Ľavicové a liberálne kruhy v tom majú jasno – Antonio Salazar bol fašista a jeho režim Estado Novo bol podobne totalitný ako Hitlerov. Český historik a odborník na lusofónny svet Doc. PhDr. Jan Klíma o ňom vo svojej knihe píše: “Za převratných událostí zustaval nehybný jako skalní útes, i když kolem něho nastupovali i padali malí i velcí, autoritativní i demokratičtí politikové a celé ideologické systémy. Do vášnivých diskusí o novém řadu světa vnášel krajně konzervativní hlediska, osobnostní integritu a zbožnost; explozi svobody a demokracie popíral vírou v nadčasovost božího pořádku, při rozhodování sa neopíral o vuli většiny, nýbrž o úsudek vzdělancu a myšlenkově spřízněné elity.” Salazar stál v čele Portugalska niekoľko desaťročí. Za ten čas boli on a jeho krajina konfrontovaní s obrovskými výzvami, ktoré predstavovali druhá svetová vojna, dekolonizácia a studená vojna medzi západným a východným blokom. Démonizovať jeho postavu, pôsobenie a odkaz optikou “všetko čo nie je liberálne, je zlé” je samozrejme nesprávne. Zvlášť, keď samotní obyvatelia Portugalska tento pohľad nezdieľajú, o čom svedčí napríklad aj televízna súťaž “Najväčší Portugalec” z roku 2007, ktorú Salazar vyhral so ziskom 41% všetkých hlasov.
António de Oliveira Salazar sa narodil v malej dedine Vimeiro v srdci Portugalska. Pochádzal z chudobných pomerov, ktoré ho už od detstva učili drine a povinnostiam. Mladý Antonio bol citlivý, no sympatický, pracovitý a sebadisciplinovaný chlapec. Študoval na cirkevnej škole vo Viseu a neskôr nastúpil na kňazský seminár. Kňazskú dráhu však opustil a vyštudoval ekonómiu na univerzite v Coimbre. Jeho hlboká viera, kňazský asketický spôsob života a úplná oddanosť najprv univerzite a neskôr štátu mu ostali do konca života. Jeho pevný svetonázor, založený na potrebe poriadku, katolíckych hodnotách a nacionalizme, ktorým ovplyvnil aj podstatnú časť sveta, sa sformoval práve počas jeho štúdia. Na konci 19. a na začiatku 20. storočia priemyselný pokrok Portugalsko obchádzal, chudoba na vidieku bola neznesiteľná, nevzdelanosť bola vysoká, životná úroveň oproti západnej Európe bola mizerná, a navyše Portugalsko zažilo sériu porážok v zámorí a to od svojho tradičného spojenca, Veľkej Británie. Portugalsko sa zmietalo v hlbokých ekonomických a politických otrasoch. Republikáni, monarchisti, socialisti, anarchisti a iné politické zoskupenia navzájom súperili a vytvárali chaos, z ktorého sa krajina spamätávala ťažko. Salazar reagoval na krízu článkami pre univerzitné a katolícke noviny, v ktorých vyzýval na jednotu, poriadok a okamžité riešenie problémov. Tento drobný aktivizmus odkryl v Salazarovi organizačný a politický talent, ktorý ho postupne vyniesol do najvyšších funkcií v pravicovo-konzervatívnych subjektoch a nakoniec do vedenia štátu. Vojenské kruhy nespokojné s neporiadkom a všeobecným úpadkom prvej portugalskej republiky, s podporou konzervatívnych skupín, uskutočnili 28. mája 1926 vojenský prevrat a zvrhli vládu republikánskej strany. Salazar, ako skúsený ekonóm a univerzitný profesor, bol považovaný za jedného z najlepších expertov v krajine, a preto obsadil post ministra financií a neskôr aj ministra kolónií. Svoje pôsobenie opieral aj o pápežské sociálne doktríny Rerum novarum a Quadragesimo anno (z ktorých vychádzala aj ústava Slovenského štátu), ktoré tvorili základ jeho korporatívneho ekonomického systému. Jeho finančná politika spočiatku vychádzala z drsného uťahovania opasku, no Portugalcov presvedčil, že jeho pôsobenie je nadstranícke a len v prospech spoločnosti. Salazar skoncipoval reformu rozpočtu s nanovo prepracovaným plánom vyplácania dávok, daňovou a úverovou sústavou. Vo finančnom roku 1928-29 bol splnený zámer dosiahnuť aktívne saldo štátneho rozpočtu. Portugalské hospodárstvo nebolo ani komunistické, ani dravé kapitalistické, ale skôr kvázi tradičné. Korporatívny rámec, do ktorého sa portugalské hospodárstvo vyvinulo, kombinoval dve hlavné charakteristiky: rozsiahlu štátnu reguláciu a chránené súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov, ktoré dominovalo. Vedúci finančníci a priemyselníci prijali rozsiahle byrokratické kontroly výmenou za záruky minimálneho štátneho podielu na hospodárskych podnikoch. Počas celej svojej vlády dokázal Salazar udržať dobrú finančnú kondíciu svojej krajiny a v niektorých obdobiach dokonca naštartovať prudký nárast ekonomiky, no nepodarilo sa mu dobehnúť zvyšok západnej Európy. Salazar nesľuboval, že jeho režim zaistí blahobyt. Ponúkol a vytváral stabilitu a poriadok napriek tomu, že väčšina sveta vstupovala do druhej polovice 20. storočia s ideou progresu, konzumu a slobody.
