcií, pôsobiacich v podmienkach zastupiteľského systému. Okrem narušenia nevyhnutnej rovnováhy medzi mocou zákonodarnou a výkonnou, resp. medzi mocou zákonodarnou a samosprávnymi územnými celkami a ich zastupiteľskými a riadiacimi orgánmi a inštitútmi to vedie aj k neúmernému nárastu počtu prijímaných zákonov a ich novelizácií, v dôsledku čoho sa celý právny systém stáva komplikovanejším a zložitejším a pre laika a občiansku verejnosť menej prehľadným a teda aj menej zrozumiteľným a predvídateľným. V neposlednom rade to vplýva aj na kvalitu práce zastupiteľských zborov a na rozhodovanie v nich pôsobiacich poslancov, ktorí musia riešiť veľké množstvo rôznorodých problémov, v ktorých sa neorientujú, čo niekedy môže viesť k tomu, že sa prijímajú nekvalitné rozhodnutia, v dôsledku čoho ich práca nesie znaky formálnosti. V konečnom dôsledku sa z podstaty zákonnej normy vytráca aspekt racionality, všeobecnej záväznosti a predvídateľnosti, nakoľko neúmerný nárast počtu prijímaných zákonných opatrení a ich neustála novelizácia znižuje kvalitu ich obsahu, obmedzuje ich účinnosť na veľmi krátku dobu a v nejednom prípade z nich robí opatrenia na jedno použitie. Takýmto spôsobom sa do tvorby legislatívnych opatrení stále častejšie pretláča „princíp politickej účelovosti“, prejavujúci sa napr. v snahe predstaviteľov vládnej a štátnej moci navrhovať a schvaľovať opatrenia, slúžiace vybraným skupinám obyvateľstva, konkrétnym podnikateľským subjektom, nátlakovým skupinám a mimovládnym organizáciám s cieľom získať si ich priazeň a podporu a takýmto spôsobom posilniť svoje postavenie a vplyv v štruktúrach politickej moci. Z celého množstva takýchto legislatívnych iniciatív našich zákonodarcov spomeniem napr. v minulosti prijatú novelizáciu Trestného poriadku za účelom predĺženia vyšetrovacej väzby pre konkrétnu osobu, prijatie proti extrémistického zákona slúžiaceho k postihovaniu a zastrašovaniu jednotlivcov a celých skupín obyvateľstva, schválenie vyplatenia jednorazového vianočného príspevku pre dôchodcov, poskytnutie jednorazovej sumy 333 eur pre rodiny pochádzajúce z marginalizovaného prostredia, presnejšie povedané, pre cigánske rodiny a pod. Podobné opatrenia, typické svojim nesystémovým charakterom a v mnohých aspektoch obsahujúce diskriminačné prvky sú, ako pravidlo v rozpore s celospoločenskými záujmami a potrebami občianskej verejnosti. Zároveň sa uvedený trend negatívnym spôsobom odráža v náraste a zvyšovaní nárokov na prácu poslancov, na ich odbornú prípravu a získané skúsenosti z oblasti riadenia a organizácie verejných záležitostí, na šírku záberu ich poznatkov z celého radu oblastí spoločenského vývoja. Z dôvodu toho, že veľká časť bývalých ale aj terajších poslancov NR SR (ale platí to aj pre mnohých poslancov zastupiteľských zborov pôsobiacich na úrovní krajov, miest a obcí) nespĺňa vyššie uvedené kritéria a požiadavky, nevyhnutne to vedie k ďalšiemu prehlbovaniu konfliktu medzi ich politickou, poprípade straníckou nomináciou a stúpajúcimi požiadavkami na ich odbornosť a profesionálny prístup k organizácii a riadeniu verejných záležitostí.
