„Kto si myslí, že mu slobodu druhí vybojujú, ten jej nie je hoden.“
Drahí Slováci, drahé Slovenky, vážený čitatelia…
Dnes 4. mája 2020 si pripomíname smutné 101. výročie smrti muža, ktorý bol do poslednej chvíľky svojho života verný a oddaný Slovensku a ktorý ho nosil v srdci aj keď bol na opačnej strane planéty. Bol to Slovák ktorý si zaslúži veľkú česť a uznanie, zaslúži si miesto medzi hrdinami ako bol Štúr, Hlinka, Jánošík. Stal sa rovnakou legendou ako oni… MILAN RASTISLAV ŠTEFÁNIK. V prvej časti sa budem venovať jeho detstvu, mladosti, štúdiu na vysokej škole a jeho pôsobení vo Francúzsku a rôznych expedíciách.
M. R. Štefánik sa narodil 21. júla 1880 v obci Košariská neďaleko mesta Brezová pod Bradlom. Bol šiestym dieťaťom evanjelického farára Pavla Štefánika a jeho manželky Albertíny Štefánikovej, rodenej Jurenkovej. Jeho otec bol skalopevný národniar a slavianofil a tak vychovával i svoje deti. Vďaka dobrej rodičovskej výchove a prostrediu v ktorom vyrastal, mu boli vštepené silné citové základy národného povedomia. Čo sa týka základného vzdelania, získal ho v rodnej obci a maďarčinu si zlepšoval Šamoríne. Učiteľ Martin Kostelný ktorý ho učil, ho charakterizoval takto: „Bol žiak pilný, príkladný, po vedách dychtivý. Medzi stodvadsiatimi žiakmi bol prvým.“
Stredoškolské vzdelanie chcel získať na evanjelickom lýceu v Bratislave, no kvôli jeho staršiemu bratovi, ktorý mal zlý prospech musel lýceum opustiť. V štúdiu však pokračoval. Zamieril si to do maďarskej obce Sarvaš. Tu mal výborné výsledky a po výbornej maturite sa v roku 1898 rozhodol ísť do Prahy študovať stavebné inžinierstvo na České vysoké učení technické. O dva roky prechádza na Filozofickú fakultu Karlovej univerzity a študuje matematiku a astronómiu. Počas štúdia v roku 1902 odchádza do Zürichu vďaka nezištnej finančnej podpore staviteľa Antonína Dvořáka. Tu pobudol celý letný semester a do praxe ho zasväcoval profesor tamojšej univerzity Alfred Wolher. Po polroku odchádza z Zürichu do Milána a dopĺňa si tu ďalšie skúsenosti. Na spiatočnej ceste do Prahy sa zastavil ešte v Ženeve, kde si cvičil brúsenie šošoviek. Po návrate do Prahy sa pilne venoval ďalej svojmu štúdiu. Obhájil tu aj doktorát na tému O novej hviezde v súhvezdí Cassiopeie v roku 1572. Okrem odborných astronomických prednášok ho zaujali aj prednášky prof. T. G. Masaryka z filozofie, čím sa tvorili základy ich budúcej politickej spolupráce. Štefánikova mimoriadna inteligencia a zvláštne čaro jeho osobnosti ktoré mal, prispeli k jeho rýchlemu zblíženiu sa s českou kultúrou a vedeckou spoločnosťou. Bol členom a neskôr predsedom akademického spolku Detvan (od13. novembra 1902). Koncom apríla 1903 odchádza ako predseda spolku na zjazd Medzinárodnej študentskej organizácie do Palerma. V správe po návrate vyjadril znepokojenie z protislovanskej tendenčnosti účastníkov zjazdu a varoval pred ich mravnou plytkosťou. Vo svojich článkoch taktiež ostro vystupoval proti maďarizácii na Slovensku, ale kritizoval aj slovenských politických dejateľov pre pasivitu. Tu si začína v plnej miere uvedomovať potrebu úzkej česko-slovenskej spolupráce. Štúdiá v Prahe skončil po slávnostnej promócií 12. októbra 1904 v starobylej aule Karolína. Po štúdiách odchádza do Paríža. Keď tam odchádzal, nemal žiadne peniaze a ani konexie.