Vojenský režim zanikol 11. apríla 1933 schválením novej ústavy. Salazar sa už od roku 1932 stal predsedom vlády a korporativizmus sa stal základom nového usporiadania. Korporativizmus združoval Portugalcov na najnižšej úrovni do “národných odborov” rozdelených podľa profesií a okresov, do priemyselných, obchodných a poľnohospodárskych grémií. Štátne odbory a grémia boli združené do regionálnych alebo celoštátnych federácií. Nový režim Estado Novo formálne zachoval republiku. Odstránil z nej pluralitu, demokraciu, ale aj chaos a roztrieštenosť a zaviedli sa prísne opatrenia, ktoré potlačovali slobodu prejavu. Vláda závisela od dôvery prezidenta voleného na sedem rokov. Poradným orgánom pre prezidenta bola Štátna rada. Národné zhromaždenie, volené na štyri roky, stratilo právo kontrolovať vládu. Jednotlivé komory korporácií, zložené zo zástupcov korporácií a miestnych samospráv, mali konzultatívnu funkciu. Jeden z najväčších úspechov Salazorovho režimu bol nárast vzdelanosti. Počas prvej republiky úroveň gramotnosti detí vo veku od 7 do 14 rokov mierne narástla z 26% v roku 1911 na 33% v roku 1930. Režim Estado Novo úroveň gramotnosti detí vo veku 7 až 14 rokov zvýšil na 56% v roku 1940 , 77% v roku 1950 a 97% v roku 1960.
Z obáv pred rastúcim vplyvom komunizmu na Pyrenejskom polostrove a vo svete podporovalo Portugalsko už od začiatku vzbúrených španielskych vojakov. Počas krvavej občianskej vojny, ktorá trvala od roku 1936 do roku 1939, poskytol Salazar španielskym nacionalistom všestrannú pomoc. Denne do Španielska prichádzali transporty s vojenským materiálom vyrobeným v portugalských továrňach. Prístavy, letiská a telefónne linky boli Frankovej strane plne k dispozícii. V Portugalsku sa tiež sformovala dobrovoľnícka Portugalská légia s cieľom brániť korporatívny štát proti komunizmu. Légia sa zúčastnila bojov v španielskej občianskej vojne, na ktorej frontoch padlo asi 6000 jej členov. Po Frankovom víťazstve v občianskej vojne s nim Salazar sformoval spojenecký pakt, ktorý vydržal až hlboko do druhej polovice 20. storočia. Zahranično-politická orientácia Salazarovho režimu do konca druhej svetovej vojny vychádzala z dvoch priorít. Jednou z nich boli silné ekonomické a historické väzby k Veľkej Británii, druhou sympatie a ideologický prienik s nemeckým nacizmom a talianskym fašizmom. Druhá svetová vojna prinútila Salazara manévrovať medzi oboma stranami a vyhýbať sa priamej účasti. Portugalskú neutralitu však narušili Spojenci, keď 17. decembra 1941 obsadili Portugalský Timor v Pacifiku z obáv pred Japonskou inváziou. Portugalsko proti okupácii oficiálne protestovalo a miestny portugalský správca sa vyhlásil za zajatca. Obe strany sa nakoniec dohodli, že Portugalsko posilní svoju vojenskú prítomnosť v oblasti a spojeneckí vojaci z neutrálnej pôdy ustúpia. Kvôli spojeneckým jednotkám pridali Japonci Portugalský Timor na zoznam svojich cieľov a vo februári 1942 ho obsadili a okupovali až do roku 1945. Počas vojny Portugalsko dodávalo Nemecku a Taliansku suroviny a výrobky. Kvôli postupnej prevahe Spojencov poskytlo Portugalsko Veľkej Británii svoje letecké základne na Azorských ostrovoch. Portugalsko dodávalo Tretej ríši strategicky dôležitú surovinu volfrám, čo Spojencov veľmi dráždilo a vyvolalo z ich strany mnohé vyhrážky. V mene prísnej neutrality zastavil Salazar dodávky nie len Tretej ríši ale aj Spojencom. Po Hitlerovej samovražde viseli 3. a 4. mája 1945 na všetkých štátnych budovách portugalské vlajky na pol žrde na znamenie smútku.
