Sloboda tlače je privilégium, pri ktorom by verejnosť mala očakávať aj napĺňanie cieľa pre toto výnimočné postavenie médií. Tým je nezávislé, overené, objektívne, nestranné, vyvážené a pravdivé informovanie verejnosti. Teda nie angažované, ani stranícke, ani politické, ani geopolitické a už vôbec nie ideologické kritériá sa nemajú objavovať pri tvorbe žurnalistických obsahov.
Právo verejnosti stojí nad právom médií
Treba dať jasne najavo, že nie médiá sami o sebe, ale kvôli verejnosti a jej primárnemu právu na informácie dáva spoločnosť novinárom tieto privilégiá. Nejde teda o a priori statusovú kompetenciu. Tak ako sa musí demokracia posilňovať slobodnými opozičnými názormi a postojmi, rovnako aj médiá ako súčasť demokracie sa musia podrobiť kritickému pohľadu verejnosti. Ostatne základný zákon mediálneho informovania a masovej komunikácie je právo a predpoklad spätnej väzby čitateľov, poslucháčov alebo divákov.
Medzi túto spätnú väzbu patrí aj legitímne preskúmavanie nestrannosti médií aj jednotlivých novinárov. Verejnosť by mala odmietnuť model médií založený na fungovaní trhu. Preto sú aj elektronické médiá podrobované nielen etickej ale aj právnej regulácii. Práve systém fungovania elektronických médií ukazuje, kto je skutočným pánom v mediálnom éteri. Ten patrí podľa ženevských konvencií národom (národným štátom), ktoré frekvencie prideľujú aj súkromnému sektoru za podmienky získania licencie, ktorej súčasťou je aj záväzok dodržiavať právne regulačné mantinely.
Médiá ako 4.veľmoc – ale bez robenia politiky
Čím skôr sa médií, dnes navyše vlastnené prevažne mamutími korporáciami alebo súkromnými milionármi zobudia do reality práva verejnosti na informácie, tým skôr sa dostaneme k rešpektovaniu neobmedzeného práva na slobodu slova, názoru aj prejavu, ktorého časťou a súčasťou je aj sloboda tlače. Tá nie je ani nad týmto právom verejnosti, ani nestojí autonómne niekde vo vzduchoprázdne. Spoločnosť v rámci základnej funkčnej kompetencie – deľby práce – totiž médiám prisudzuje priestor pre informovanie o dianí, vrátane názorovej, publicistickej zložky informovania, ale tá nesmie skĺznuť kritikou politiky do nahrádzania politiky, čiže k politickým tlakom.
Pretože toto je zásadný problém prekračovania kompetencií 4.veľmoci do sféry politiky a verejnej moci, čo sa nedá ospravedlniť slobodu tlače. Každá sloboda, ak nemá byť samozvaným diktátom zneužívajúcim postavenie alebo anarchiou, musí mať aj svoj vyvažujúci protipól v zodpovednosti.
Sloboda vs. zodpovednosť
Médiami uchopená nadpráca, hraničiaca s nekalými praktikami trhovej súťaže v šírení osočujúcich nálepiek, napríklad o dezinformačných portáloch, nepatrí ani len vo sne k zodpovednosti.
Preto si národ v ústave vymedzil aj zákaz cenzúry. To platí v logickom postupe aj na tzv. autocenzúru, či blokovanie opozičných mediálnych portálov, ktoré prispievajú k slobode slova, názoru a aj tlače. Je teda otázne, či médiá majú právo podľa svojho uváženia selektovať informácie alebo dávať hodnotenia o tzv. dezinformáciách.
Do problematiky vstupujú nekompetentne aj nadnárodné organizácie, pričom covidová pandémia poslúžila na ďalšie pridusenie práva na slobodu slova a aj slobodu tlače, najmä v najslobodnejšom informačnom priestore – na internete a sociálnych sieťach.
