Druhá svetová vojna predstavuje najničivejší konflikt v dejinách ľudstva. Jej prvou kapitolou sa stal nemecký útok na Poľsko 1. septembra 1939.
Poľsko-nemecké vzťahy boli pred vojnou veľmi kolísavé. Poškodzovali ich najmä územné spory, ktoré vznikli po skončení prvej svetovej vojny. Poľsku totiž pripadli aj tie časti bývalého Nemeckého cisárstva, ktoré boli etnicky čisto nemecké. Napätie stupňovali aj faktory, ktoré spočívali v nevyberavej politike voči menšinám, a to v oboch krajinách, vzájomných sporoch o mesto Gdaňsk (ktoré malo štatut slobodného mesta). Priateľskú atmosféru nevytvárala ani správa o pláne Poľska na preventívny útok proti Nemecku.
Vzťahy sa začali prekvapivo zlepšovať po nástupe Adolfa Hitlera k moci. Poľsko a Nemecko uzavreli v januári 1934 deklaráciu o nepoužití sily (označuje sa tiež ako “pakt o neútočení”), ktorá v Európa vyvolala značné prekvapenie. Po smrti poľského maršala Pilsudského nariadil Hitler v Berlíne omšu na jeho pamiatku, ktorej sa nemecký kancelár osobne zúčastnil. Sympatie k Pilsudskému dokazuje aj rozostavenie čestných stráži okolo maršalovho hrobu po obsadení Krakova Nemcami. Spoločnú reč našli Poliaci a Nemci aj pri postupe proti Československu. Na jeseň 1938 Poľsko prispelo k postupnej likvidácii Československa obsadením väčšiny Tešínského Sliezska, Oravy, Spiša a Kysúc.
Po Mníchovskej dohode bolo definitívne jasné, že Európu čaká ozbrojený konflikt. Nemecko sa preto snažilo zabezpečiť svoje pozície a Poľsko sa stalo novým objektom jeho záujmu. Výmenou za garanciu hraníc, podporu snáh o spoločnú hranicu s Maďarskom a predlženie paktu o neútočení na ďalších 25 rokov žiadal Hitler pripojenie Gdaňska k Nemecku, poľskú účasť na Pakte proti Kominterne a predovšetkým súhlas s vybudovaním exteritoriálnej diaľnice a železnice, ktoré by cez “poľský koridor” spájali Východné Prusko a Nemecko. Poľsko, ktoré preceňovalo svoje možnosti aj kvôli garanciám (v budúcnosti nedodržaným) od Veľkej Británia a Francúzska, tieto požiadavky opakovane odmietalo. Vzájomné potýčky vyústili do nemeckého útoku 1. septembra 1939.
Nemecký postup v ničom neopakoval taktiku z prvej svetovej vojny. Hitler sa rozhodol pre metódu zvanú blitzkrieg, čiže bleskovú vojnu. Nemci boli na konflikt pripravení oveľa lepšie a disponovali obrovskou početnou a technologickou prevahou. Už od začiatku bojov sa poľské pozície rútili jedna za druhou. Nemecké obrnené jednotky prenikali ako šípy zo Sliezska a Východného Pruska najkratším smerom na Varšavu. Vojna trvala týždeň a Nemcom sa už podarilo obsadiť Krakov. Dňa 17. septembra prekročila Červená armáda poľskú hranicu a postupovala k riekam Bug a San, čím sa osud Poľska spečatil. Poľská vláda a prezident ušli do zahraničia. Poľské hlavné mesto sa vzdalo 27. septembra a posledný organizovaný odpor skončil 6. októbra.
Napriek rýchlej porážke dokázali Poliaci v istých momentoch Nemcov poriadne potrápiť: hŕstka obrancov malej poľskej pevnosti Westerplatte dokázala odolávať mnohonásobnej presile viac ako týždeň s relatívnej nízkymi stratami. Poľský protiútok na rieke Bzure označil nemecký maršal Erich von Manstein za najvýznamnejší stret, ktorý museli nemecké jednotky do napadnutia Sovietskeho zväzu podstúpiť.
