Ilustračné foto: Veterok/Shutterstock
Chceme Rusko na našej strane v dlhom boji medzi Západom a komunistickou Čínou.
Aj keď sú všetky fakty pravdivé, nie všetky sú relevantné. A aké sú relevantné fakty v tejto kríze, kde je teraz 100 000 ruských vojakov umiestnených pozdĺž ukrajinských hraníc?
Fakt prvý:
Teraz neexistuje a nikdy nebol životne dôležitý záujem USA o Ukrajinu, ktorý by ospravedlnil riskovanie vojny s Ruskom.
História nám to hovorí. Aj keď Ukrajina trpela počas Stalinom vyvolaného hladomoru v rokoch 1932-33, prezident Franklin Roosevelt udelil boľševickému režimu diplomatické uznanie!
Počas štyroch desaťročí studenej vojny USA nikdy nepovažovali kontrolu Moskvy nad Ukrajinou za hrozbu pre USA.
Prezident Joe Biden teda správne vylúčil vojenskú akciu v reakcii na akúkoľvek ruskú inváziu na Ukrajinu. Navyše, keďže je deklarovaná politika USA nerobiť vojenskú odvetu za inváziu na Ukrajinu, Biden by mal dať jasne najavo, že členstvo Ukrajiny v NATO je uzavretá otázka.
Ukrajina nedostane obranné záruky NATO
Nestane sa. Ukrajina nebude pozvaná na vstup do NATO a nedostane vojnové záruky USA podľa článku 5, ktoré sú primárnou výhodou členstva. Aký je teda súčasný stav, keď sa blížia rokovania USA s Moskvou o Ukrajine?
Rusko požaduje, aby USA poskytli formálne záruky, že Ukrajina a Gruzínsko nebudú nikdy prijaté do NATO a žiadny štát hraničiaci s Ruskom nikdy neprijme útočné zbrane NATO, ktoré by mohli ohroziť bezpečnosť Ruska.
Ak Moskva nemôže získať také záruky, že Ukrajina sa nikdy nestane členom NATO, varuje ruský prezident Vladimir Putin, Rusko môže napadnúť a okupovať Ukrajinu, aby neutralizovalo túto hrozbu.
Pozícia USA? Hoci Rusku vojensky vzdorovať nebudeme, na Rusko budú uvalené najprísnejšie sankcie v histórii, možno vrátane zrušenia plynovodu Nord Stream 2 z Ruska do Nemecka.
Putin nedávno vydal protihrozbu. Ak budú na Rusko uvalené takéto prísne sankcie, bude to mať za následok „úplné pretrhnutie vzťahov“ a bude to chyba, „ktorú naši potomkovia neskôr označia ako obrovskú“. Nie je to tak dávno, čo bolo úplné pretrhnutie vzťahov predohrou vojny.
Vidieť krízu Putinovými očami
Zatiaľ čo Putin a Rusko iniciovali túto krízu nasadením 100 000 vojakov k ukrajinským hraniciam, mali by sme sa pokúsiť vidieť túto krízu Putinovými očami.
Srdce Veľkého Ruska ako jedného etnického, kultúrneho a historického národa tvorí nielen Rusko, ale aj Bielorusko a Ukrajina.
Uvažujme však o politickej situácii tohto jadrového národa dnes. Ukrajina sa odtrhla od Moskvy a svoju budúcnosť hľadá na Západe, v EÚ a NATO. Bielorusko, 10-miliónový národ, práve prešlo voľbami, v ktorých iba podvod zaručil víťazstvo jeho 67-ročnému autokratovi Alexandrovi Lukašenkovi, ktorý v Bielorusku vládne už štvrťstoročie. Lukašenko, hoci je Putinovým spojencom, nie je budúcnosť.
A samotný Putin, hoci je populárny, je pri moci už dve desaťročia a je sužovaný rastúcim demokratickým odporom v Rusku.
Teraz Američania – ktorí za štvrťstoročie presunuli NATO cez Nemecko do východnej Európy a pobaltských štátov – plánujú spojiť bývalé sovietske republiky Gruzínsko a Ukrajinu do aliancie založenej s cieľom obmedziť Rusko.
