Nežne ‘revolučný’ november ´89 sa spája najmä so zánikom vlády jednej strany, cenzúry a diktatúry marx-leninskej ideológie. Oživil tiež vôľu po návrate Slovákov k samostatnému štátu a spustil vlnu slovenského suverenizmu.
Najväčší prínos mal byť v slobode človeka, v naplnení ľudských práv, občianskych slobôd a voľnosti hovoriť, čo si myslíme. To prirodzene malo vyústiť do pluralitnej demokracie, kde jeden názor nemôže stáť nad ostatnými názormi, pretože tieto totalitné praktiky sme zvrhli z trónu na novembrovú zem. Národ na námestiach konečne pochopil, kto má skutočnú moc v štáte a spoločnosti. Lenže teória, predpoklady, túžby, sľuby a vízie sa aj v tomto prípade rozchádzajú s realitou. Krutá pravda je, že sloboda a demokracia nie sú na tróne, ale na obojku poslušnosti a tzv. zodpovednosti.
Demokracia ani sloboda vraj nie sú pre všetkých
Prvé prebudenie do reality. Demokracia nie je vraj pre všetkých, ale len pre tých, čo si ju zaslúžia. Presnejšie, platí to pre nastolený režim „liberálnej demokracie“. Ani sloboda nie je už pre všetkých, ale len pre zodpovedných, teda „vakcinovaných“…
Čo s tým? Najdôležitejšie je klásť si otázky a dostať na ne aj pravdivé odpovede. Čo teda z tejto nepísanej revolučnej ‘večnej’ zmluvy o slobode ľudí, národa a štátu ostalo?
Agendu ľudských práv si okamžite s podporou Sorošovho impéria tretieho sektora sprivatizovali aktivisti mimovládnych a tzv. ľudskoprávnych organizácií. V praxi a vo verejnom diskurze to znamená vyvlastnenie práv väčšiny národa (vôle ľudu) v prospech nadraďovania práva rôznych menšín (etnických, sexuálnych a iných, vrátane migrantov). Práve o tom je prevažne tzv.liberálna „demokracia“, čiže demokracia naruby, ktorú nám Západ vnútil a tá sa pri fanatickom ideologickom uchopení mení postupne na diktatúry menšín nad väčšinou.
Bez voľnej slobody prejavu nie je demokracia
Aj sloboda slova skončila chytená v sieti „práva iných“, než toho, kto slobodu slova uplatňuje. Sloboda slova ako základ demokracie a akýchkoľvek ďalších slobôd v liberálnej demokracii neplatí, a to napriek nálezu Európskeho súdu pre ľudské práva v rozsudku Handyside vs. Kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska, ktorú súd vyslovil ešte v roku 1976 [5493/72 zo 7. 12. 1976]:
„Sloboda prejavu sa pritom uplatňuje nielen vo vzťahu k informáciám alebo myšlienkam, ktoré sú prijímané priaznivo alebo sú považované za neútočné či neutrálne, ale aj vo vzťahu k tým, ktoré urážajú (obťažujú), šokujú či znepokojujú štát alebo časť obyvateľstva. Vyžaduje si to pluralizmus, znášanlivosť a veľkorysosť, bez ktorých nemožno hovoriť o „demokratickej spoločnosti“!
V angličtine: „Freedom of expression constitutes one of the essential foundations of such a society, one of the basic conditions for its progress and for the development of every man. Subject to paragraph 2 of Article 10 (art. 10-2), it is applicable not only to ‘information’ or ‘ideas’ that are favourably received or regarded as inoffensive or as a matter of indifference, but also to those that offend, shock or disturb the State or any sector of the population. Such are the demands of that pluralism, tolerance and broadmindedness without which there is no ‘democratic society’.
To ľud je majiteľ moci v štáte
Vráťme sa k podstate, pretože toto všetko niekto naoktrojoval. A tak najdôležitejšia, priam existenčná otázka je, či platí, že všetka moc pochádza od ľudu a či ľud je spokojný s tým ako ju jeho volený zástupcovia (“sluhovia”-poslovia) vykonávajú v priebehu výkonu mandátu a čo s tým, ak nie? Pretože doplnková otázka je, či má ľud právo riadiť si veci verejné aj priamo, teda formou všeľudového hlasovania alebo referenda, ak je nespokojný s politickými „sluhami“, ktorých poslal do svojej (národnej) vinice? Lebo v ústave je takto zapísaný „majiteľ“ moci v štáte.