Typickým prejavom správania sa veľkej časti obyvateľstva žijúcich v liberálnych demokratických systémoch, vrátane Slovenska je sklamanie, frustrácia a dezilúzia značnej časti obyvateľstva z fungovania, lepšie povedané z nedostatočného fungovania demokratických inštitúcií a z činnosti politických elít a relevantných politických subjektov, čo sa nevyhnutne prejavuje v myslení občianskej verejnosti, jej postojoch a charaktere ich vzťahu k tejto forme organizácie spoločnosti. Existuje celá rada príčin ovplyvňujúcich nárast dezilúzie obyvateľstva a prehlbujúcu sa mieru sklamania z ponovembrového vývoja a fungovania nového systému liberálnej demokracie a trhovej ekonomiky. Jednou z nich bola absencia neskreslených a realistických poznatkov o skutočnom fungovaní liberálnych demokracií v západných krajinách ako aj o spôsobe života obyvateľov v nich žijúcich, čo viedlo k naivnému a veľmi zidealizovanému pohľadu prevažnej časti občanov Slovenska na úroveň a prosperitu kapitalistického systému. Naši občania si naivne mysleli, že podobnú životnú úroveň aká existovala v bohatých európskych krajinách dosiahneme za niekoľko rokov cestou mechanického prevzatia a implementáciou západných noriem a princípov politickej a hospodárskej organizácie spoločnosti. Drvivá väčšina občanov nášho štátu videla, resp. chcela vidieť len tie pozitívne a materiálne stránky západného sveta, pričom tie negatíva, akými boli a sú nezamestnanosť, chudoba veľkej časti obyvateľov, vysoká miera vykorisťovania zamestnancov, ich sociálna neistota, korupčný politický systém a mnohé ďalšie ostávali mimo ich pozornosti. To „prebudenie“, resp. sklamanie a dezilúzia prišli oveľa neskôr, teda v dobe, keď sa aj v našej spoločnosti začali v plnej miere a stále intenzívnejšie prejavovať a udomácňovať negatívne aspekty a reálne prejavy nového spoločenského, politického a hospodárskeho usporiadania. Ďalšou príčinou sklamania boli idealistické a naivné predstavy o fungovaní politického vývoja, v ktorom hlavné slovo pri rozhodovaní o veciach verejných podľa mienky prevažnej časti obyvateľstva pripadá občianskej verejnosti. Politická realita sa však ukázala inou, pretože hlavné slovo pri rozhodovaní o všetkých oblastiach spoločenského vývoja mali politickí aktéri a ich finanční podporovatelia (nátlakové skupiny pôsobiace v hospodárskej sfére), ktorí v novom systéme predstavujú skutočných držiteľov moci v štáte. Drvivá väčšina nášho obyvateľstva neskoro pochopila, že vládnucimi elitami hlásané demokratické hodnoty a princípy sa pre držiteľov moci stávajú len sloganom, nálepkou, propagandistickým nástrojom na ohlupovanie a ovládanie ľudí a účinným prostriedkom manipulácie s verejnou mienkou. Nevyhnutne to smerovalo k tomu, že počiatočný entuziazmus a nekritický obdiv k novému a pre veľkú časť občanov aj nepoznanému politickému systému sa postupne vytrácali z vedomia obyvateľstva, čo sa nevyhnutne odrazilo na raste politickej a občianskej pasivite, resp., na kritických postojoch a odmietavom vzťahu k systému liberálnej demokracie. Prieskumy verejnej mienky túto skutočnosť jednoznačne potvrdzujú.
Na prehlbujúcich sa pocitoch sklamania a frustrácie veľkej časti obyvateľstva sa vo veľkej miere podieľala aj nedôvera občanov nášho štátu voči politikom, voči politickým stranám a všeobecne v pohľade na politiku ako takú. Bolo to dané aj tým, že na vysoké politické posty sa postupne dostávali ľudia, ktorí nedisponovali požadovanými teoretickými poznatkami, potrebnými praktickými skúsenosťami, nehovoriac o nevyhnutných morálnych kvalitách, teda tých vlastností, ktoré by ich predurčovali pôsobiť v oblasti verejnej politiky. Žiaľ, čím ďalej, tým vo väčšom počte sa do politických funkcií dostávali ľudia, ktorí svoje angažovanie v politike nechápali ako službu verejnosti a napĺňanie verejného záujmu, ale skôr z iných dôvodov, ktoré boli a sú veľmi vzdialené potrebám a záujmom širokej verejnosti. Až na malé výnimky, sa vďaka takýmto verejným činiteľom sa slová politická činnosť, politik, resp. člen zastupiteľského zboru natoľko sprofanovali a dehonestovali, že sa stali synonymom vypočítavosti, klamstva, korupcie, zlodejstva a bezcharakterného a nezodpovedného správania. Na tejto skutočnosti majú veľký podiel aj nevraživosť, rozbroje a neraz až otvorené nepriateľstvo medzi politickými subjektmi, hlavne medzi vládnucimi koaličnými silami a opozičnými stranami, tvoriacimi súčasť nášho parlamentu, čo sa nevyhnutne odráža v charaktere politickej kultúry a celkovej atmosfére nevraživosti a rozpoltenosti panujúcej v našej spoločnosti, v ktorej, po príklade správania sa politických špičiek, chýba tak potrebný spoločenský konsenzus. Bez neho je spoločnosť v neustálom sociálnom napätí, obrazne povedané je „tehotná“ vznikom sociálnych konfliktov, čo vedie k deštruktívnym postojom a aktivitám mnohých sociálnych skupín, k sociálnej a politickej diferenciácii a sociálnej destabilizácii. Ako potvrdzuje doterajší vývoj a pomery vládnuce v našom najvyššom zákonodarnom zbore, vzťahy medzi opozíciou a koalíciou sú v dôsledku ich rozdielnych názorov a politicko-straníckych záujmov v podstate neprekonateľné, obrazne povedané, existujú medzi nimi nepriechodné hranice a prebieha medzi nimi „permanentná zákopová vojna“. Potvrdením toho sú televízne debaty za účasti opozičných a koaličných politických predstaviteľov, ktorí v drvivej väčšine prípadov ešte nikdy nenašli kompromisné postoje a riešenia k prejednávaným témam. Výsledkom je vysoká miera straníckej polarizácie a politizácie parlamentnej činnosti.