Putin sa musí považovať za vládcu zmenšujúceho sa Ruska, nie ako rastúcej mocnosti. Čas nie je na strane Ruska ani Putina.
Jeho hlavný spojenec, Čína, má 10-krát viac obyvateľov ako Rusko a ekonomiku 10-krát vyššiu ako Putinova. Čína má navyše nároky predkov na ruské územie na Ďalekom východe, čo v roku 1969 spôsobilo pohraničnú zrážku medzi oboma krajinami.
Putin sa rozhodol, že končí ruské ustupovanie
Putin sa rozhodol, že sa musí skončiť dlhý ústup ruskej moci, že sa musí skončiť východný pochod aliancie NATO vytvorenej na zadržiavanie a odpor voči Rusku, a ak to znamená riskovať vojnu o Ukrajinu, tak áno. Putin to môže vnímať ako moment teraz alebo nikdy na zastavenie desaťročia trvajúceho oslabovania ruskej územnej a národnej moci.
A čo USA?
Počas studenej vojny prezident Dwight Eisenhower vojensky nezasiahol, aby zachránil maďarských povstalcov, ktorí povstali proti Moskve v roku 1956. Ani prezident John F. Kennedy nepodnikol kroky na zastavenie výstavby Berlínskeho múru v roku 1961. Ani prezident Lyndon B. Johnson zasiahol, aby zabránil Moskve rozdrviť „Pražskú jar“ v roku 1968. Ani prezident Ronald Reagan nekonal, keď bola Solidarita rozdrvená v Poľsku v roku 1981.
Historicky sa ukázalo, že tí (americkí) prezidenti, ktorí odmietli použiť silu v strednej alebo východnej Európe, aby sa vyhli vojne s Ruskom, kde neboli ohrozené životné záujmy USA, mali pravdu.
Čas bol v studenej vojne na strane Ameriky. A s Ruskom je čas stále na strane Ameriky.
Našou veľkou výzvou v 21. storočí nie je Rusko
Z dlhodobého hľadiska skutočne chceme Rusko na našej strane v dlhom boji medzi USA a Západom a komunistickou Čínou.
Čo by USA mali urobiť v tejto ukrajinskej kríze, je vyhnúť sa vojne s Ruskom, vyhnúť sa eskalácii a ponechať nášmu protivníkovi čestnú cestu ústupu. Opäť platí, že s Ruskom je čas na našej strane.
Patrick J. Buchanan
P.J. Buchanan je autorom Nixonových Vojen v Bielom dome: Bitky, ktoré urobili a zlomili prezidenta a navždy rozdelili Ameriku a zakladajúci redaktor The American Conservative.
Americký konzervatívny spisovateľ, politik, publicista a televízny komentátor. V minulosti sa dvakrát pokúšal získať nomináciu republikánskej strany pre prezidentské voľby v USA, v roku 2000 kandidoval za Reformnú stranu.
V roku 1966 si ho vybral do tímu poradcov viceprezident Richard Nixon, po jeho zvolení do prezidentskej funkcie Buchanan pracoval v Bielom dome ako prezidentov poradca. Okrem toho písal prejavy pre Nixona a viceprezidenta Agnewa. Tú istú funkciu zastával u ďalšieho republikánskeho prezidenta, Geralda Forda. Začiatkom osemdesiatych rokov sa podieľal – spolu s bratom Tomom a sestrou Angelou – na prezidentskej kampani Ronalda Reagana a po jeho presvedčivom víťazstve sa Buchanan stal hlavným poradcom pre styk s médiami a tiež prezidentovým „speechwritterom“. Roku 1987 musel tento post opustiť, pretože verejne podporil nezákonný vývoz zbraní pre protikomunistických partizánov v Nikarague (aféra Irangate).
V rokoch 1992 a 1996 bol druhým najúspešnejším kandidátom republikánskej strany v prezidentských primárkach. Zakaždým získal okolo tretiny republikánskych hlasov a v roku 1996 sa mu podarilo zvíťaziť v štáte New Hampshire. Na republikánskom zjazde v roku 1992 na seba strhol pozornosť prejavom o kultúrnej vojne, v ktorom varoval pred silnejúcim vplyvom neomarxistickej ľavice (ktorá dnes už ovládla európsku, aj americkú politiku).