V dobe intenzívnej studenej vojny sa Portugalsko výhodne oprelo o stmelený Západ. Od 4. apríla 1949 patrilo k zakladajúcim členom Severoatlantickej aliancie (NATO). Pre autentický protikomunistický postoj a strategicky dôležité kolónie Západ toleroval nedemokratickú povahu Salazarovho režimu.
Najmä v 30. a 60 rokoch malo Portugalsko vďaka zodpovednému hospodáreniu na svojich účtoch prebytok, čo umožňovalo veľké investície do verejnej infraštruktúry bez inflačného financovania alebo zahraničných pôžičiek. Na konci 50. rokov začala vláda s masívnym plánom rozvoja životnej úrovne v Portugalsku a zámorských kolóniách. Obrovské investície pomáhali zvyšovať kapacity potrebných odvetví. V Lisabone sa začal stavať veľký most cez rieku Tejo a nová lodenica. Projekt zahrňoval aj modernizáciu železníc, výrobu parníkov a iných plavidiel. Rozširovala sa kapacita rafinérií nafty, rozvíjala sa elektrifikácia a plánovala sa výstavba veľkých moderných letísk na Madeire a Azorských ostrovoch.
Moderné dekolonizačné tendencie v treťom svete začali hneď po skončení druhej svetovej vojny. Rezignácia Veľkej Británie na svoje ázijské kolónie, boj Indonézie proti Holandsku, či porážka Francúzska vo vietnamskom Dienbenphu ukázali, že sa blíži koniec starých koloniálnych mocností. Obrovské kapacity ázijských a afrických území priťahovali pozornosť Východu a Západu viac ako historické dedičstvo koloniálnej tradície. Salazar zdedil zámorské územia v zaostalom a zanedbanom stave. Vláda týmto územiam venovala pozornosť až príliš neskoro, čo v spojení so zlou životnou úrovňou vytvorili vhodné podmienky pre odbojové hnutia podporované zo zahraničia. Portugalské kolónie sa postupne stali stredobodom svetovej pozornosti. Valné zhromaždenie OSN prijalo 14. decembra deklaráciu o nutnosti udeliť nezávislosť koloniálnym národom. Administratíva nového prezidenta USA Kennedyho oznámila, že chce prevziať iniciatívu v procese dekolonizácie a konkurovať tak ZSSR, hoci to znamenalo ísť proti svojmu oficiálnemu spojencovi z NATO.