To všetko vedie k rastu občianskej nespokojnosti, ľahostajnosti a nezáujmu o politické a verejné dianie, k prejavom občianskej neposlušnosti a revolte, v nejednom prípade majúce formu masových demonštrácií, nátlakových akcií, prerastajúcich neraz do pouličného násilia, sociálnych nepokojov, ničenia súkromného a verejného majetku a pod.
Ako ukázali nedávne udalosti v niektorých európskych štátoch, vrátane Slovenska, sme svedkami zrodu novej tendencie v činnosti politických strán, ktoré na presadenie svojich politických cieľov a požiadaviek neváhajú využívať aj netradičné a dá sa povedať, že aj nátlakové a nepolitické prostriedky. Máme na mysli vťahovanie širokých más obyvateľstva do politického boja a prenášanie politickej činnosti a politického taktizovania z budov štátnych úradov a inštitúcií do ulíc, využívajúc pritom nespokojnosť časti občanov so stavom, rozvojom a smerovaním politického a spoločenského diania. Takáto účelová radikalizácia politickej činnosti a občianskej verejnosti je prejavom rastúcej radikalizácie politického boja a zároveň aj potvrdením tých tendencií, s ktorými sa stále častejšie stretávame v rozvoji a fungovaní súčasných zastupiteľských demokracií.
Jednou z najčastejšie sa prejavujúcich tendencií v rozvoji zastupiteľského systému je klesajúci počet občanov, využívajúcich jedno zo základných politických práv, ktorým je slobodná voľba svojich zástupcov do zákonodarných zborov a verejných funkcií. Pričom nie je dôležité, či sa jedná o voľby do inštitúcii medzinárodného, národného, regionálneho či lokálneho charakteru, nakoľko uvedená tendencia je prejavom všeobecného trendu, odrážajúceho krízový stav a charakter fungovania zastupiteľskej, resp. parlamentnej demokracie vo väčšine krajín sveta. Na ilustráciu uvedieme niekoľko údajov, potvrdzujúcich klesajúcu účasť občanov Slovenska na voľbách do jednotlivých zastupiteľských orgánov.
Voľby do parlamentu SR:
Rok 1990 – účasť 95,39%. Rok 1992 – účasť 84,20%. Rok 2002 – účasť 70,06%. Rok 2020 – účasť 65,80%.
Komunálne voľby:
Rok 1990 – účasť 63,75%. Rok 2002 – účasť 49,51%. Rok 2018- účasť 48,34%.
Voľby do VÚC:
Rok 2001 – druhé kolo účasť 22,61%. Rok 2009 – druhé kolo 18,39%. Rok 2017 – účasť 29,95%.
Prezidentské voľby v SR:
Rok 2014 – účasť druhé kolo 50,48%. Rok 2019 – účasť druhé kolo 41,79%.
Klesajúci záujem ľudí o naplnenie svojho volebného práva je typický aj pre voľby do Európskeho parlamentu, jediného, obyvateľmi členských štátov EÚ priamo voleného orgánu, disponujúceho dôležitými kompetenciami, medzi ktoré je nutné zaradiť schvaľovanie európskeho rozpočtu, voľbu a odvolávanie Európskej komisie, prejednávanie a prijímanie nových členov EÚ a celý rad ďalších dôležitých iniciatív, podstatným spôsobom ovplyvňujúcich život obyvateľov Európskej únie. V rebríčku voličskej účasti sa Slovensko zaradilo na poslednú priečku medzi členmi EÚ, čo je výsledkom jednak pomerne kritickým vzťahom veľkej časti našich občanov k tomuto integračnému zoskupeniu a jeho zákonodarnému orgánu a jednak slabou informovanosťou a nezáujmom veľkej časti nášho obyvateľstva o dianie v Európskom parlamente.
Tendencia klesajúcej účasti je viac ako zrejmá, čo nás oprávňuje vysloviť názor, podľa ktorého sa voľby stávajú len akýmsi nutným a stále menej žiadaným demokratickým divadlom, viac menej formálnym predstavením, ktoré na skutočný výkon štátnej moci a na politické dianie v štáte majú veľmi obmedzený dosah a vplyv. Obrazne povedané, voľbami sa len rozdávajú karty víťazným politickým subjektom, ale ako budú s týmito kartami tieto subjekty hrať v medzivolebnom období, to už je vecou, resp. je to v rukách držiteľov štátnej a politickej moci.
