Jednoduchí ľudia, ktorí z nejakého dôvodu rezignovali na kritické myslenie, alebo ho nikdy nemali, v tom majú jasno – druha svetová vojna bol boj dobra so zlom, kedy statoční Spojenci porazili hnusných náckov. K tejto zjednodušujúcej téze patrí aj plytké generalizovanie všetkých, ktorí sa z rôznych dôvodov ocitli na porazenej strane, teda na strane Nemecka/Osi, ako bezcharakterných a vypočítavých zradcov a kolaborantov. Tí viac chápaví vedia, že najväčší konflikt v ľudských dejinách nemal taký jednoznačný čiernobiely priebeh a pozadie. Viaceré ekonomické, ideologické a iné geopolitické faktory zapríčinili vzájomný stret miliónov ľudí s vlastnými životnými osudmi a ako to vo vojnách býva, na každej strane by sme našli hrdinov, ale aj zbabelcov a grázlov.
Kozáci tvorili celé stáročia viac menej slobodné vojenské komunity, ktorých úloha spočívala najmä v ochrane hraníc v službách Poľsko-litovskej únie a Moskovského/Ruského cárstva. Za pozornosť určite stojí príbeh troch generácií ruskej kozáckej rodiny Krasnovcov, ktorí svojej vlasti obetovali životy. Krasnovci patrili medzi vysokopostavené rodiny v rámci komunity donských kozákov. Od čias generála Ivana Kuzmiča Krasnova, ktorý padol pri Moskve vo vojne proti Napoleonovi, dosahovali príslušníci tohto rodu v cárskom vojsku najvyššie vojenské hodnosti.
Peter Nikolajevič Krasnov sa narodil 12. júla 1869. Ako nadaný študent navštevoval vojenské učilisko a akadémiu v Petrohrade, kde jeho otec, generálporučík generálneho štábu Nikolaj Ivanovič Krasnov, pracoval na ministerstve vojny. Peter slúžil v prestížnom leibgvardejskom atamanskom pluku. V meste sa stal známou osobnosťou pre účasť na jazdeckých pretekoch a redaktorskú činnosť vo vojenskej tlači. Vo svojom živote precestoval obrovský kus sveta.
Velil kozáckemu oddielu, ktorý sprevádzal dodávku zbraní pre Etiópske cisárstvo, a v úlohe vojenského pozorovateľa na začiatku 20. storočia navštívil Čínu, Japonsko a Indiu. Svoj literárny talent využil aj na knižné spracovanie zážitkov z týchto ciest a pre tvorbu ďalších diel, z ktorých viaceré vyšli aj v českom jazyku už v medzivojnovom období. Počas prvej svetovej vojny velil kozáckym zborom. V roku 1917, v dobe pádu monarchie, bol povolaný, aby potlačil boľševický prevrat pochodom na Petrohrad. Krasnov mal k dispozícii len 700 kozákov tretieho zboru. V samotnom meste to boli len žiaci vojenskej školy, ktorí sa otvorene postavili proti boľševickej revolúcii. Proti ním stálo niekoľko tisíc červených gardistov, vzbúrených plukov petrohradskej posádky, revoltujúcich námorníkov a internacionalistických dobrovoľníkov. Prevrat v Petrohrade nebolo možné potlačiť a Peter Krasnov bol internovaný. Nezmyselný rozkaz zaútočiť na hlavné mesto impéria len so 700 mužmi a apatia obyvateľstva voči šíriacej sa revolúcii znechutili Krasnova natoľko, že sa mal boľševickým autoritám zaviazať, že voči ním nebude vystupovať a ako súkromná osoba odišiel na rodinný statok na Don. Územie donského a kubaňského kozáckeho vojska bolo v chaose. Tieto oblasti ležali na križovatkách a poznačili ich prechody más demoralizovanej rozkladajúcej armády, ktoré policajné kozácke oddiely nemohli zastaviť. Boľševická revolúcia nemala v kozáckych komunitách takú odozvu ako v iných častiach Ruska. Propaganda o rovnosti, slobode a prerozdeľovaní pôdy veľkostatkárov kozácke komunity príliš neoslovila, keďže sa tento stav svojim spôsobom cítil slobodný už celé stáročia, svoje štruktúry si volil a žil vlastným spôsobom. Zločinecké a barbarské praktiky, ale najmä ateistická ideológia, zrušenie “starého poriadku” a nastolenie nového systému kozákov skôr odrádzali, keďže viera a tradície tvorili základ ich identity a fungovania. Samozrejme, časť kozákov, najmä tých mladších a z najchudobnejších vrstiev, sa k revolúcii pridala.
