Celosvetovo známe Artušovské legendy majú svoje korene, pravdepodobne, v dvanástom storočí. Mýtické príbehy o bájnom Kráľovi Artušovi majú rôzne podoby. Hovoria o Bohom vyvolenom chlapcovi na to, aby vytiahol legendárny meč Excalibur z nákovy v skale, zjednotil svoj ľud a viedol ho ku sláve. Od spomenutého momentu je v týchto mýtických príbehoch sprevádzaný dobrými i zlými mýtickými postavami, ochraňuje bezmocných a trestá zlých. S Artušom sa v kruhoch kresťanskej mytológie spája aj príbeh o Svätom gráli s krvou Ježiša Krista, ktorý môže nájsť iba rytier s čistým srdcom a šľachetnými úmyslami. Podľa legendy to mal byť práve jeden z rytierov Okrúhleho stola.
Kráľ Artuš je neoddeliteľnou a rozporuplnou súčasťou britskej histórie a mytológie. Jeho príbehy dlhé stáročia presahujú ostrovné hranice. Čas zapríčinil, že iba ťažko dokážeme oddeliť realitu a historické udalosti od predstáv a mýtov. Stále nemožno tvrdiť žiadne definitíva, keďže samotné pramene rozdeľujú historikov aj laikov.
Dnešnému človeku je predostieraný mediálny obraz Artuša a to najmä prostredníctvom filmovej tvorby. Filmy majú potenciál veľkého dosahu, no vzhľadom na časovú obmedzenosť sa venujú populárnym témam a prispievajú k ešte väčšej mytologizácii tejto postavy. Vo filme Kráľ Artuš z roku 2004 sa na začiatku spomína, že samotné pomenovanie tejto postavy môže mať korene v odvádzaní mladých sarmatských chlapcov do Rímskej armády (keďže Rimania si ich územie podrobili) ako splatenie dlhu za to, že ich rímski vojaci nevyvraždili. Rímsky veliteľ takýchto jednotiek v Británii sa mal nazývať Artorius, z čoho následne malo vzniknúť Artuš.
Pramene, ktoré historici skúmajú sa delia na tri obdobia:
- Od polovice 6. až po začiatok 12. storočia – jedná sa o keltské, britské a anglosaské pramene
- Obdobie je zamerané na dielo Geoffreyho z Monmouth – Historia Regum Britanniae (datovanie 1138/1139) a jeho kritickú analýzu. Geoffrey z Monmouth rozobral pramene z 6. až 12. Storočia, v ktorých vymedzil postavu Artuša a sveta, do ktorého bol zasadený. Vytvoril aj podhubie pre lyriku a lyrickú prózu, ktorá zidealizovala postavu Artuša do dnešnej podoby.
- Obdobie po Historia Regum Britanniae (ďalej iba H.R.B), teda stredoveká tvorba a legendy, ktoré boli pravdepodobne ovplyvnené Geoffreyho dielom. Často sa jednalo o kompiláty starých príbehov.
Všetky spomenuté pramenné obdobia sú porovnávané s výsledkami Artušovskej archeológie, ktoré napriek moderným technológiám prinášajú iba opatrné závery – väčšina objavov je vykladaná subjektívne a archeologická obec je v záveroch nejednotná. Priamy archeologický objav začleňujúci Artuša do 6. storočia totiž neexistuje. Do dnešných dní sa taktiež nepodarilo objaviť telesné pozostatky ani iné predmety či reálie patriace Artušovi, ktoré by boli preukázateľné a vedecky potvrdené ako jednoznačné.
Genéza postavy Artuša je nejasná a ak sa verejnosť nedostane k novým objavom, takou i ostane.
Artuš sa prvýkrát objavuje v 9. Storočí v diele Historia Brittonum od Nennia. Artuš je však spomínaný iba ako skvelý bojovník a vodca. Historia Brittonum spomína Artuša vo viacerých bitkách. Pri popise bitky pri hrade Gurion sa Artuš spomína v súvislosti s adoráciou Svätej Panny Bohorodičky. Nennius píše, že: „Artuš niesol obraz Svätej Panny Bohorodičky nad svojimi ramenami a skrze silu pána Ježiša Krista a svätej Márie zahnal Sasov na útek a prenasledoval ich celý deň a mnohých skántril.“ Nennius písal aj o dvanástich vyvoleniach Artuša za vodcu v dvanástich bitkách, čo pripomína biblické číslo. Na inom mieste zas tvrdí, že Artušovou rukou padlo v jednom boji 940 nepriateľov. Aj z týchto dôvodov sa odporúča byť opatrný pri interpretovaní Artušovej pôsobnosti podľa Nennia.