„Infodémia“ – nové kladivo na internetové čarodejnice
“Nebojujeme len s epidémiou; bojujeme s infodémiou, “uviedol Tedros Adhanom Ghebreyesus, generálny riaditeľ Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO) na stretnutí expertov na zahraničnú politiku a bezpečnosť v nemeckom Mníchove v polovici februára. Falošné správy sa„ šíria ďalej “ rýchlejšie a ľahšie ako tento vírus. “
WHO vysvetľuje, že infodémia predstavuje nadmerné množstvo informácií o probléme, čo vraj sťažuje hľadanie riešenia. Riešenie však majú hľadať odborníci a nie verejnosť. Šéf WHO tak zrejme presadzoval jednostranné riešenie v očkovaní vakcínami, voči ktorým majú mnohí ľudia nedôveru. Aj objektívnu vzhľadom na urýchlený proces ich vývoja, aj nad opatreniami vlády.
K obmedzovaniu práva na slobodu slova slúži aj zneužitie krízovej situácie a núdzového stavu. Podľa šéfa WHO túto sloboda vlastne spôsobuje nadmerné množstvo informácií, ktoré podľa jeho slov „môžu šíriť dezinformácie a fámy počas zdravotnej pohotovosti“.
Pandémia je učebnicový príklad na obmedzenie slobody slova nielen verejnosti, ale aj slobodných či alternatívnych a nezávislých médií na svetovom mainstreame. Nepochybne sa nájdu aj hoaxy aj polopravdy, aj zjavné dezinformácie, ale to nie je dôvod vyliať so špinavou vodou z globálnej mediálnej vaničky aj dieťa – nedotknuteľné právo na absolútnu slobodu slova a slobodu tlače (médií).
Sloboda prejavu – právna teória vs. politická prax
Ide o identický prípad s právom na slobodu prejavu, ku ktorému Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP) vydal záväzný výklad ochrany Čl.10 Európskeho dohovoru o ľudských právach (EDĽP) v rozsudku zo 7. 12. 1976 [5493/72] v známom prípade Handyside proti Spojenému kráľovstvu v nasledovnom znení:
V angličtine: „Freedom of expression constitutes one of the essential foundations of such a society, one of the basic conditions for its progress and for the development of every man. Subject to paragraph 2 of Article 10 (art. 10-2), it is applicable not only to ‘information’ or ‘ideas’ that are favourably received or regarded as inoffensive or as a matter of indifference, but also to those that offend, shock or disturb the State or any sector of the population. Such are the demands of that pluralism, tolerance and broadmindedness without which there is no ‘democratic society’.
ČLÁNOK 10 (EDĽP) Sloboda prejavu
- Každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam.
- Výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa povinnosti aj zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam, obmedzeniam alebo sankciám, ktoré stanovuje zákon, a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti alebo verejnej bezpečnosti, na predchádzanie nepokojom alebo zločinnosti, ochranu zdravia alebo morálky, ochranu povesti alebo práv iných, zabránenia úniku dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci.
Z dikcie je zrejmé, že sú taxatívne vymedzené oblasti na výnimočné obmedzenie slobody prejavu, ale nikde medzi nimi nenájdeme právo posúdiť kvalitu šírených informácií či rovno ich označiť ako „dezinformácie“. Takže politické „náboje“ na zavádzanie cenzúry, selekcie, nálepkovania, hodnotenia či rovno na boj proti dezinformáciám sú nezákonným atakom na garantované slobody.
Neskôr bola táto pasáž mnohokrát citovaná, pretože vyjadruje základnú paradigmu hodnotenia a chápania slobody prejavu v demokratickej spoločnosti v rámci právnej doktríny formovanej postupne na základe spoločných právnych princípov a hodnôt európskych národov.
Nesúlad kladiva na dezinformácie so slobodou prejavu
Slobodu médií a právo na informácie by sme mohli voľne identicky parafrázovať ako odpoveď na nesúlad honu na čarodejnice – „dezinformácie“ alebo na tzv. konšpiračné weby ako to robí hlavný prúd asi takto.