Predohra smrteľného zápasu o zachovanie impéria sa odohrala v Indii. India, ktorá získala nezávislosť od Veľkej Británie, začala s programom zjednotenia všetkých území, ktoré pokladala za svoje. To viedlo ku konfliktu s Pakistanom, Čínou, ale aj Portugalskom, ktoré malo na indickom subkontinente niekoľko enkláv ešte zo začiatku 16. storočia. V polovici 50. rokov došlo k roztržke medzi Portugalskom a Indiou v podobe blokád, sankcií, sústredeniu vojenských jednotiek a občasným ozbrojeným stretom. Spočiatku volila India opatrnejší postup, najmä z obavy pred mocným NATO, ktorého bolo Portugalsko členom. Ukázalo sa, že NATO nechá Portugalsko v tomto spore osamotené. Salazar sa pokúsil 12. apríla 1954 uviesť v platnosť spojenecké zmluvy s Veľkou Britániou z rokov 1642 a 1899 a aj 4. článok Zmluvy o NATO, ktorý sa týkal ohrozenia členských štátov. Oficiálni portugalskí partneri sa však zmohli len na vyhlásenia o diplomatickom riešení celej situácie. Indická republika začala 18. decembra 1961 vojenské operácie smerujúce k obsadeniu Goy, Dama a Diú. Portugalské posádky kládli húževnatý odpor, no proti mnohonásobnej presile nemali šancu. Celosvetová mienka podporovala novú ázijskú mocnosť v boji proti kolonializmu a aj Leonid Brežnev, budúci pán Kremľa, v Bombaji osobne podporil indickú agresiu. Salazar takto zažil svoju úplne prvú porážku.
Poprední portugalskí predstavitelia pochopili, že portugalská ríša je vystavená tej najťažšej skúške a začali sa zaoberať reformami impéria, ktoré však boli brzdené nekompromisným a konzervatívnym Salazarom. Američania vedeli, že so Salazarom k žiadnej zmene nedôjde a preto sa ho rozhodli odstrániť. Vedúci úradu CIA v Lisabone Fred Hubbard požiadal portugalského ministra vnútra Júlia Botelha Moniza, aby diskrétne “nahradil” Salazara. Monizov prevrat, tak ako mnohé pred nim a po ňom, narazil na pevnú Salazarovu politickú pozíciu a zlyhal. Šéf americkej diplomacie Dean Rusk poslal Salazarovi dokument s dekolonizačnými požiadavkami. Salzar, ktorý vzišiel z medzivojnovej školy silných štátnikov, veril, že má suverénne možnosti zastávať vlastnú politickú koncepciu a preto americký návrh kategoricky odmietol. Bol presvedčený, že Afrika bez belochov upadne do tribalizmu, vojen a chaosu.
V Luande, hlavnom meste portugalskej Angoly, vypuklo 4. februára 1961 ozbrojené povstanie černošskej opozície pod vedením UPA (Zväz národov Angoly, podporovaný najmä USA) a MPLA (Angolské Ľudové hnutie za oslobodenie Angoly, podporované najmä socialistickými krajinami) proti portugalskej vláde. Dobre organizovaná biela správa ubránila pokoj za cenu tisícok mŕtvych. V Mozambiku sa sformoval Front za oslobodenie Mozambiku (FRELIMO) a v Guinei Africká strana nezávislosti. Sponzorom oslobodeneckých hnutí nevadilo, že podporujú vzájomne znepriatelené strany a skupiny, ktoré neboli schopné štátotvornosti. Už 15. Marca 1961 sa svet udivoval nad nezvyčajnou vecou. Pri libérijskom návrhu proti Portugalsku predloženom na pôde OSN USA po prvýkrát hlasovali proti svojmu atlantickému spojencovi po boku ZSSR.