Pramene Annales Cambriae, ktoré zachytávajú obdobie 444 až 1288 spomínajú Artuša v súvislosti s bitkou pri Mont Badone: „v roku 72 v bitke pri Badone, v ktorej Artuš niesol kríž nášho Pána Ježiša Krista po tri dni a tri noci na svojich ramenách, Briti zvíťazili.“ (rok 72 v skutočnosti označuje rok 516)
Ďalej sa spomína rok 93 (čo pripadá na rok 537), ktorý hovorí o konflikte pri Camlanne, v ktorom zahynuli Artuš aj Mordred (zradca Artuša). Tento údaj nám teda ohraničuje koniec Artušovej životnej línie. Jedná sa o prameň z Walesu, ktorý ako jediný uvádza konkrétny rok Artušovej smrti.
Kráľovský titul dostáva Artuš až v H.R.B. V ďalších dielach je už označovaný výlučne ako kráľ. Táto „korunovácia“ ho zasadila do stavu, ktorý vyvoláva polemiky. Vývoj artušovskej tradície spôsobil, že tento príbeh bol často zaťažený balastom fikcií, ktoré boli poplatné príslušnej dobe. Dielo H.R.B je v súčasnosti chápané ako prelom medzi historicitou a mytologizáciou Artušovej postavy. Už jeho počatie Geoffrey z Monouth spája s nadprirodzenými a kúzelnými javmi a rovnako je to pri opise priebehu Artušovho života, kedy sa napríklad bojom červeného draka proti medveďovi poukazovalo na spor medzi Walesanmi a Rimanmi . Spomína sa tu škandinávska misia, konkrétne panovnícke záležitosti v Nórsku či podrobenie Dánska. Neskôr si mal Artuš po bojoch podmaniť i Galiu, ktoré odovzdal do správy najlepších a najvernejších druhov. Na staré kolená sa dostane do sporu s Rimanmi, a čele ktorých stojí cisár s fiktívnym menom – Lucius Hiberius (pravdepodobne Justinián I.). Pred rozhodujúcou bitkou mal Artuš príhovor k svojim vojakom, v ktorom spomína I to, že vďaka nim sa Británia stala vládkyňou tridsiatich zemí a ich bojové činy napomohli mnohým spod rímskeho jarma. Autor tak Artuša formuje do role osloboditeľa. Po bitke s Rimanmi sa dozvie o zrade Mordreda, ktorému dal do správy počas jeho neprítomnosti Britániu. Posledná bitka sa odohráva pri Cornwalle, zradca Mordred zomiera a Artuš je ťažko zranený. Artuš sa však vylieči a Britskú korunu odovzdal príbuznému Constantinovi.
Ak by sme pripustili, že H.R.B opisuje Artušov život pravdivo, tak jedným ťahom schvaľujeme aj autorov počin nadeliť Artušovi život dlhý 95 až 112 rokov, pričom v závere života by sa stále aktívne zúčastňoval bitiek. Práve táto skutočnosť, ktorá potvrdzuje buď zámer, limity znalostí či benevolentný prístup k prameňom, môže znamenať zrod artušovského mýtu vo forme, v akej ho poznáme dnes. Mohlo ísť aj o neúmyselné konanie, no napríklad Stanislav Mikolaj z Kysuckého múzea v Čadci konštatuje, že sa jedná o autorové angažovanie sa v dobovom politickom manévrovaní.
V období po H.R.B. vznikajú diela šíriace ideu cnostného a spravodlivého Európskeho kráľa, ktorý je schopný ľuďom prinavrátiť stratený raj. Artuš sa tak dostáva za hranice Britských ostrovov a zasahuje do národných literatúr, čím mení aj svoj význam. Z keltského symbolu boja proti útlaku germánskych kmeňov (príznačné pre Keltov z Cornwallu, Walesu a Bretónska) sa stal európsky Artuš predstavujúci kultúrny a spoločenský symbol vyššej vrstvy v zajatí vlastných, ťažko naplniteľných ideálov svojej doby.
Gerald z Walesu, ktorý bol národným topografom a historiografom, označuje Artuša za najväčšiu postavu britských dejín. Zmieňuje sa aj o jeho dvornom meste, ktoré označuje ako Legionárske mesto. V skutočnosti ide o mesto Caerleon na juhovýchode Walesu. Gerald sa zmieňuje o strete rímskych vyslancov na Artušovom dvore. Sám Gerald hovorí o Artušovi ako o „úžasnom„ a „bájnom“, pričom najmä slovo „bájny“ môže byť syonymom slova „neskutočný“. Táto možná bipolarita môže naznačovať nezhody na konci 12.storočia ohľadom postavy Artuša.