„Kto vede slúži, stane sa skromným v myšlienkach, v rečiach…“
Mesto na Seine prvý raz uzrel ráno 21. novembra 1904. Spočiatku tu Milan Rastislav Štefánik trávil život dosť nezáživne. Dúfal, že sa stane žiakom svetoznámeho francúzskeho astronóma Nicola Camilla Flammariona. No osud to zariadil inak. Po polroku života v Paríži, na začiatku apríla 1905 sa Štefánikovi podarilo uplatniť v slávnom observatóriu Meudon pod vedením známeho astrofyzika J. Janssena. Ten si ho veľmi obľúbil a to dokonca tak moc, že rodina Jansenna ho považovala za „svojho.“ No a Milan Rastislav ich považoval za druhú rodinu tiež.
V jeho novej práci sa hneď na začiatku ocitol medzi dvoma znepriatelenými skupinami vedcov. Na jednej strane stál ambiciózny vedec Henri Deslandes. Nepáčili sa mu zastaralé pracovné metódy v hvezdárni. Na druhej strane stál staručký vedec, riaditeľ hvezdárne Meudon pán J. Janssen. Keďže Milan Rastislav mal s ním výborné vzťahy, pridal sa jeho stranu. Tieto sváry neskôr poznačili pobyt aj prácu M. R. Štefánika v Meudone.
Koncom mája 1905 profesor Jenssen navrhol Milanovi Rastislavovi, aby sa zúčastnil výpravy na Mont Blanc. Úlohou tejto výpravy bolo pozorovať Slnko a planétu Mars. Štefánik s radosťou tento návrh prijal. Pozorovania mali trvať 10 až 15 dní čo bol v tej dobe prvý pokus o taký dlhý pobyt v alpínskych výšinách. 17. júna 1905 sa vytúžená výprava začína a po štyroch dňoch po nesmierne náročnom a nebezpečnom výstupe dostáva M. R. Štefánik v sprievode so svojimi kolegami na vrchol Mont Blancu. Táto výprava bola ale neúspešná na pozorovanie, lebo počasie bolo veľmi zlé. Mont Blanc M. R. Štefánik zdolal až šesť razy (roku 1906 dva razy a v roku 1908 až tri razy). Celkovo strávil na najvyššom európskom vrchole až 50 dní, čo bola fakt úctyhodná doba. A to ešte nevravím koľko menších výstupov na nižšie miesta urobil…
Po tejto výprave sa Milan Rastislav ocitol vo finančnej tiesni. Potrebuje súrne peniaze, pretože 24. júla 1905 podáva Jenssen na schôdzi francúzskej Akadémie vied správu o pripravovanej ceste do Španielska a medzi účastníkmi spomína aj Štefánika. Žiada teda otca svojej snúbenice, profesora Bíleho o pomoc a ten mu ochotne pomohol pôžičkou 350 zlatých. Aj vďaka tejto pomoci 30. augusta 1905 je M. R. Štefánik prítomný na astronomickom sviatku a pozoruje trojminútové zatmenie Slnka. Miesto deja je Alcasébre pri Valencii. Výsledky tohto pozorovania mali v budúcnosti pre jeho vedeckú kariéru obrovský význam. Janssen ho v telegrame pre francúzsku Adadémiu vied veľmi pochválil. Potom nasledovala slávna cesta po Španielsku (v sprievode s Janssenom ich vítali v Barcelone, Valencii, Tolede, Escoriali, San Sebastiane a v Burgose). Kráľovská vláda ich pozvala do Madridu a usporiadala na ich počesť recepciu.
Po návrate do Paríža bol Štefánik na zjazde Medzinárodnej únie pre spoluprácu na výskume Slnka. Zjazd sa konal v Oxforde a Štefánik tu bol ako ako hosť medzi francúzskymi účastníkmi. Po zjazde sa Štefánik vrátil do svojej vlasti, do rodných Košarísk. Po dlhom čase videl opäť svoju rodinu a svoju milovanú vlasť, ktorú tak veľmi miloval.