UPA potrebovala v Angole ukázať odbojové zásluhy a vojenskú aktivitu, preto sa jej vodca Holden Roberto rozhodol pre ďalšiu vlnu nepokojov. Ráno 15. marca 1961 zavládol v angolskej obci Nova Caipemba neobvyklý ruch a nepokoj. Administrátor okresu Quitexe sa rozhodol prejsť čo najviac fariem v okolí. Keď prišiel na jednu malú, ale veľmi úspešnú farmu, nedokázal uveriť vlastným očiam. Belošský osadník a jeho černošský zamestnanec aj so ženou ležali na zemi v kaluži krvi rozsekaní mačetami. Správca sa okamžite vracal, aby zavolal pomoc, no po ceste stretol niekoľko belochov, ktorí ho varovali, aby nešiel do Quitexe, pretože tam neostal nikto nažive. Pre belochov na severe boli tieto násilnosti úplným prekvapením, na ktoré neboli pripravení. Správcov zástupca v Quitexe bol zavraždený na záchode, jeho pomocník zomrel priviazaný k rozhlasovej vysielačke. Administrátor severného okrsku Luvaca Orestes Fontes a jeho žena boli ubití, veliteľ stanice v Madimbe bol umučený k smrti spoločne so štyrmi ženami a piatimi deťmi. Krv tiekla v Quicabo, Quimbunde, Aldeia Vicosa, Vista Algere a aj v Nambuangongo, ktorú si povstalci pre svoju odľahlosť vybrali ako hlavnú základňu a kde vyhlásili akúsi socialistickú republiku. Keď sa riaditeľ vrátil naspäť do Zalaly, uvidel výjavy ako z apokalypsy: po zemi sa váľali kusy belošských a černošských tiel, mužov, žien a detí. Skupiny teroristov prepadávali farmy a správne strediská aj v okrese Uíje, skaza postihla aj kraje na severe na hraniciach s bývalým Belgickým Kongom. Výpady končili hromadami mŕtvol, útočníci bez programu a ideológie sa po každom útoku vracali do džungle. Krutosť už nemala hranice. Podľa výpovede svedkov divoké bandy bili jedného farmára kosťami jeho zabitého syna a pritom znásilňovali jeho manželku. Pri Maquela do Zombo zavliekli povstalci belochov k rámovej píle a zaživa ich rezali. Cieľom vraždenia neboli len belosi, ale aj nekonžskí černosi, “asimilovaní” Afričania a černošskí katolíci. Kým armáda stihla zasiahnuť bolo zabitých okolo 800 belochov a 6000 černochov.
Množstvo belochov sa však teroristov nezľaklo a na niektorých miestach sa im podarilo vytvoriť akcieschopné komanda a zorganizovať účinnú obranu, ktorá zahnala povstalcov na útek. Plán UPA nenechať na sever nažive žiadneho belocha kvôli tomu stroskotal. Veľké straty na životoch civilistov spočívali najmä v absencii vládnych bezpečnostných zložiek. V portugalských kolóniách posledné desaťročia vládol relatívny pokoj. Vláda podcenila angažovanosť zahraničia a schopnosti odbojových skupín, preto bolo v celej Angole v roku 1961 len 1500 belošských a 5000 afrických vojakov. Na jedného vojaka pripadalo 30 km2 a v oblastiach chýbali kasárne a poľné letiská. Svet nekriticky sympatizoval s vrahmi, z ktorých sa na stránkach svetovej tlače stávali hrdinovia oslobodeneckého boja. V Angole sa sklamanie a zúfalstvo obrátilo proti Američanom, pretože sa vedelo o ich podpore pre Holdena Roberta a jeho UPA. Dav ľudí v Luande dokonca zaútočil na americký konzulát. Sám americký minister zahraničia Henry Kissinger potvrdil, že Kennedyho vláda aktívne podporila angolský odboj, aj keď neponúkal o mnoho viac ako násilie a tribalistické rozbíjanie poriadku. ZSSR zase prostredníctvom portugalských komunistov naviazal úzku spoluprácu s MPLA a bol jej ochotný pomôcť morálne a vojensky: “Sovietska vláda a sovietsky ľud chovajú city hlbokej solidarity k angolskému ľudu v jeho boji za slobodu a národnú nezávislosť a sú pripravené poskytnúť všetku pomoc a podporu tomuto spravodlivému boju…” – N.S.Chruščov. Zasahovanie americkej vlády a jej financovanie odbojových skupín vyvolali u Salazara hnev na svojho atlantického “spojenca”. Od tej chvíle boli preňho USA rovnakým nepriateľom ako svetový komunizmus. “Angola sa stala pre veľkú časť sveta – tak ako Berlín pre Európu – centrom veľkého boja medzi slobodou a útlakom. USA musia v tomto boji zaujať pozíciu. My podporujeme slobodu.” – Mennen Williams, poradca Kennedyho pre Afriku. Prezident J. F. Kennedy dokonca 18. júna 1961 schválil protiportugalskú stratégiu, ktorá mala využiť koordinovaný tlak štátov a organizácií proti Salazarovi.
Odboj sa aktivizoval aj v ľudnatom Mozambiku. Krajina sa postupne menila k lepšiemu po vzore agilnej Južnej Afriky a dobre organizovanej Rodézie. Miestna belošská menšina bola zámožná a aktívna. Afričania to nemali také jednoduché a vo väčšine žili v skromných podmienkach. To však neplatilo pre domorodých vojakov, ktorí predstavovali skutočnú výnimku v podceňovaní Afričanov a ktorí sa dokázali celkom dobre uplatniť. Odbojoví aktivisti z FRELIMO s masívnou podporou zo zahraničia začali s agitáciou a aj s menšími teroristickými útokmi.