„Sloboda médií a pluralita názorov sa pritom uplatňuje nielen vo vzťahu k informáciám alebo myšlienkam, ktoré sú prijímané priaznivo alebo sú považované za pravdivé či neútočné, ale aj vo vzťahu k tým, ktoré šokujú či znepokojujú štát alebo časť obyvateľstva. Vyžaduje si to pluralizmus, znášanlivosť a veľkorysosť, bez ktorých nemožno hovoriť o „demokratickej spoločnosti“.
Siamské dvojčatá
Sloboda slova aj sloboda médií sú teda siamské dvojičky s ďalším demokraticky životne dôležitým orgánom, a to s právom a aj podmienkou bezbariérového šírenia plurality názorov. Toto ústavné právo je azda ešte viac vystavené mainstreamovej a politickej korózii ako sloboda slova. Práve len pluralita, čiže rôznorodosť informačných zdrojov aj rôznorodosť šírených názorov môže ochraňovať samotnú podstatu slobody slova. Aj v totalite totiž bola „sloboda slova“, ale nebola nijaká názorová pluralita.
Najväčšie ohrozenie pre slobodu slova aj médií tak dnes hrozí od globálneho mediálneho a politického mainstreamu, ktorý cez účelovú kritiku dezinformácií (ktoré môže systém aj sám produkovať na dosiahnutie cieľa) sa usiluje o elimináciu názorovej plurality.
Tieto nekalé pokusy o mainstreamový koridor tu boli, aj budú pokiaľ tlak verejnosti na zákonodarcov nebude silne čitateľný a pokiaľ nedajú spätnú väzbu médiám aj ako konzumenti ich mediálnych obsahov, pretože väčšina médiá je dnes závislá na reklame a tá plynie tam, kde je sledovanosť.
Despocia alebo snahy o kontrolu myslenia
Verejnosť – ľud, národ tak aj v ekonomickej oblasti potvrdzuje svoju hegemóniu nad dôležitou súčasťou spoločnosti – mediálnej a informačnej politike štátu a správania sa médií podľa vyššie uvedených základných rámcov zdravého vzťahu politici – novinár – verejnosť.
Monopol newspeaku: EÚ k Svetovému dňu slobody tlače
Vyjadrenie vysokého predstaviteľa EÚ k Svetovému dňu slobody tlače ilustruje zneužitie témy na politickú agendu a zásah do slobody médií v mene informačného monopolu newspeaku a geopolitickej aj mocenskej doktríny kontroly mediálneho boja proti tzv.dezinformáciám, voči čomu by sa mala slobodná verejnosť striktne ohradiť.
V stanovisku je všetko s kostolným poriadkom až po vsuvku o „boji proti dezinformáciám“. Posúďte sami: „Pre Európsku úniu je sloboda tlače základnou hodnotou, ktorú podporili mnohé nedávne iniciatívy. Sloboda médií a bezpečnosť novinárov sú kľúčovými prioritami nového akčného plánu pre ľudské práva a demokraciu a akčného plánu pre európsku demokraciu. V roku 2020 viac ako 400 novinárov využilo mechanizmus EÚ na ochranu obhajcov ľudských práv a Únia podnikala významné kroky, aby podporila novinárov, nezávislé médiá a boj proti dezinformáciám v kontexte pandémie v mnohých regiónoch“.
Tretí sektor ako propaganda?
Globálne mocenské štruktúry nezačali boj proti dezinformáciám len od éry pandémie, ale oveľa skôr a nepodmienene. V akčnom pláne sa okrem slobodných médií spomínajú aj mimovládne organizácie ako ďalší subjekt, ktorý by mal „zohrávať úlohu pri podnecovaní otvorenej diskusie, a to bez škodlivého zasahovania“. Bez ohľadu na oxymoron podnecovania bez zasahovania ide o ďalšie opatrenie vťahujúce tretí sektor do oblasti mimo jeho legitimitu. Logická otázka znie, prečo by mimovládne organizácie mali mať toto právo a alternatívne médiá už nie?