Pretože účasť vo voľbách je zároveň aj vyjadrením súhlasu obyvateľstva s politickým systémom a jeho inštitúciami, do ktorých volia svojich zástupcov, klesajúci počet účastníkov volebných aktov je symptómom dlhodobo nízkej dôvery obyvateľov Slovenska (netýka sa to len nášho štátu) v existujúci politický systém, v ktorom žijú, je prejavom straty dôvery v politiku, politikov a politické strany. Ukazuje sa, že stále väčší počet členov spoločnosti nepovažuje svojich volených zástupcov za reprezentantov ich vôle a ich záujmov. Vidí v nich skôr subjekty, zastupujúce v prvom rade svoje osobné, stranícke či skupinové záujmy, resp. záujmy tých vplyvných ekonomických a finančných skupín, ktoré financujú ich predvolebné kampane. Zákonite to vedie k oslabovaniu legitimity zastupiteľských zborov a vládnych garnitúr, spochybňuje to legitimitu volených zástupcov, legitimitu štátnej moci a jej politických predstaviteľov, alebo, inak povedané, oslabuje a spochybňuje to samotnú podstatu zastupiteľského systému.
V dôsledku klesajúcej účasti občanov na voľbách, zvolení reprezentanti získavajú poverenie – legitimitu od menšej časti obyvateľstva, avšak nimi prijímané opatrenia sa ako pravidlo dotýkajú celej populácie, všetkých občanov obcí, miest, regiónov a štátu, takže dochádza k potláčaniu jedného zo základných princípov demokratického rozhodovania a demokratickej organizácie verejných záležitostí, ktorým je princíp väčšinový. Niektorí teoretici v tom nevidia žiaden problém, nakoľko v demokracii majú ľudia právo slobodného výberu, a ten sa vzťahuje aj na právo odmietnuť účasť na volebnom akte. Z pohľadu základných ľudských práv a občianskych slobôd je to pochopiteľné a v plnej miere akceptovateľné. Ale to je len jedna stránka problému. Tou druhou je reálne nebezpečenstvo, ktoré z toho vyplýva pre samotnú parlamentnú demokraciu a zastupiteľský systém, pre ich bezproblémové fungovanie, pre zodpovedný výber ľudových zástupcov a kontrolu ich činnosti zo strany občianskej verejnosti. Nízka volebná účasť je totiž príčinou oslabovania a zužovania reprezentatívnej funkcie zastupiteľských zborov, pôvodné poslanie ktorých bolo zastupovať väčšiu a hlavne, rôznorodejšiu masu obyvateľstva, vyjadrovať záujmy všetkých sociálnych vrstiev a skupín spoločnosti. Nezáujem občanov o výber svojich zástupcov môže viesť k situácii, v ktorej početne nevýznamné skupiny obyvateľstva, ľahko podliehajúce manipulačným a motivačným technikám a populistickým sľubom zo strany kandidujúcich subjektov (zvlášť sa to týka tých najmenej vzdelaných a nedostatočne socializovaných skupín obyvateľstva) môžu svojim nezodpovedným výberom rozhodnúť o víťazovi volieb (mám na mysli víťazstvo strany OĽANO v ostatných voľbách), o zložení zastupiteľských zborov a pridelení verejných funkcií tzv. nelegitímnym autoritám, ktoré nedisponujú potrebnými politickými, odbornými a morálnymi kvalitami a skúsenosťami z oblasti riadenia a organizácie verejných záležitostí. Nehovoriac o možnosti a hrozbe prieniku do štruktúr štátnej moci nezodpovedným a odborne nedostatočne pripraveným jedincom, resp. len s utilitaristických dôvodov narýchlo založených politických strán, disponujúcich dostatočnými zdrojmi a finančnou podporou nátlakových skupín, ako pravidlo pôsobiacich v hospodárskych štruktúrach spoločnosti.
