Práve uplynulo 70 rokov od popravy troch „trenčianskych študentov“ z Bielej légie. Mladú trojicu kresťanského a národného odporu proti totalite Alberta Púčika (30), Antona Tunegu (26) a Eduarda Tesára (29) popravili 20. februára 1951 na nádvorí Justičného paláca v Bratislave. Traja členovia podzemného antikomunistického národno-kresťanského hnutia boli v jednom z veľkých politických procesov odsúdení na trest smrti. Boli to prvé obete červeného teroru, ktoré sa otvorene postavili na odpor proti diktatúre a za obranu základných ľudských práv a slobôd. Po zásahu „zhora“ im na odstrašenie zmenili doživotie na hrdelný trest, keďže režim sa bál ich pokračovateľov z mladej generácie.
Získavanie informácií o činnosti moci, ktoré by pomohli odhaliť skutočné ciele vládnucej KSČ, aj pomoc s útekmi za Železnú oponu – to bola práca takzvanej Bielej légie na prelome 40. a 50. rokov. Hnutie okrem toho pripravovalo rozhlasové vysielanie, ktoré malo informovať o komunistickom terore. V rokoch 1950 až 1953 Biela légia vysielala z Rakúska rozhlasové spravodajstvo na krátkych vlnách v pásme 40 metrov.
Traja odsúdení mladí muži sa odhodlali upozorňovať verejnosť aj demokratický svet na nebezpečenstvá komunistickej totality a násilnej boľševizácie. Varovali pred zverstvami, aby nakoniec sami padli za obeť jednému z najodpornejším monster procesov na výstrahu. Už od jesene 1947 vytvárali spravodajskú sieť, ktorá by získavala informácie, odhaľujúce skutočné zámery diktatúry proletariátu na čele s komunistami a ich marx-leninskou ideológiou boja proti vnútornému aj vonkajšiemu nepriateľovi.
Hlavnými zakladateľmi a poprednými členmi odporu Bielej légie boli Jozef Vicen a Jozef Mikula. Albert Púčik odišiel do exilu v Rakúsku. Opakovane sa však vracal cez stráženú hranicu. Celkom šesťkrát sa preplavil cez rieku Moravu, prenášal informácie a snažil sa pomôcť s budovaním protikomunistického odboja. Alberta Púčika, Antona Tunegu a Eduarda Tesára zatkla Štátna bezpečnosť (ŠtB) začiatkom roku 1949. V tomto politickom procese bolo obžalovaných 62 ľudí, 48 dostali mnohoročné tresty. Prokurátor na pokyn súdruhov z ÚV sa odvolal a Najvyšší súd zmenil tresty doživotia na tresty smrti. Pre výstrahu kresťanom, aj slovenským vlastencom, ktorí chceli obnoviť zvrchovanosť a suverenitu Slovenskej republiky. Hlavným žalobcom bol neslávne známy komunistický prokurátor Anton Rašla.
Troch bývalých trenčianskych študentov popravili postupne po sebe skoro ráno 20. februára 1951. Pochovali ich do spoločného hrobu na okraji Martinského cintorína v Bratislave.
Ich pamiatku si v piatok v piatok 19.februára uctil predseda NR SR Boris Kollár na spomienkovej udalosti v trenčianskom parku sv. Anny. Vo svojom príhovore vyjadril vďaku všetkým členom protikomunistického hnutia Bielej légie za činy a obetu vlastného života v boji proti totalite. „Mená Alberta Púčika, Antona Tunegu a Eduarda Tesára nám majú znieť ako zvon v srdciach spolu so slovami ďakujeme, nezabudneme“, zdôraznil predseda NR SR Boris Kollár. V sobotu si ich pamiatku a výročie smutnej udalosti pripomenuli pri hrobe na Martinskom cintoríne v Bratislave krátkou pietnou spomienkou aj predstavitelia Politických väzňov Zväzu protikomunistického odboja (PV ZPKO). „Členovia hnutia Bielych légií Albert Púčik, Anton Tunega a Eduard Tesár sa postavili proti komunistickému režimu, ktorý sa v tom čase ešte len etabloval. To je dôkaz, že na Slovensku existoval odpor a odboj proti komunizmu už od začiatku.“ Pre TASR to uviedol historik Peter Jašek z Ústavu pamäti národa (ÚPN).
