Masová migrácia nie je, ako sa zdá, organickou emanáciou ľudstva z chudobných krajín, ale vypočítavým projektom na opätovné zaľudnenie územia upadajúceho Západu, ktorého hlavným nástrojom je rasizmus, napísal John Waters.
V dvojdielnej sérii s názvom „Europe’s Death Rattle“ John Waters skúma masovú migráciu s odkazom na knihu Stephena Smitha „The Scramble for Europe: Young Africa on its way to Old Continent“.
Časť I pojednáva (na SKsprávy TU) – ako vyvrcholenie dlhodobého plánu – o globálnej katastrofe nedostatku potravín v dôsledku opatrení a „sankcií“ Covid, ktorá spôsobí, že do Európy vstúpia rekordné počty najmä afrických migrantov hľadajúcich jedlo.
Keďže Watersove články sú dlhšie, než by ich väčšina prečítala na jedno posedenie, časť II s názvom „Otvorte hranice, zavrite ústa“ rozdeľujeme na kratšie časti a vydávame ich ako sériu s názvom „Samovražda Európy“.
Použitie slova „rasizmus“
Hlavným nástrojom tohto triku je použitie kúzla „rasizmus“ na zastrašenie pôvodného obyvateľstva Európy, aby mlčalo tvárou v tvár ich vlastnému vyhladeniu.
V tomto procese sa toto slovo používa ako kultúrny dobytok na ponižovanie a trestanie tých, ktorí nesúhlasia alebo protestujú, pričom ich izoluje od svojich kolegov ako príklady hanebných obhajcov minulej nespravodlivosti a nesprávneho konania a údajnej pokračujúcej škodlivej diskriminácie.
Je objektívne prekvapujúce, že strach zo sankcionovania týmto slovom je dostatočný na to, aby prevážil aj nevyhnutné dôsledky, medzi ktoré patrí strata takmer všetkého, čo Európa dosiahla, sľúbila a za čím stála, ako aj osobné náklady, ktoré na existenciálne a metafyzické bezdomovectvo nástupcov každého Európana, ktorý v súčasnosti zodpovedá tejto kategorizácii.
V poslednom desaťročí a pol tomuto procesu ponižovania výrazne napomohla existencia hlboko korumpovateľného systému telegramu a okamžitých správ, pomocou ktorého by sa mohla prenášať vykonštruovaná „veta“ – údajne, ale nie v skutočnosti – verejnej mienky v stupňoch rýchlosti a násobenia, aby sa stali nezodpovedateľnými.
Na vrchole poslednej veľkej európskej migračnej krízy v septembri 2015 sa nemecká kancelárka Merkelová spýtala generálneho riaditeľa Facebooku Marka Zuckerberga, čo môže urobiť, aby zabránil európskym občanom písať kritiku jej migračnej politiky na Facebooku. ‚Pracuješ na tom?‘ spýtala sa. Uistil ju, že áno.
Západné úrady napriek všetkej ich predstieraní „súcitu“ jednoducho nevydávajú politické mandáty a neotvárajú svoje hranice. Namiesto toho zachovávajú predstieranie bezpečných hraníc a zároveň umožňujú tým, ktorí sa dostanú cez často nebezpečnú prekážkovú dráhu nezákonného procesu obchodovania s ľuďmi, akoby vnucovali akýsi druh étosu „prežitia najschopnejších“ tým, ktorí sa snažia dostať Západ.
Predstieranie je pre verejnú spotrebu v ich vlastných krajinách, čo maskuje – aj keď len okrajovo – že hranice Európy sú v skutočnosti otvorené póry. Výsledkom je, že niektorí migranti na ceste zomierajú, ale to, prenášané cez lživé západné médiá, slúži na zvýšenie výčitiek svedomia „hostiteľských“ krajín, čím sa stratégia stáva efektívnejšou a ešte menej podlieha kritike.