Klesajúca účasť obyvateľstva na voľbách núti predstaviteľov politických strán meniť kritéria výberu a znižovať požiadavkyna odborný, politický a občiansky profil navrhovaných kandidátov, čo sa negatívnym spôsobom prejavuje na profesionalite ich práce a znižovaní kvality prijímaných rozhodnutí. Do boja s voličskou ľahostajnosťou politické strany a ich vedenia nasadzujú nové tváre, pričom, a to je dôležité, rezignujú na obsah, ideové zameranie, odbornosť, skúsenosti a stranícku príslušnosť a spoliehajú sa na populárne osobnosti z oblasti médií, mimovládnych organizácií, športu, kultúry, šoubiznisu, podnikateľského prostredia a pod., od účinkovania ktorých očakávajú nárast preferencií a úspech vo volebnej súťaži. Takýmto spôsobom sa v nejednom prípade našimi zástupcami stávajú aj nekvalifikovaní, politicky nezrelí a neskúsení „politici na jedno použitie“, resp. „poslanecký komparz“, pre ktorých je získanie politického postu len ďalším z radu prostriedkov zvýšenia svojej popularity a svojej životnej úrovne, a pre časť z nich aj vyvrcholením ich kariéry a zužitkovaním ich postavenia na rebríčku verejnej popularity. Jedným z príkladov, potvrdzujúcim uvedenú tendenciu je množstvo známych tvári, kandidujúcich do NR SR, medzi ktorými nechýbajú športovci, predstavitelia neziskových organizácií, televízni zabávači, herci a ďalší jedinci, bezmyšlienkovite hlasujúci v intenciách príkazov ich straníckych centrál. Podobná „kvalita“ poslaneckých zborov, pozostávajúcich z množstva politicky a odborne nekompetentných ale mediálne známych osobností, vystupujúcich v novej úlohe „ľudových zástupcov“ je charakteristická pre všetky typy zastupiteľských zborov pôsobiacich v podmienkach Slovenska. Všetko sú to ľudia (nezodpovedalo by to skutočnosti, ak by sme takýchto ľudí nazvali osobnosťami), ktorým chýba kritické myslenie, ktoré je podmienkou racionálneho, objektívneho, konštruktívneho a nestranného prístupu k riešeniu problémov. Kritické myslenie robí ľudí slobodnejšími, ale takých nominantov na poslanecké funkcie vedúci predstavitelia strán a ich stranícke centrály nechcú a nepotrebujú, pre nich sú prijateľní ľudia poslušní, poddajní a nemajúci vlastný názor, teda jedinci ovplyvniteľní a ľahko manipulovateľní. Výber takýchto ľudí je zárukou toho, že títo budú vďační svojim straníckym šéfom, ktorí im umožnili získať tak dôležité a finančne lukratívne miesto v NR SR.
Ďalším z celého radu negatívnych prejavov fungovania zastupiteľského systému je aj v našich podmienkach tak často sa vyskytujúcinesúlad medzi tým, čo kandidujúce subjekty v svojich programoch a vyjadreniach v období predvolebného boja proklamujú, a ich skutočnými aktivitami a prijímanými rozhodnutiami v povolebnom období. Aj keď určitá miera populizmu, nesplniteľných predsavzatí, subjektívne ladených konfrontácií a objektívne vynútených ústupkov a kompromisov v účinkovaní na politickej scéne je pochopiteľnou a z časti aj tolerovateľnou súčasťou demokratických volieb a politickej činnosti ako aj spôsobu oslovovania a mobilizácie voličskej základne, uvedený nesúlad často prekračuje ešte prijateľnú mieru a ako taký, stáva sa všeobecným prejavom a všeobecne akceptovateľnou normou, s ktorou sa politické subjekty ale aj veľká časť voličov zmierili a chápu ju ako nevyhnutný prostriedok volebnej taktiky a nevyhnutnú súčasť predvolebného boja.
Charakteristickým znakom procesu tvorby a realizácie verejnej politiky v podmienkach zastupiteľskej demokracie je vysoká miera politického populizmu, ktorý sa v danom systéme riadenia a organizácie spoločenských záležitostí stáva dôležitým nástrojom politickej taktiky a politickej manipulácie zo strany politicky a verejne činných osôb ale aj politických zoskupení rôzneho druhu a zamerania. Vo všeobecnosti je možné tento jav charakterizovať ako snahu politických subjektov vyhovieť náladám a záujmom poslucháčov, ulahodiť ich predstavám a očakávaniam a vtesnať sa do názorovej hladiny čo najširšieho okruhu verejnosti s cieľom získať ich sympatie, voličskú podporu, súhlas s realizáciou konkrétnych opatrení, celkovou činnosťou a politickou líniou daného subjektu. Špecifickou črtou podobných aktivít je absencia principiálnych stanovísk a pravidiel pri tvorbe politických rozhodnutí, nedôsledné pridržiavanie sa programových východísk a zásadných ideových téz a postupov, eklektické spájanie rôznych koncepcií, prístupov a hodnôt, teda absencia všetkého toho, čo tvorí nevyhnutnú súčasť obsahu principiálnej, hodnotovej, transparentnej a predvídateľnej, t. j. zodpovednej politickej činnosti. Navyše, politický populizmus ničí a podkopáva vieru ľudí v možnosť existencie slušnej a hodnotovej politickej činnosti a slušných a zodpovedných politických aktérov.