Po návrate z rodných Košarísk sa M. R. Štefánik opäť s plnou chuťou pustil do práce. Rok 1906 je pre Štefánika rokom kedy zaznamenal veľa úspechov. Predložil veľa svojich vedeckých prác, napr.: „O metóde umožňujúcej pozorovanie slnečnej koróny mimo zatmenia“, „Príspevok k štúdiu infračerveného spektra“, „O citlivosti sietnice na svetelné žiarenie“, štúdia „Zvratný heliometer“ a mnohé ďalšie práce. Podľa názoru odborníkov jeho vedecké práce znamenali nesporný prínos v oblasti astrofyziky a solárnej fyziky. Na prvý pohľad sa môže zdať že Štefánik si žil skvelý život. Lenže nie je tomu tak. V meudonskej hvezdárni mu život znepríjemňoval Deslandres. Spory medzi nimi sa každým dňom vyostrovali. Keď sa Deslandres stal riaditeľom hvezdárne tak dal Štefánikovi násilne vysťahovať byť a násilne otvoril laboratórium a odniesť ďalekohľad. Taktiež mal stále problém s financiami a neraz sa topil v dlhoch. V týchto ťažkých chvíľach sa mu stala oporným bodom „nová láska“ Mária Neumannová.
19. novembra 1906 dostal M. R. Štefánik poverenie od francúzskej Akadémie vied na pozorovanie úplného zatmenia Slnka v Turkestane. Cestou sa zastavil v rodnej vlasti a aj v Rusku. Čo sa týka samotného pozorovania zatmenia Slnka, to sa uskutočnilo 13. januára 1907. Žiaľ, táto expedícia bola neúspešná, pretože v deň zatmenia snežilo. I keď bol sklamaný nemal čo ľutovať. Na spiatočnej ceste totižto navštívil L. N. Tolstého a aj svojho krajana a doktora Dušana Makovického (bol osobný lekár L. N.Tolstého). Na spiatočnej ceste do Paríža sa opäť zastavil doma v Košariskách. Uvedomuje si ťarchu maďarského útlaku. Samozrejme, nebolo to pre neho nič nové. Na trati medzi Bratislavou a Pezinkom si vypočul s úst maďarských šovinistických poslancov hrubé urážky na Slovákov a slovenský národ. Títo poslanci zakazovali trom Slovákom ktorí cestovali s nimi aby vyprávali po slovensky. Dokonca sa vyhrážali aj bitkou. No Štefánik sa nedal a naďalej vyprával svojou rodnou rečou. Táto udalosť podľa Štefánika prekročila všetky medze. Vyjadril sa: „História a zdravá logika ukazujú, že čo je zhnité, nemá trvania“. Vtedy ešte asi sotva vedel koľko bude treba vynaložiť úsilia aby tento prehnitý štátny útvar zmizol z mapy sveta…
Milan Rastislav bol po návrate do Paríža verejne poctený. Francúzska astronomická spoločnosť mu udelila Jannsenovu cenu – zlatú medailu. O Milanovi Rastislavovi Štefánikovi sa vie aj to, že mal často mal zdravotné problémy. V júli 1907 ťažko ochorel. Zdravotný stav sa mu ako tak zlepšil až na začiatku októbra 1907 a vrátil sa do Paríža. Vianoce tohto roku strávil doma v svojich rodných Košariskách. Boli ale veľmi smutné, keďže pán Janssen zomrel. Smutný bol aj začiatok roka 1908. Jeho vedecká existencia bola opäť ohrozená. Boje s časťou astronomickej obce ho unavovali a privádzali do znechutenosti.
V týchto ťažkých chvíľach ho predsa len osviežila jedna udalosť. Do Paríža prichádzal účinkovať český barytonista Boža Umirov spolu s Mikulášom Schneidrom-Trnavským. Mali koncertovať v parížskej sieni Hectora Berlioza. Spravil sa tu taký koncert že sieň bola do posledného miesta… A to aj vďaka M. R. Štefánikovi, keďže zmobilizoval svojich francúzskych priateľov. Francúzske publikum sa na koncerte azda prvý raz stretlo so slovenskou hudbou. Samotný koncert mal obrovský úspech. Po koncerte sa mnohí Francúzi začali zaujímať o Slovensko. Milan Rastislav im s radosťou vyprával o svojej rodnej vlasti, no aj o neduhoch ktoré sa tu diali. Získal si sympatie pre náš národ.
„Budúcnosť moja je buď skvelá, buď nijaká“
Koniec prvej časti
Zdroje: http://biografia.sk/milan-rastislav-stefanik/;
https://www.mrstefanik.sk/stefanik/strucny-zivotopis.html;
http://www.vhu.sk/data/files/347.pdf;
Štefan Štvrtecký – Náš Milan Rastislav Štefánik, s. 10-50)