Írsko ako príklad
Pozrime sa v krátkosti na Írsko ako typický príklad. Na začiatku ukrajinského konfliktu – ktorý, aby bolo jasné, vyvolalo správanie írskych „spojencov“ v NATO – írska vláda oznámila, že prijme neobmedzený počet migrantov, ktorí údajne utekajú pred vojnou v tejto krajine. V skutočnosti sa neuskutočnila žiadna previerka žiadateľov, aby sa zistilo, či patria do tejto kategórie, čo znamenalo, že vojnu využili rôzni nezúčastnení ašpiranti, ktorí ju využili na vyjednávanie všetkého, čo zostalo z írskej ostražitosti proti zneužívaniu jej pohostinnosti.
V krátkom čase od spustenia masívnej kampane šikanovania a morálneho vydierania, v rámci ktorej bolo írske obyvateľstvo poučené o ich „zodpovednostiach voči Ukrajine“ a informované o tom, že sa budú musieť pripraviť na obrovské obete, aby splnili tieto údajné povinnosti sa ukázalo, že väčšina utečencov, ktorí prichádzali pod ukrajinskou vojnovou rubrikou, vôbec nebola z Ukrajiny.
Fotografické mémy ‚utečencov‘ prichádzajúcich do rôznych vidieckych komunít sa stali virálnymi a ukazovali miestnych dôstojníkov, ktorí pózovali s ich adoptovanými ‚Ukrajincami‘, z ktorých väčšina vyzerala rovnako slovansky ako ja.
Telegramový vloger Philip Dwyer nakrútil video, ako robí rozhovor s „príletmi z Ukrajiny“ na dublinskom letisku, čím pritiahol pozornosť telesných psov bezpečnostnej ochrany na letiskách, ktorí mu zjavne chceli zabrániť v rozhovore s ktorýmkoľvek z „utečencov.“
Keď Dwyer vytrvalo hovoril s novým Pri príchode bol dôvod jasný: väčšina z tých, s ktorými sa stretol, bola z Kašmíru. Hoci oficiálna línia bola, že jediní ľudia, ktorí prišli, boli ženy, deti a muži vo veku nad 60 rokov, priemerný vek mužov, s ktorými Dwyer hovoril, bol asi 30 rokov. „Ste veľmi mladý, vyzeráte na svoj vek, ak nie“ nevadí, že to poviem,“ poznamenal Dwyer sucho.
Vždy, keď sa objavila otázka čísel, hovorcovia vlády spomenuli číslo 200 000, hoci takmer vždy dodali, že neexistuje žiadny plán na obmedzenie počtu „utečencov“. Keď toto číslo vynásobíte priemerným faktorom 20, ktorý sa používa pod hlavičkou „zjednotenie rodiny“ už mnoho rokov, dostanete číslo, ktoré sa veľmi blíži k zdvojnásobeniu súčasného počtu obyvateľov Írska.
Začiatkom júna hlásili, že do regiónu prišlo 40 000 „Ukrajincov“ a usadili sa ubytovaní, pričom desaťročie trvajúca kríza bezdomovectva medzi pôvodnými Írmi pokračovala v nezmenšenej miere.
Ukrajinský psy-op sa časom môže objaviť ako „emblematická udalosť“, ktorá zahŕňa celú cestu írskeho rádoby „multikulturalizmu“.
John Waters
O autorovi: John Waters bol novinár, redaktor časopisov a publicista, ktorý sa špecializoval na upozorňovanie na nepopulárne otázky verejného významu. Po 24 rokoch v roku 2014 odišiel z The Irish Times a o rok neskôr naplno zatiahol roletu írskej žurnalistiky. Odvtedy sa jeho články objavili v publikáciách ako First Things, frontpagemag.com, The Spectator a The Spectator USA. Vydal desať kníh, najnovšiu Vráť nám zlé cesty (2018), ktorá je reflexiou kultúrneho rozpadu Írska od roku 1990 formou listu svojmu zosnulému otcovi.