Politický populizmus je v podstate produktom modernej doby, aj keď s niektorými jeho prejavmi sme sa stretávali aj v minulosti. Politický populizmus je fenoménom, podoba ktorého sa utvárala v súvislosti s politickou mobilizáciou más, s rozširovaním volebného práva, s rozvojom manipulačných techník a snahou za každú cenu, aj za cenu sľubovania nesplniteľného a bezzásadového lavírovania medzi reálnymi možnosťami a neuskutočniteľnými želaniami získať čo najvyššiu mieru politickej podpory, v dôsledku čoho je možné upevniť si svoje postavenie v štruktúrach moci. Nakoľko v podmienkach demokratickej organizácie je distribúcia a redistribúcia politickej moci, a teda aj postavenie politických subjektov ako aj ich možnosti ovplyvňovať a určovať charakter a obsah verejnej politiky priamo závislé od správania sa voličskej základne, je snaha týchto subjektov, nepozerajúc sa na ich pravo-ľavú orientáciu a postavenie v systéme politických vzťahov zameraná v prvom rade na získavanie hlasov, ovplyvňovanie verejnej mienky, popularizáciu svojich politických krokov a postojov, zdôrazňovanie úzkeho spojenia s potrebami a záujmami širokých vrstiev obyvateľstva, prezentáciou seba samých ako zástancov a ochrancov záujmov verejnosti, širokú medializáciu jednotlivých rozhodnutí a pod. Je to systém zastupiteľskej demokracie a v ňom prevládajúci spôsob realizácie politických a mocenských vzťahov, ktorý núti politické subjekty v čo najväčšej miere využívať populistickú argumentáciu a tomu zodpovedajúcu rétoriku a ďalšie dostupné prostriedky a mechanizmy tohto spôsobu ovplyvňovania verejnej mienky a nekritického získavania popularity v prostredí širokých ľudových más. V tomto zmysle je možné politický populizmus, úzko spätý s demokratickým spôsobom organizácie spoločnosti a v podstatnej miere ovplyvňujúci charakter tvorby a výkon verejnej politiky považovať za integrálnu súčasť rozvoja a fungovania zastupiteľského systému. Pravdou je, že mnohé politické subjekty pôsobiace v prostredí zastupiteľských demokracií v snahe priblížiť sa želaniam občanov a voličom, sú vo svojej činnosti náchylné vychádzať z princípu „účel svätí prostriedky“, t. j. za každú cenu sľúbiť aj nesplniteľné, teda aj za cenu poskytovania klamlivých nádejí získať podporu a obľubu vo verejnosti. Inak povedané, politické subjekty čoraz častejšie používajú taktiku, ktorú by sme mohli zhrnúť do nasledujúceho výroku: Nikto vám nemôže dať a poskytnúť to, čo my vám môžeme sľúbiť.
Nesúlad medzi tým, čo politické subjekty proklamujú vo svojich programoch a vyjadreniach v predvolebnom období a ich skutočnými aktivitami a realizovanými riešeniami v povolebnom období sa stáva integrálnou súčasťou fungovania zastupiteľského systému a tvorby verejnej politiky v prostredí súčasných liberálnych demokracií. Aj keď určitá miera populizmu je pochopiteľnou súčasťou predvolebného boja a viac menej tolerovaným spôsobom oslovovania a mobilizácie obyvateľstva, uvedený nesúlad často prekračuje ešte prijateľnú mieru a v podmienkach systému parlamentnej demokracie sa stáva všeobecným javom a všeobecne akceptovanou normou, s ktorou sa politickí aktéri zmierili a chápu to ako nevyhnutný a efektívny prostriedok a nástroj predvolebného boja, ako súčasť politickej taktiky na spôsob manipulácie s verejnou mienkou. Vo všeobecnosti je možné politický populizmus definovať ako snahu politických subjektov predkladať príťažlivé sľuby a navrhovať jednoduché riešenia, podkladať sa náladám a očakávaniam obyvateľstva, vychádzať v ústrety ich predstavám a očakávaniam a vtesnať sa do názorovej hladiny čo najširšieho okruhu voličov, s cieľom získať si ich sympatie, voličskú podporu, súhlas s realizáciou navrhovaných opatrení, s presadzovanou politickou a straníckou líniou a proklamovaným hodnotovým a ideovým zameraním politického subjektu.