Príbeh o Kráľovi Artušovi sa stal inšpiráciou pre kurtoáznu lyrickú poéziu (diela boli písané na objednávku šľachtica, kráľa alebo vysokopostavenej panej), ktorej zrod sa datuje na začiatok 12. storočia do Francúzska. Neskôr sa stala vzorom pre celú Európu. Mýtické príbehy o Artušovi sa tak mohli naplno prejaviť a transformovať sa do takej miery, že sa stali integrovanou súčasťou krajiny, ktorá ich dokázala prevziať. Stredovekí poeti príbehy dopĺňali o vlastnú fantáziu a predstavivosť. Takéto diela výstižne osvetľujú dobové potreby pánskych dvorov v zmysle sebaprezentácie a následnej sebarealizácie.
Normandsky pisateľ Robert Wace v diele Roman de Brut (1155) prvýkrát spomína Okrúhly stôl a poukazuje na rovnosť rytierov sediacich za stolom.
Artušov výskyt v dobových textoch zvaných expla, ktoré najprv k poučovaniu o mravoch a morálke využívali iba Ježiša Krista, dokazuje Artušovu popularitu a rešpekt zároveň.
Z pomerne širokej zbierky pramenných textov je Kráľ Artuš pravidelne prítomný až v dielach, ktoré vznikli po H.R.B. Dovtedy bol spomínaný iba sporadicky. Počas viac ako šiestich storočí od údajnej Artušovej slávnej bitky pri Mont Badone, až po publikovanie H.R.B o ňom nachádzame iba tri texty (Annales Cambriae, Historia Brittonum a Gesta Regum Anglorum), čo je pri predstave, že by malo ísť o významného kráľa a vojvodcu žalostne málo.
V modernej dobe internetu sa už pomaly stáva v istých kruhoch pravidlom, že takmer každé neznáme miesto v histórii či mytológii je označované za utajovanú históriu Rusov, respektíve Slovanov. Inak to nie je ani pri postave Artuša, ten mal byť podľa viacerých internetových portálov ruským kniežaťom, ktorý do Anglicka prišiel so svojimi bojovníkmi po dohode s cisárom Markom Auréliom. Aj keď, ako už bolo spomenuté, Artušovské legendy presiahli hranice Britských ostrovov, z úcty k skutočnej histórii a mýtickým predstavám našich predkov by bolo asi vhodnejšie podobné odvážne tvrdenia prehodnotiť.
Artuš je však bezpochyby literárnym hrdinom patriacim do britskej a európskej histórie. Ak by aj bola jeho samotná existencia iba mýtom, tak príbehy o ňom a jeho družine, spolu s odkazmi ukrytými v týchto dielach prispeli nemalým dielom k formovaniu predstáv, mravov a morálky našich európskych predkov.
Zdroje:
a) Knižné zdroje
MARTELLI, Stelio: Rytieri Okrúhleho stola. Bratislava: Junior vydavateľstvo, Slovart Print s.r.o., 1993. 78s. ISBN 807146139380-7146-139-3
MIKOLAJ, Stanislav: Kráľ Artuš v histórii a mýtoch. Čadca : Kysucké múzeum, 2017. 144 s. ISBN 978-80-89751-18-1.
b) Internetové zdroje
King Arthur was really a Russian, say Slavs. The Telegraph, 2001. Dostupné na: https://www.telegraph.co.uk/news/worldnews/1316610/King-Arthur-was-really-a-Russian-say-Slavs.html
Kráľ Artuš bol ruským kniežaťom. OZ Biosféra, 2015. Dostupné na:
https://www.biosferaklub.info/kral-artus-bol-ruskym-kniezatom/?fbclid=IwAR3rh3itbAQ0PjQmLW8TAPSr1VZ7-D8w-uCbQBbYmefhCioaLHQWe9h5lLI
Zdroje obrázkov:
1.Rytieri okrúhleho stola
https://t.aimg.sk/magaziny/J0G5uS3uRS-tOR7izsF1iA~Str-ci-Pod-a-legendy-ho-chr-nil-aj-kr-Artu-s-rytiermi.jpg?t=L2ZpdC1pbi8xNjAweDkwMA%3D%3D&h=KvPLaUshH2nSo1UsJmnTEQ&e=2145916800&v=1
2. Vyobrazenie Kráľa Artuša v knihe Historia Regum Britanniae od Geoffreyho z Monmouth
https://twitter.com/dafydd_tudur/status/951359308939382784/photo/1
3. MIKOLAJ Stanislav, Kráľ Artuš v histórii a mýtoch, s.25
4. Bitka medzi Kráľom Artušom a sirom Mordredom, William Hatherell
https://en.wikipedia.org/wiki/Battle_of_Camlann#/media/File:Battle_Between_King_Arthur_and_Sir_Mordred_-_William_Hatherell.jpg
5. https://www.the-tapestry-shop.co.uk/products/king-arthur-tapestry
_______________________________________________________________________________________________________________
Autor článku je Marek Gábrik, študent a aktivista. Na našu stránku prispieva svojimi článkami ako externý bloger.