Historické fakty
Do odboja proti komunizmu sa členovia odboja zapojili už v roku 1945. Púčik sa ocitol vo väzení a v pracovnom tábore. V roku 1947 sa mu podarilo emigrovať do Rakúska a spojiť sa so štruktúrami slovenského exilu, napríklad s organizáciou Slovenský revolučný odboj. Púčik bol v pozícii kuriéra. Cez hranice sa preplavoval na gumenom člne. Jeho hlavným informátorom bol Tunega, s ktorým sa poznali od detstva a študovali na Trenčianskom gymnáziu. Takisto s nimi spolupracoval vojak Ľudovít Gálik a tretí popravený Eduard Tesár, ktorý pracoval na povereníctve vnútra na oddelení pasov a víz.
Púčik a Tunega sa angažovali ešte počas vojny v Hlinkovej mládeži. Spravodajské zložky na Púčika nasadili svojho tajného agenta-provokatéra, ktorý prenikol do jeho blízkosti. Vďaka tomu ho zdržali 4. januára 1949 v dome jeho priateľov vo Vajnoroch. Už 21. mája 1949 senát Štátneho súdu v Bratislave, ktorému predsedal Ladislav Breuer, odsúdil Púčika, Tunegu a Tesára na doživotie. Prokurátor súdneho sporu Anton Rašla sa však odvolal a Najvyšší súd v Prahe v roku 1950. Malo ísť o priamy zásah od straníckym špičiek štátu. Rozsudok potom zmenili na hrdelný trest smrti, na exemplárnu výstrahu pre ďalší odpor.
Prebiehali aj ďalšie procesy
Tvrdý postup režimu vyplýval aj z okolností – vyostrovala sa studená vojna, represívna politika komunistov sa tiež stretávala s nevôľou medzi obyvateľmi. V roku 1949 vypukli vzbury v súvislosti s tzv. katolíckou akciou (1950!, ktorou režim likvidoval kláštory. V roku 1951 prebiehal proces s tromi biskupmi – Jánom Vojtaššákom, Pavlom Gojdičom a Michalom Buzalkom. Tri dni pred popravou troch mladíkov režim popravil aj dvoch príslušníkov Zboru národnej bezpečnosti (ZNB) Eduarda Jaška a Pavla Kalinaya, ktorí dodávali informácie o prenasledovaní cirkvi biskupovi Michalovi Buzalkovi.
foto: Centrálny pamätník umučeným a popraveným politickým väzňom komunizmu v Bratislave (spravuje PV ZPKO) na Cintoríne vo Vrakuni s menami asi 250 popravených
Celkovo má bývalý totalitný komunistický režim (1948-1989) na svedomí minimálna 248 popravených osôb a vyše 72 000 väznených len na Slovensku. Koncom marca a začiatkom apríla 1945 odišlo zo Slovenska na západ asi 5 000 Slovákov a Sloveniek, najmä v dôsledku obáv z prichádzajúcich sovietskych vojsk, ako aj na protest proti obnoveniu ČSR. Vlasť opustila aj značná časť slovenského kultúrneho života, na čele s tzv. katolíckou modernou. Ešte v priebehu roka 1945 sovietske orgány za pomoci jednotiek NKVD (tajná služba) odvliekli 7 422 občanov do pracovných táborov v bývalom ZSSR. V rokoch 1945 až 1989 emigrovalo zo Slovenska celkovo 130 až 250 tisíc ľudí. Jednou z posledných obetí represálií železnej opony bol mladý Nemec Hartmut Tautz (18), ktorého pri úteku za hranice medzi Petržalkou a Rakúskom v roku 1986 roztrhali psy pohraničnej stráže ČSSR.
Obete komunistického teroru na čele s popravenými politickými väzňami, vrátane troch mladých ľudí z Bielej légie by mali byť mementom najmä pre mladé generácie, aby sa totalitné praktiky moci a ideologické dogmy o vnútornom nepriateľovi nikdy nedostali k ďalšiemu „víťaznému februáru“.
-ear-
Zdroj: TASR; PV ZPKO; ÚPN
Foto: archív, redakcia
Rafael Rafaj
Zdroj: SKspravy.sk https://skspravy.sk/slovensko/poprava-troch-mladikov-z-bielej-legie/ © SKSPRAVY Všetky práva vyhradené Člen skupiny BossMedia