Vo voľbách sa ľudia pri udeľovaní svojich preferencií politickým subjektom rozhodujú, okrem iného (aj keď dnes v menšej miere ako tomu bolo v minulosti) aj na základe obsahu predkladaných programov a vyhlásení predstaviteľov politických strán a kandidujúcich osobností, v ktorých vysvetľujú a obhajujú nimi vytýčené programové tézy, navrhované riešenia problémov, predstavy o povolebnom usporiadaní politickej scény a riešení sociálnych, resp. politických záležitostí, vymedzujú sa voči svojim politickým súperom, vrátane „náčrtu“ možných budúcich spojenectiev a prípadných koaličných partnerstiev. Politické subjekty otvorene deklarujú svoju politickú, ideovú a hodnotovú orientáciu, hlásia sa k svojim programovo a politicky blízkym partnerom, čo občanom slúži ako jasné a pevné kritérium výberu svojich zástupcov, ale aj ako prostriedok pre správnu orientáciu v zložito sa vyvíjajúcej politickej realite. Na voľby sa môžeme pozerať aj ako na uzatvorenie nepísanej zmluvy, ako na svojrázny dohovor medzi kandidujúcimi politickými subjektami a ich voličmi, v dôsledku ktorého kandidáti na seba dobrovoľne preberajú záväzok plniť a realizovať nimi ponúkaný program a predstavy o napĺňaní tých sľubov, ktorými oslovovali svojich voličov a inšpirovali (motivovali) ich k odovzdaniu svojich hlasov. V prípade, že politické strany a ich predstavitelia odmietnu plniť svoje predvolebné záväzky a sľuby, prípadne uzatvárajú spojenectvá s politicky a ideovo odlišne orientovanými politickými subjektami, s čím sa pomerne často stretávame pri zostavovaní vládnych koalícií, nie je možné takýto postup nazvať inak ako podvod na voličoch, ako vedomé, len mocenskými a straníckymi záujmami motivované porušenie uzatvorenej zmluvy, ako pohŕdanie voličmi a ignorovanie ich záujmov a predstáv o smerovaní sociálno-politického vývoja a činnosti nimi preferovaného politického subjektu. Okrem toho, v podmienkach fungovania zastupiteľských systémov neraz dochádza k situáciám, v ktorých mnohí z kandidujúcich subjektov si hlasy a sympatie voličov jednoducho kupujú a to s cieľom získať výnosné posty a vplyv v štruktúrach verejnej správy. Deje sa to jednak poskytovaním finančných prostriedkov a ďalších materiálnych výhod priamo voličom (sú známe snahy niektorých kandidujúcich subjektov kupovať hlasy voličov, ako pravidlo pochádzajúcich z prostredia cigánskych komunít), alebo cestou sponzorskej pomoci politickým stranám s podmienkou zaradenia nimi určených nominantov na zvoliteľné miesta na kandidátskych listinách, prípadne ich budúcej nominácie do dôležitých a vplyvných funkcií. Ukazuje sa, že v prostredí zastupiteľských demokracií sa investície do politiky alebo inak povedané, podnikanie v politike stávajú lukratívnou a veľmi výnosnou činnosťou, v dôsledku ktorej sa vložené prostriedky v prípade úspechu mnohonásobne zhodnocujú. Môžeme si byť viac ako istí, že nie v záujme voličov a verejného záujmu.
Podobné excesy a nečakané „obraty“ a nepredvídateľné rozhodnutia, s ktorými sa stretávame v aktivitách našich politických zástupcov sú pre radového voliča nepochopiteľné a do značnej miery aj frustrujúce, znižujúce mieru jeho dôvery v politické subjekty a zastupiteľskú demokraciu ako takú.
V drvivej väčšine krajín sveta, hlásiacich sa k liberálnej demokracii, vrátane Slovenska, sa dnes uplatňuje tzv. „slobodný mandát“, alebo inak povedané „voľný mandát“, ktorý zvoleným zástupcom dáva právo rozhodovať sa výlučne na základe svojho vedomia a svedomia, bez povinnosti zodpovedať sa svojim voličom a materským politickým stranám. Uvedený typ mandátu umožňuje poslancom správať sa plne autonómne a nezávisle, čo je nevyhnutné pre efektívne a zodpovedné plnenie si svojich povinností. Avšak, na strane druhej, to má aj negatívne dôsledky, nakoľko uvedený typ mandátu je v dnešných podmienkach často zneužívaný samotnými jeho nositeľmi, čo sa následne prejavuje v určitom „odcudzení“ sa poslancov svojim voličom, oslabení ich vzájomného spojenia a následne aj obmedzení účinnej kontroly a vplyvu verejnosti na rozhodovanie zastupiteľských orgánov. V podmienkach fungovania zastupiteľského systému sme neraz svedkami častého zneužívaniavoľného, t. j. slobodného mandátu, prejavujúceho sa ignorovaním vôle a predstáv voličov, zdôrazňovaním svojho výnimočného a ťažko kontrolovateľného postavenia, zvýrazneného neopodstatnenou poslaneckou imunitou, ako aj úzkeho prepojenia poslancov s predstaviteľmi nátlakových skupín a s ich hospodárskymi a finančnými záujmami, ktoré sú, ako pravidlo v rozpore so záujmami občianskej verejnosti. Nie náhodou jednou z najcharakteristickejších čŕt činnosti zastupiteľských orgánov pôsobiacich v prostredí súčasných zastupiteľských demokracií je tzv. „politický klientelizmus“, alebo inak povedané, úzke prepojenie politických a hospodárskych záujmov, dôsledky ktorého sa premietajú do podceňovania a ignorovania potrieb, záujmov a cieľov občianskej spoločnosti.