V atmosfére všeobecného chaosu a rozkladu vládnych inštitúcií sa od bývalého impéria začali oddeľovať národnostné menšiny a vznikať nové štáty a hranice. Kozáci vzali veci do vlastných rúk. Masový odpor voči boľševikom vyvolala najmä ich prítomnosť na kozáckom území spojená s trestnými výpravami a násilnou konfiškáciou potravín a majetku. Vsevelikoe Voisko Donskoe vyhlásilo samostatnú republiku, vlastnou ústavou zrušilo zákony prijaté po odstúpení cára Mikuláša II., a pustilo sa do otvoreného boja s boľševikmi. Podobne sa zachovali aj kubáňski kozáci, ktorí takisto vyhlásili samostatnú republiku. Práve Peter Nikolajevič Krasnov, známy pre svoje vojenské a literárne pôsobenie, bol zvolený za vojskového atamana (lídra) Donskej republiky. Kozákom, v spojení s Bielym hnutím (žiadni náckovia, ale protiboľševické sily), novovzniknutým ukrajinským hajtmanátom a s podporou od Centrálnych mocností a Dohody, sa darilo boľševikov vytlačiť zo svojho územia. So silnejúcou občianskou vojnou a nezhodami v rámci antikomunistického frontu začali mať boľševici po niekoľkých mesiacoch tvrdých bojov postupne prevahu. P. N. Krasnov sa svojej pozície atamana vzdal 14. februára 1919 a odišiel do exilu, podobne ako ďalšie tisíce “bielych”. Hneď po obsadení Donu pokračovali boľševici v politike dekozákizácie, s ktorou začali už v roku 1918. Bol to útok na kozácke komunity s cieľom odstrániť ich elity a prirodzený spôsob života, aby boli naplno integrovaní do nového sovietskeho systému. Tomuto procesu mali padnúť za obeť stovky tisíc ľudí. Z dekozákizácie sa upustilo počas druhej svetovej vojny, kedy sa pre pozdvihnutie morálky Stalin rozhodol vrátiť k niektorým vojenským tradíciám. Peter Nikolajevič Krasnov krátko fungoval aj v štábe generála Judeniča, ktorý sa v lete 1919 neúspešne pokúsil obsadiť Petrohrad. Krasnov pobýval istý čas aj v Nemecku a Juhoslávii, usadil sa však v Santeni na okraji Paríža. V exile sa venoval najmä literárnej činnosti. Publikoval pre emigrantské zborníky a časopisy, písal vlastné pamäte a beletriu, ktorá bola preložená do viacerých jazykov a neustále burcoval proti komunizmu.