Práve na tejto otázke pochopíme, že to tak už tiež nie je. Nielen tým, že prezidentka v spolupráci s ústavnými sudcami, zmarila referendum. Vôbec nejde o nejaké slovíčka, správnu štylistickú skladbu opytovacej vety. Podstata umŕtvenia stavebného kameňa zmeny v roku 1989 a základnej statiky slobodnej a demokratickej stavby nášho domova – Slovenskej republiky a najmä jej obyvateľov, ktorí sú aj jedinými majiteľmi tohto maxi domu s názvom „Štátnosť“ je v niečom inom.
V tom, že v štáte, v republike, v spoločnosti už nevládne ľud; že ľud už nemá plnú zvrchovanú moc, ktorej sa musí všetko a všetci podriadiť. A to znamená, že idea Novembra 89 zomrela. Tentoraz už definitívne, lebo ona bola na smrteľnej posteli už veľakrát, dokonca aj v kóme.
Demokracia je o väčšine
Ak pred novembrom 89 platilo, že všetku moc v rukách má komunistická strana, ktorá ako „predvoj“ vedie ľud… (podľa svojej ideológie v internacionálnej jednote najmä so sovietskymi súdruhmi) a ak malo po novembri platiť, že všetka moc sa vracia bez prostredníka do rúk ľudu (občanom/národu), ale ak to tak nie je (čoho svedkami sme aj pri fiškusovom skúmaní, či nos moci ľudu je medzi jeho očami), kto a ako sa potom zmocnil skutočnej vlády nad ľuďmi v našej republike?
Kto alebo čo nám diktuje, čo môžeme či dokonca musíme, aj keby sme nechceli, ale väčšina by si to želala? Teda, keby niečo zjavne nechcela demokratická väčšina ľudu, pretože predsa o tom je demokracia ako nástroj na riadenie vecí verejných?
Mylný predpoklad je, že žijeme v demokracii. Presnejšie, nechali sme si demokraciu vôle väčšiny ľudu ukradnúť, pričom nielen nám, Slovákom podhodili z Bruselu fejk v podobe liberálnej demokracie
Poviete si, čo tam po slovíčkach? Oj, nie! Je to zásadný rozdiel, pretože táto zmena, toto zglobalizovanie skutočnej demokracie vysvetľuje, že ani väčšina, ani ľud v štáte nerozhodujú a nemajú plnú moc vo svojich rukách. A nie sú to ani politici. Neplatí potom základná téza Ústavy ako spoločenskej dohody medzi všetkými občanmi. A ak neplatí toto pravidlo, nemôže platiť nič…
Ako „liberálna demokracia“ vytlačila demokraciu
Od tejto zámeny zlata skutočnej demokracie vôle väčšiny ľudu za mačacie pozlátko „liberálnej (pseudo)demokracie“ sa odvíja väčšina problémov a spoločenských kríz, nespokojnosti ľudí a aj krivého zaobchádzania politiky a justičnej moci s občanmi.
V praxi to znamená, že skutočným vládcom nie je človek, nie je občan, ani ľud, ani národ, ale paragrafy. A tí („odborná“ a politická menšina), ktorí ich naoktrojovali. Áno, v ukradnutej demokracii národu či ľudu posadili liberáli a globalisti na najvyšší stupeň pokrútené paragrafy a nazvali to „právny štát“. Iste, po spravodlivosti túži a nič proti nej nemá predpokladám nik, ani tá masa ľudu, to je bez debaty. Právo musí platiť, na tom sa všetci zhodneme. Problém je v tom, že právny štát ako jedna zo štyroch posvätných kráv tzv.európskych hodnôt, čiže bruselských elít neznamená len vládu práva a slepej spravodlivosti.
Hoci celý politický, mediálny aj tretí sektor rozprávajú o liberálnej demokracii, v skutočnosti tento pojem a aj jeho význam nie sú v ústave zakotvené.
Čo hovorí ústava?
V preambule Ústavy SR je len úsilie „o uplatňovanie demokratickej formy vlády“. Okrem Článku 2, na ktorý sa odvolávame, že „Štátna moc pochádza od občanov, ktorí ju vykonávajú prostredníctvom svojich volených zástupcov alebo priamo“ (Čl.2 (1), je vo vzťahu k demokracii ako forme usporiadania moci a vôle kľúčový Prvý článok Ústavy:
„Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.“ Vidíte tam nejaké ukotvenie „liberalizmu“ alebo prívlastku o „liberálnej demokracii“?
V ústave ako najvyššej autorite sa demokratický poriadok alebo demokratická spoločnosť spomínajú celkovo 28x, pričom v najvyššom zákone nie je ani len jedna jediná zmienka o „liberalizme“ či „liberálnej demokracii“!