V uplynulom roku EÚ pri viacerých príležitostiach odsúdila zastrašovanie a obťažovanie, ktoré musia znášať nezávislí novinári v krajinách po celom svete. EÚ sa aj prostredníctvom svojho osobitného zástupcu pre ľudské práva naďalej angažovala v prospech prenasledovaných nezávislých novinárov a podnikala kroky na podporu zadržaných novinárov a blogerov.
Rozporuplné nejasnosti
Plán obsahuje nezlučiteľné faktické prvky. Chce posilnenia slobody médií a súčasne boj proti dezinformáciám, čiže boj proti nezávislým slobodným portálom. Zjavne tu nejde o práva verejnosti, ani o ochranu slobody médií ale o privilégiá len pre režimové médiá, ktoré píšu a vysielajú v súlade s politickou agendou Bruselu a globálneho mainstreamu.
Plán venuje samostatnú kapitolu „boja proti dezinformáciám“ bez toho, aby boli zrejmé objektívne faktory a metodika, ale aj oprávnenosť cenzúry posudzovať kvalitu či hodnovernosť obsahu, pretože takéto zásahy sú v rozpore s právom verejnosti na slobodu prejavu podľa čl.10 EDĽP.
Selekciou médií zužujeme demokraciu
Opatrenia, dogmy a tézy plánu, napr. že „demokracie na celom svete čelia šíreniu nepravdivých informácií, ktoré majú potenciál destabilizovať ich demokratické inštitúcie a oslabiť dôveru občanov“ je v rozpore so šíreným naratívom, že bez slobodných médií nie je ani demokracia. Ak teda obmedzujeme slobodu médií (informačných zdrojov) hodnotiacimi súdmi, potom obmedzujeme aj samotnú demokraciu, v mene ktorej tieto zásahy mocenské elity odôvodňujú.
V pláne sa objavili aj čisto ideologické pasáže a formulky ako táto: „Boj proti nesprávnym informáciám, dezinformáciám a zahraničnému zasahovaniu si vyžaduje rôzne politické protiopatrenia“.
Nejasné kritériá
Takže niekto si osobuje hodnotiť, ktoré zo slobodne šírených informácií sú správne a ktoré sú už „nesprávne“! Podľa čoho, akého hodnotiaceho kritéria ak nie politického, geopolitického a mocensky stabilizačného bude nejaké bruselské „Ministerstvo pravdy“ posudzovať, hodnotiť, triediť a určovať, čo je a čo nie je správne? Takýto prístup a kompetenciu si osobovali len totalitné režimy nacizmu a komunizmu.
Neotalitné praktiky
Pripomína to zriadenie (novelou zákona č.81/1966 po okupácii v roku 1968) Slovenského úradu pre tlač a informácie. Do jeho pôsobnosti patrili všetky otázky riadenia, následnej kontroly a informácií hromadných informačných prostriedkov na Slovensku. O jeho činnosti najlepšie vypovedá jeho organizačné členenie na: odbor propagandy, odbor hodnotenia a odbor tlače. Jeho úlohou bolo rovnako posudzovať správnosť informácií. Akurát dôvody si komunisti našli trochu iné ako byrokrati v „európskom sojúze“. Ciele opatrení nemuseli zakrývať pod „ochranu európskych hodnôt“.
V akčnom pláne je ešte jedna nášľapná mína, ktorá popiera aj druhú časť vety ako nadstavbu práva na slobodu prejavu „bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice“. To znamená aj bez zásahu Európskej komisie alebo Európskeho parlamentu. Nie je to prvýkrát, čo autor popiera svoje vlastné dielo. Práve cezhraničná sloboda na šírenie informácií bola víťazstvom Západu v studenej vojne ako súčasť Helsinského bezpečnostného procesu.*)
Voľné šírenie informácií vs. geopolitika
Aj medzinárodné štandardy OSN vyjadrené článkami 19 a 20 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (MPOPP) garantujú voľné šírenie informácií bez ohľadu na hranice. V prvom z nich sa hovorí: 1). Každý má právo zastávať svoj názor bez prekážky. V druhom 2) sa hovorí, že Každý má právo na slobodu prejavu; toto právo zahŕňa slobodu vyhľadávať, prijímať a rozširovať informácie a myšlienky každého druhu, bez ohľadu na hranice, či už ústne, písomne alebo tlačou, prostredníctvom umenia alebo akýmikoľvek inými prostriedkami podľa vlastnej voľby.
