“Slovenská národná rada 17.júla 1992 ústavnou väčšinou prijala Deklaráciu o zvrchovanosti Slovenskej republiky. Dlhé roky tu politici prázdnymi frázami omieľajú, že je to významný krok Slovákov k vlastnej štátnosti.
Áno, poznám ten proces dokonale, pretože jedným z iniciátorov aj spolutvorcov bol aj môj otec Drahoslav Machala. Slovenská inteligencia konca minulého storočia nelamentovala, ale dotlačila politikov k uskutočneniu toho, o čom snívali a za čo bojovali mnohé generácie našich predkov – samostatná štátnosť pre Slovákov/Slovenov.
Súčasná inteligencia je zamilovaná sama do seba, do svojich profilov na sociálnych sieťach a prchavej slávy počtu fanúšikov. Od ľudí často počujem oprávnenú výčitku, že tu chýba správne vedenie, že nám nemá kto nastaviť zrkadlo ani ukázať správnu cestu.
Chýba POKORA, chýba občianska STATOČNOSŤ, chýba NEZIŠTNOSŤ. To všetko Slováci mali ešte pred pár rokmi. V roku 1992 ma zastihla správa o zvrchovanosti nášho starobylého národa na výstave Expo ‘92 Sevilla, kde som ako študent vypomáhal. Pamätám sa, že v ten deň sa s nami českí kolegovia z výpravy nerozprávali… pamätám sa, že v ten deň bol na výstave najväčší ohňostroj aký som kedy zažil. Japonci počas svojho národného dňa ani netušili, že my Slováci v Španielsku sme to brali ako víťazný rituál!
Uplynulo 29 rokov a zvrchovanosť ZAPADLA PRACHOM. 17. júl je klišé, rovnako ako všetky národné a štátne sviatky Slovákov. Sme národ BEZ HRDOSTI, BEZ PAMÄTE A BEZ NÁDEJE. A je to všetko len naša chyba. Nad všetkým len lamentujeme a bedákame. Namiesto toho, aby sme svoj OSUD vzali pevne DO VLASTNÝCH RÚK!
Ľudovít Štúr mal naozaj pravdu – “História pre národ živý je tým, čím svedomie pre človeka. Človek bez svedomia je koža biedna, daromná; národ bez vedomostí o sebe a predkoch svojich je hromádka koží otrockých.“
Tak je to aj so zvrchovanosťou. Nie je to klišé. Ak by sme naozaj VNÍMALI odkaz predkov, potom je zvrchovanosťou každý úder sekerou a bodnutie oštepom, každý meter obrobenej pôdy, krása rodného jazyka a jeho nárečí, každá ľudová pieseň či výšivka, smiech aj plač, hudba aj tanec, múdrosť a dobrota, pohostinnosť aj nepoddajnosť. Všetko, čo naši predkovia vybudovali, ale aj ubránili.
Kde je dnes zvrchovanosť súčasných Slovákov? Leží biedne skrčená V KÚTE. Už sa ani nezhovárame PO SLOVENSKY, rodnú reč nám prznia nechutné anglikanizmy. Už sa vlastne ani NEZHOVÁRAME… len si píšeme hlúposti a zrak máme neprítomne ponorený do obrazovky. NEPREMÝŠĽAME. Len KONZUMUJEME. Všetko – ako kobylky. Tak sme skonzumovali a degradovali aj našu NÁRODNÚ ZVRCHOVANOSŤ…
Je to HANBA Slováci. Všetkým do jedného je načim sa nám hanbiť. Výhovorky, výhovorky a zas len výhovorky. ZLENIVELI SME a OSPROSTELI. A preto si s nami cudzie národy a ich domáci lokaji robia aj dnes, čo sa im zapáči. Lebo cítia, že Slováci sa dobrovoľne, ako ovečky, vzdávajú svojej suverenity a SLOBODY.
Zavrite na pár minút oči, vypnite obraz aj zvuk. Ponorte sa do svojho vnútra a nájdite v ňom odkaz svojich rodičov a starých rodičov. Sestry Slovenky, bratia Slováci, vezmime si našu zvrchovanosť späť. Inak dopadneme, ako to napísal Ľudovít Velislav…
Za Slovensko! Za slobodu!”