Diktatúra menšiny nad väčšinou
Prečo ju teda skutoční mocipáni, tí svetoví, aj ich domáci kolaboranti, toľko omieľajú? Pretože ňou odôvodňujú nadvládu práva a možnosť narušiť aj rovnosť a dávať rôzne privilégiá. Samozrejme len z ich úzkeho uhla pohľadu a len pre ich „proletariát“.
Nadradenosť „ich“ práva je tu preto, lebo v skutočnosti nejde o vôľu väčšiny, ale o nastoľovanie diktatúry menšiny, vrátane menšinových názorov na politiku a najmä geopolitiku, čiže ďalšiu konfrontáciu – s Ruskom a v pozadí aj s Čínou. Prečo? Hlavný dôvod je udržať si neokoloniálnu nadvládu anglosaskej civilizácie, ktorá sa zvykne nazývať „západná“ nad ostatným svetom, čiže snahy o unipolárnu hegemóniu.
Odbočíme nakrátko s vysvetlením, že pri prechode na zelenú ekonomiku a posadnutosť elektro mobilitou, bude hegemón potrebovať nové obrovské zásoby surovín kovov dôležitých na výrobu batérií namiesto kontroly zásob ropy, ktoré mal doteraz pod kontrolou. No a nové strategické suroviny sa ani západnej Európe, ani v USA nenachádzajú v dostatočnom množstve.
A teraz k politickej, čiže opäť ideologickej nadstavbe, o ktorej sme si naivne mysleli, že sme ju vyhnali z našej spoločnosti štrnganím kľúčov na námestiach, zrušením Čl.4 o vedúcej úlohe strany a zrušením cenzúry…
Právny štát v bruselskom slangu znamená nadradenosť či prednosť individuálneho práva pred všeobecným právom (väčšiny) a nadradenosť práva menšín nad právom majority, čiže národa. Ochraňuje až do miery pozitívnej „diskriminácie“, teda v skutočnosti zvýhodňovania a nadpráv ako majú ostatní…, čiže väčšina.
Postupne sa právo stáva nástrojom diktatúry, kedy ideologicko-názorový hegemón „čistí“ spoločnosť od nových reakčných živlov.
„Právny štát“ alebo trójsky kôň ideológie?
Príkladov je viac, než dosť. Vágnosť a neurčitosť trestných činov „extrémizmu“, pričom samotný pojem nie je presne definovaný. „Zločiny z nenávisti“ sú ďalšia perla ideologického „ducha“ progresívneho liberalizmu. Za pochodu nám dokonca postavili na hlavu doterajší stáročiami budovaný systém prezumpcie neviny na prezumpciu viny. Stačí len podozrenie, výpoveď udavača alebo aktuálne „kajúcnika“, aby sa musel obvinený vyviniť a nie, aby mu štát dokázal vinu.
Tieto dva mlynské kamene liberálnej demokracie a tzv.právneho štátu, ochraňujúceho prednostne „hodnoty“, čiže ideologické dogmy, axiómy a floskuly jedného z pohľadov na svet, ničia čokoľvek normálne, zdravé, prirodzené a aj nevinné. Ide o nové vnucovanie a zaujatie starého miesta bývalých marx-leninských dogiem a dokonca aj miesto zdravého sedliackeho rozumu novými liberálnymi dogmami.
Nič zásadné sa nezmenilo
Čiže v konečnom dôsledku ide o totalitné praktiky, maskované podobným štýlom vzletných fráz ako to robili aj boľševici, aj nacisti. Takto sme sa po troch desaťročiach opäť dostali na to isté miesto a do tej istej spoločenskej situácie, kde sme boli pre novembrom 89. Nič zásadné sa vo vnútri a podstate vôle ľudu nezmenilo, len sa vymenili figúrky a nové pojmy, RVHP sa nahradilo EÚ, internacionalizmus globalizáciou, ‘socialistickú demokraciu’ vystriedala ‘liberálna demokracia’, tvrdú totalitu totalita mäkká – všetko šírené rovnakými metódami propagandy ako v bývalých totalitách.
Revolúcia neskončila, revolúcia pokračuje, pretože sloboda sa ťažko získava a ľahko stráca. Vitajte v skutočnej realite.
Rafael Rafaj
Rafael Rafaj
Zdroj: SKspravy.sk https://skspravy.sk/komentare/preco-uz-neplatia-vizie-novembra-89-o-slobode-a-voli-ludu-kto-si-uzurpoval-najvacsiu-moc-v-spolocnosti/ © SKSPRAVY Všetky práva vyhradené Člen skupiny BossMedia