Pre Tretiu ríšu boli Krasnov a iní emigranti prirodzení spojenci, s ktorými rýchlo nadviazali spoluprácu. Po vypuknutí konfliktu medzi Nemeckom a ZSSR sa postavil do čela kozákov z emigrácie a vojnového zajatia, ktorí sa rozhodli po boku Nemecka bojovať proti komunizmu v Rusku a oslobodiť svoju vlasť od tejto zhubnej ideológie. Stovky tisíc obyvateľov ZSSR dobrovoľne alebo nedobrovoľne spolupracovalo s Nemeckom a Osou. Obrovské množstvo z nich tak činilo, aby zbavilo svoj domov nenávideného komunizmu a zločineckého Stalinovho režimu. Vzniklo niekoľko ruských a kozáckych vojenských útvarov, ktoré bojovali spolu s ďalšími európskymi národmi pod vedením Tretej Ríše proti ZSSR. Úloha viac ako 70 ročného Krasnova a iných veteránov z exilu spočívala najmä v organizácii, propagácii a zastupovaní kozáckych jednotiek pri jednaniach s Nemeckom a Vlasovcami, ďalšou ruskou silou v boji proti boľševizmu. Peter Krasnov mal priateľský vzťah so slávnym nemeckým generálom Helmuthom von Panwitz, ktorý velil kozáckym divíziám začleneným do nemeckej armády. Tie boli v roku 1945 začlenené do Zbraní SS. Nasadené boli najmä proti partizánom na východnom fronte, v Juhoslávii a Taliansku, ale tiež podporili nemecko-maďarskú operáciu Jarné prebudenie. Tieto jednotky boli všeobecne chválené za svoju spoľahlivosť a odvahu. Dochádzalo však aj k porušeniam disciplíny a mnohým zločinom proti civilistom, častokrát zbytočne krutým a neodôvodneným.
Z Balkánu a severného Talianska sa na jar 1945, v dôsledku nemeckej porážky, začali kozácke zbory sťahovať do Rakúska s cieľom vzdať sa Britom. Medzi výsledky jednania Spojencov na konferenciách v Jalte a Teheráne však patrilo aj odovzdanie všetkých zajatcov, ktorí pochádzali zo sovietskeho prostredia, do Stalinovych rúk. Toto rozhodnutie sa vzťahovalo aj na protiboľševický odboj z exilu a na Rusov, či kozákov narodených už v exile. Mimoriadne ťažký ústup kozáckeho vojska, ktorého súčasťou boli aj tisícky žien a detí, sťažovali neustále boje s partizánmi a náročné prechody horských priesmykov. V máji 1945 Briti kozákov internovali pri rakúskom meste Lienz a ďalších mestách, kde vznikli provizórne kozácke mestečká. V kozáckom vedení panovala dôvera v Britov, ktorí ich mali ubezpečovať, že budú považovaní za ich vojnových zajatcov. U niektorých kozákov sa dokonca objavili predstavy, že budú použití v rámci budúceho protikomunistického ťaženia “Nikoho z nás ani na sekundu nenapadlo nedôverovať slovám anglického generála. Aká by to bola smelosť, neuveriť kráľovskému vojakovi, zaujímajúcemu takéto výsostné postavenie!” Spomína vnuk P.N. Krasnova, Nikolaj Nikolajevič Krasnov mladší (v skutočnosti z druhej línie rodu, no navzájom sa takto oslovovali), ktorý sa taktiež zúčastnil bojov druhej svetovej vojny v kozáckom tábore na strane Nemecka. Sovietske zajatie pre nich nebola možnosť. Všetci dobre vedeli, že ich tam čaká len smrť a ťažké utrpenie v gulagoch. Briti si boli vedomí toho, že kozáci k Sovietom nepôjdu dobrovoľne. Najprv transportovali cez 2200 kozáckych dôstojníkov z tábora pri Lienz, pod zámienkou, že idú na konferenciu so spojeneckým velením. O niečo neskôr už kozácki velitelia, medzi nimi aj tri generácie Krasnovcov, skončili v rukách Červenej armády: “Po celú dobu, než prišli nákladiaky, som sa snažil rozveseliť mamičku a ženu. Prial som si, aby sa aspoň pousmiali. Predo dvermi autobusu, keď som ich obe pobozkal, som sa žartom sťažoval, že som sa nestihol poriadne naobedovať, a preto ich prosím, aby mi na večeru pripravili ohromnú porciu vyprážaných vajec. Jedenásť dlhých rokov na ne čakal.” Spomína N. N. Krasnov mladší na chvíle pred odchodom na “konferenciu”.