Identickú garanciu obsahuje aj citovaný európsky dohovor v čl.10, ods 1). Každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice.
Nepohodlné informácie = dezinformácie?
Ak teda EÚ namieta šírenie tzv.dezinformácií, čiže pre jej záujmy nepohodlných informácií, spoza hraníc, znamená to opäť popieranie vlastných hodnôt, ktoré nemôžu byť jednosmerné, pretože aj komunikácia je obojstranná a je založená na vysielači a prijímači. Ak si niekto osobuje hodnotiť správnosť informácií a aj (jedinú) správnosť svojho modelu spoločnosti a popiera základné tézy pre fungovanie demokracie, vrátane bezbariérovosti pre šírenie slobody prejavu, informácií a aj slobody médií, popiera demokraciu a slobodu, a tak sa dostáva na šikmú plochu totalitného systému, ktorý občanom hodnotí, čo je pravda, čo je správne a čo je nesprávne, vrátane maskovaných pokusov o kontrolu myslenia masy (newspeak).
Toto sú veľmi nebezpečné tendencie, pretože sa podobne ako v bývalom totalitnom režime deklarovaná právna teória rozchádza z praxou a ohrozuje podstatu demokracie a slobody myslenia.
V akčnom pláne pre európsku demokraciu sa totiž stanovuje cieľ zintenzívnenia „boja proti dezinformáciám“, na čo chce Európska komisia o.i. „zlepšiť existujúci súbor nástrojov EÚ na boj proti zahraničnému zasahovaniu do nášho informačného priestoru“. Akoby Západ zabudol, že ľudskoprávna agenda s rôznymi slobodami bola možno rovnako silnou zbraňou proti totalite bývalého Východného bloku ako jeho atómové zbrane a ekonomický potenciál.
Svetový deň slobody tlače je nepochybne dôležitým symbolom na zamyslenie sa nad skutočným obsahom a reálnym praktikami i opatreniami globálnych aj domácich politických elít a skutočnou mierou nezávislosti médií a práva kohokoľvek slobodne nielen prijímať, ale aj šíriť informácie bez ohľadu na ich charakter a hranice, bez zásahu a obmedzení vládnej moci, prevádzkovateľov internetu či majiteľov sociálnych sietí. Na toto si musí každý mediálnej gramotný človek dať odpoveď sám z vlastnej skúsenosti.
Rafael Rafaj
O autorovi: Vyštudoval žurnalistiku na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil ako voľný novinár, publicista, tlačový tajomník, hovorca a ako poslanec NR SR vo výbore pre kultúru a médiá. Venuje sa politickým aj mediálnym analýzam, teórii a praxi mediálnej a komunikačnej politiky, mediálnej výchove. Taktiež pôsobeniu totalitnej ideológie komunizmu a odhaľovaniu novým nových dogiem a praktík deológie neomarximu.
*) helsinský proces — multilaterálny proces rokovaní zameraný na bezpečnosť a spoluprácu v Európe. Zahŕňa 3 fázy medzinárodných rokovaní 1972 – 75 pred podpísaním Záverečného aktu Konferencie o bezpečnosti a spolupráci v Európe (KBSE; → Organizácia pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe, OBSE).
Rafael Rafaj
Zdroj: SKspravy.sk https://skspravy.sk/slovensko/analyza/svetovy-den-slobody-tlace-vs-newspeak-a-kontrola-myslenia-rozpor-teorie-a-politickej-praxe/ © SKSPRAVY Všetky práva vyhradené Člen skupiny BossMedia