Spoločným znakom systému zastupiteľskej demokracie je vysoká miera korupcie a politického klientelizmu, ktoré sa podstatným spôsobom podpisujú pod charakter tvorby a realizácie politických rozhodnutí v našom zákonodarnom zbore. Vzhľadom k existujúcemu spôsobu výroby, vyznačujúcom sa na jednej strane prevládaním súkromného sektora a trhovým prostredím a na strane druhej neexistenciou, či lepšie povedané, zlyhávaním tradičných demokratických kontrolných a vyvažujúcich mechanizmov, ako aj nedostatočne rozvinutým spoločenským vedomím a nízkou mierou občianskej participácie na spoločenskom a politickom dianí, dochádza k vzniku a formovaniu ideálneho prostredia, napomáhajúceho rozvoju korupčných a klientelistických aktivít, v dôsledku čoho je daný systém, obrazne povedané, „tehotný“ korupciou, politickým klientelizmom a masovým zneužívaním funkcií a postavenia verejných činiteľov. Množstvo každodenne zverejňovaných korupčných káuz, objavujúcich sa, bez výnimky vo všetkých krajinách, definujúcich samých seba ako štáty demokratické (Slovensko nie je výnimkou) je dôkazom toho, že uvedené javy nie sú ojedinelým a neuvedomelým dôsledkom zištného konania jednotlivcov, ale naopak, ako také, vyplývajú z charakteru demokratickej organizácie spoločenských vzťahov, z podstaty samotného systému, čo znamená, že sú jeho imanentnou súčasťou a nevyhnutným sprievodným javom fungovania tejto formy organizácie spoločnosti. Zároveň sú potvrdením hĺbky a rozsahu krízového stavu, v ktorom sa dnešné liberálne orientované zastupiteľské demokracie nachádzajú. Z tohto pohľadu mnohopočetné administratívne opatrenia, protikorupčné iniciatívy a vyhlásenia predstaviteľov verejnej moci, zamerané ako pravidlo na odstraňovanie dôsledkov a nie príčin vzniku a pretrvávania uvedených negatívnych javov pripomínajú skôr donchitovský márny boj s veternými mlynmi, než cieľavedomú a zmysluplnú, na podstatu problému zameranú racionálnu činnosť všetkých zainteresovaných subjektov.
Uvedené nedostatky, prejavujúce sa v rozvoji moderných zastupiteľských demokracií svedčia o vážnej kríze, v ktorej sa táto forma demokratickej organizácie v súčasnosti nachádza, a ktorá, ako taká, je výsledkom pôsobenia celého radu determinantov, v komplexe ktorých významné miesto zaujíma nesúlad medzi objektívnymi tendenciami vývoja sveta a málo funkčnými a v niektorých prípadoch aj nefunkčnými a novým potrebám a podmienkam už nezodpovedajúcimi prostriedkami a mechanizmami zastupiteľského systému. Zmierniť túto situáciu a takýmto spôsobom vytvoriť lepšie podmienky a prostredie na výkon verejnej politiky na Slovensku je možné prijatím a realizáciou určitých opatrení cestou reformy danej formy demokracie, podstata ktorej spočíva v aplikácii niektorých nových, netradičných postupov, prostriedkov a mechanizmov, akými je napr. zmena volebného systému z proporcionálneho na väčšinový, zmena mandátu zo slobodného na imperatívny, resp. doplnenie voľného mandátu o niektoré prvky imperatívneho, zmena ústavných pravidiel a princípov, smerujúcich k ohraničeniu, resp. k zrušeniu poslaneckej imunity, prijatie zákona o hmotnej zodpovednosti riadiacich funkcionárov, prijatie efektívneho a účinného zákona o priznávaní majetkového stavu verejných činiteľov, uzákonenie jasných pravidiel hry a podmienok, za ktorých je možná strata alebo prinavrátenie poslaneckého mandátu pôvodnej politickej strane, nezlučiteľnosť viacerých funkcií v osobe jedného funkcionára, teda prijatím zodpovedných legislatívnych opatrení zamedziť kumulácii funkcií, aby nedochádzalo k situáciám, kedy poslanec NR SR je súčasne aj starostom obce, poprípade primátorom mesta, poslancom VÚC či rektorom univerzity a pod., zákaz pôsobenia nelegitímnych politických subjektov a klubov v zastupiteľských zboroch a celý rad ďalších opatrení, smerujúcich k zvýšeniu funkčnosti zastupiteľskej demokracie a posilneniu dôvery občanov v túto formu organizácie spoločenských štruktúr. Odstránenie deformácií, s ktorými sa stretávame vo fungovaní zastupiteľských systémov predpokladá komplexnú, t. j. systémovú reformu politického systému, zameranú na zmenu samotnej podstaty zastupiteľskej demokracie liberálneho typu. Zmyslom a cieľom takejto zmeny je znovu obnovenie funkčnosti zastupiteľského systému a návrat k jeho pôvodným racionálnym koreňom. Myslím si, že realizácia takejto systémovej zmeny je v dnešných podmienkach politického vývoja a charakteru činnosti a záujmov relevantných politických síl na Slovensku ťažko uskutočniteľná, či skôr, nemysliteľná.
Autor článku:
PhDr. Štefan Surmánek, CSc. Hnutie REPUBLIKA, Košice.
Tento článok predstavuje súkromný názor jeho autora. Postoje, ktoré v ňom prezentuje sa nemusia zhodovať s postojmi Denníka REPUBLIKA a Hnutia REPUBLIKA. Zodpovednosť za údaje a vyhlásenia uvedené v tomto článku nesie výhradne jeho autor.