Pod sovietsky vplyv sa dostali ďalšie tisícky kozákov, spolu okolo 40 000 ľudí. Tieto repatriácie mali násilný charakter. Kozáci odmietli transport a bránili sa holými rukami. Briti ich dokázali odovzdať Sovietom len s použitím hrubej sily. Obuškami, bodákmi a puškami museli tlmiť silný odpor kozákov, ktorým bola častokrát prednejšia smrť než život pod Stalinom. Množstvo z nich radšej spáchalo samovraždu, než by sa mali nechať vydať. Do sovietskeho zajatia sa dostal aj nemecký generál, ataman a veliteľ XV. SS Kosaken Kavallerie Korps, Helmuth von Panwitz. Keďže išlo o nemeckého občana, sovietske zajatie sa naňho nevzťahovalo. Tento generál, u kozákov mimoriadne obľúbený, si mal však sám vybrať zdieľanie tragického konca spoločne so svojimi mužmi. V ZSSR boli odsúdení na smrť generáli Peter Krasnov, Andrej Škuro, Timofej Domanov a Helmuth von Panwitz. Poprava obesením bola vykonaná 17. Januára 1947. Synovia Petra Nikolajeviča Krasnova, Nikolaj Nikolajevič Krasnov starší a Semjon Nikolajevič Krasnov, ktorí sa taktiež zúčastnili bojov ruskej občianskej vojny a druhej svetovej vojny, boli zavlečení do sovietskych pracovných táborov, kde obaja v ťažkých podmienkach a nepredstaviteľnej biede zahynuli. Nikolaj Nikolajevič Krasnov mladší podstúpil nemilosrdné výsluchy, fyzické a psychické mučenie a nakoniec strávil desať bolestných rokov v sovietskych lágroch. Väzenie a nútené práce prežil. S pomocou švédskeho Červeného kríža sa mu podarilo za zajatia v roku 1955 odísť v súvislosť s vlnou amnestie. So svojou rodinou sa stretol a usadil sa v USA. Tak ako mal sľúbiť svojmu dedovi Petrovi Nikolajevičovi, v knižnej podobe vydal svedectvo o rode Krasnovcov, o kozákoch, zážitkoch z konca vojny a trpkých skúsenostiach so sovietskym zajatím. V češtine ju vydalo nakladateľstvo Elka press v roku 1997 pod názvom Nezapomenutelné 1945-1956.
Krasnovci a iní kozáci využili dejinnú príležitosť a pridali sa k Nemcom a iným národom, aby mohli boľševikom splatiť svoje krivdy. Rozkradnuté majetky, povraždení blízki, zničený domov, dlhé roky života v cudzine a túžba oslobodiť svoju vlasť – to všetko motivovalo hrdých kozákov, aby si zvolili stranu, ktorá nakoniec prehrala. Tak ako mnoho ďalších ľudí z celého sveta, ktorí nenávideli boľševizmus a Stalina, mali na výber len jednu jedinú možnosť. Západné mocnosti so Sovietskym zväzom spolupracovali, navzájom sa potrebovali a pomáhali si, inak by pre nich víťazstvo vo vojne nebolo vôbec isté. Západ Stalinovi kozákov a iných ochotne vydal, hoci to bolo amorálne. Už vtedy bolo jasné, že Stalinovi ide o likvidáciu politických oponentov. Práve vďaka kolaborácii so Západom sa mu podarilo opozícií uštedriť tvrdú ranu.
Použitá literatúra:
Auský Stanislav: Kozáctvo, Mladá fronta 2003
Foster Ludmila A.: The Revolution and the Civil War in Russian Emigre Novels in Russian Review, Vol. 31, No. 2 1972
Holquist Peter: “Conduct merciless mass terror”: decossackization on the Don, 1919 in Cahiers du Monde russe, No. 38 1997
Krammer Mark a kol autorov: The black book of communism: crimes, terror, repression, Harvard University Press 1999
Krasnov Nikolaj Nikolajevič: Nezapomenutelné: 1945-1956, Elka Press 1997
Malia Martin: Sovětská tragédie: dějiny socialismu v Rusku v letech 1917-1991, Argo 2004