Ďalším z príkladov húževnatého odporu bol aj poľský tankista Edmund Roman Orlik. V septembri 1936 vstúpil Orlik po maturite predčasne a dobrovoľne do armády. Po návrate do civilu študoval architektúru vo Varšave. Počas mobilizácie v auguste 1939 sa stal príslušníkom obrnenej eskadróny v rámci Veľkopoľskej jazdeckej brigády. Súčasťou jej výzbroje bolo aj 2,6 metrov dlhé a 1,8 metrov široké slabo pancierované bezvežové pásové vozidlo – tančík TKS. Poliaci ich vyrobili stovky, pričom vychádzali z britského tančíku Carden-Loyd Mk.VI. Pôvodne mal TKS 7,92 mm guľomet, no neskôr bolo rozhodnuté ho prezbrojiť 20 mm automatickým kanónom. Orlik práve ako veliteľ tohto vozidla spôsobil Nemcom značné straty.
Do 14. septembra sa Orlik s Nemcami nestretol. V tento deň mal zničiť pri Brochowe tri nemecké tanky, no nezachovali sa spoľahlivé zdroje, ktoré by to potvrdzovali.
Veľký úspech dosiahol Orlik 18. septembra, keď sa už poľská obrana postupne rútila. Na križovatke v Kampinonskom lese Orlikov tančík a ďalšie dva tančíky vyzbrojené guľometmi narazili na tri nemecké tanky, pravdepodobne dva PzKpfw 35(t) a jeden PzKpfw IV Ausf. B. Orlik mal nariadiť tančíkom, ktoré ho sprevádzali, aby ustúpili po krídlach dozadu a sám zaujal bojové postavenie. Keď bola nepriateľská kolóna bližšie, Orlik na prvý tank z boku vystrelil a zasiahol ho presne pod vežu, čím ho zneškodnil. Nemci odpovedali streľbou, no svoje ciele minuli. Poľským tančíkom sa počas intenzívnej streľby podarilo trafiť druhý nemecký tank do komory s muníciou a z tanku sa začal valiť hustý dym. Posledný nemecký tank sa dal na ústup. Orlik na svojom TKS zaujal novú palebnú pozíciu a krátkou sériou striel odstavil aj tretí nemecký tank, ktorý bol od neho vzdialený okolo 60 metrov. Ukázalo sa, že v jednom z tankov zahynul Viktor IV. Albrecht von Ratibor – posledné ratiborské knieža.
Hneď na druhý deň sa Orlik zúčastnil bitky o Sieraków. On a ďalšie tančíky zaujali postavenie na krídle a rýchlymi výpadmi útočili na nepriateľské tanky. Tentokrát mali aj delostreleckú podporu, ktorá im vo veľkej miere pomohla, pretože bola pre nemecké tanky mimoriadne nebezpečná. Orlik využíval rýchle manévre a malú veľkosť svojho vozidla, ktoré dokázal v teréne skryť. Ohľadom týchto vlastností tančíku TKS sa mal jeden zajatý nemecký dôstojník údajne vyjadriť, že sa do takého malého švába ťažko triafa. Takto sa Orlikovi v ten deň podarilo vyradiť až sedem nemeckých tankov, hoci niektoré zdroje uvádzajú nižšie číslo.
Po tejto bitke sa Orlikovi podarilo prebiť sa do obkľúčenej Varšavy, kde sa zúčastnil obrany mesta. Neskôr sa angažoval v odboji. Po vojne doštudoval architektúru a v tomto odbore aj pracoval. Zomrel pri nehode v roku 1982.
Niektoré zdroje sa pri Orlikovi nezhodujú. Isté však je, že vďaka osobným kvalitám a samozrejme dávke šťastia dokázal porážať lepšie vyzbrojeného a početnejšieho nepriateľa. So svojim malým tančíkom sa pri obrane vlasti postavil oveľa silnejším obrnencom a zaradil sa medzi prvé tankové esá druhej svetovej vojny, pričom nie je vylúčené ani absolútne prvenstvo, ktoré sa však nedá presne určiť.
Použitá literatúra:
Friedl Jiří a kol. autorov: Dějiny Polska, Nakladatelství Lidové noviny 2017
Gilbert Martin: Druhá svetová válka – úplná historie, BB/art 2006
Magnuski Janusz: Orlik atakuje pierwszy in Za Wolność i Lud nr 20/1978, s.15
Magnuski Janusz: Karaluchy przeciw panzerom, Pelta 1995