Najťažšiu skúšku pre Portugalcov predstavovala geograficky a významovo malá a chudobná Guinea. Miestny odboj bol jednotnejší a personálne schopnejší, krajina bola veľmi nehostinná a pre partizánsky boj vhodná. S pomocou najmodernejších sovietskych zbraní sa táto zanedbaná kolónia zmenila na “portugalský Vietnam”, kde sa odboju dokonca podarilo postupne obsadiť väčšinu krajiny. Svetové médiá dostávali v Guinei hrdinskú tému, ktorú vhodne transformovali do čiernobieleho eposu o národnej slobode a historickej spravodlivosti.
Africký odboj znervózňoval Salazara natoľko, že prelomil svoj konzervativizmus a 12. augusta vystúpil v televízii s prejavom k národu. Národ odpovedal 27. augusta obrovskou manifestáciou na Obchodnom námestí v Lisabone na podporu vládnej zámorskej politiky. Ak by chcel svet reflektovať portugalskú verejnú mienku, musel by uznať, že za Salazarom stojí väčšina národa, armáda, cirkev a finančné a obchodné špičky. Nešlo len o podporu armády v Afrike, ale aj o pochopenie obrovských nákladov na prebudovania a zmodernizovania veľkého zámorského impéria a historické dedičstvo. Štátny tajomník USA George Ball v októbri presviedčal Salazar oficiálnym listom, aby túto verejnú mienku nerešpektoval a aby upravil prístup k Afrike podľa svetových požiadaviek. Atlantickí spojenci Portugalska sa už v mediálnej protiportugalskej kampani ostýchali otvorene podporovať poslednú krajinu, ktorá odmietla proces dekolonizácie. Salazar na to reagoval typicky: Na schôdzi vládnej strany 18. februára 1965 požiadal národ, aby aj v najnepriaznivejších okolnostiach vytrvali vo vlasteneckej obrane impéria, aj keby to znamenalo, že ostanú “hrdo sami”. Apel k národnému samovražednému boju pripomenul statočné činy “generácie 1895”, ktorá rozšírila africké impérium. Portugalskí chlapci odchádzali slúžiť do zámoria s presvedčením, že ich národ potrebuje a ctí.
V roku 1965 bol odboj v Angole roztrieštený ideologickými a kmeňovými spormi. Aj preto Salazar odmietol plán USA na sebaurčenie národov na základe referenda výmenou za materiálnu pomoc. Portugalský predseda vlády neveril, že americké peniaze nahradia historické korene a kapacitu zámorských provincií. Vedel tiež, že odboj nezloží zbrane, pretože ich potrebuje na vzájomný boj. Ani v Mozambiku sa nedokázal odboj významnejšie presadiť. Po vyhlásení “bielej Rodézie” Ianom Smithom, jej ostal Mozambik, ako jediná brána do sveta. Blokáda a sankcie OSN Salazarove Portugalsko nerešpektovalo a do Rodézie cez Mozambik aj naďalej prúdili nedostatkové komodity. Salazar sa stal od roku 1966 pre belochov v celej Afrike hrdina, keď Beira v Mozambiku čelila blokáde britských vojnových lodí, ktoré chceli zabrániť dovozu ropy pre Rodéziu.
V dramatickom roku 1968 vrcholila kríza všetkých svetových systémov. Čínska kultúrna revolúcia ukázala desivé výsledky totalitnej manipulácie, vojská Varšavskej zmluvy obsadili Československo, USA sa zaplietli do krvavej vojny vo Vietname. Salazara to utvrdilo v jeho presvedčení, že všetky revolučné heslá povojnovej doby, vrátane globálnej dekolonizácie, boli len klamstvom.
Portugalci na akcie odboja neodpovedali len vojensky, ale aj reformami, ktorými sa pokúsili dohnať to, čo celé storočia zanedbávali. V zámorí sa zlepšovala infraštruktúra, zdravotná starostlivosť a aj pracovné podmienky. Portugalská správa rozvíjala industrializačné a rozvojové programy príťažlivé aj pre domorodcov. Podnikateľský duch a organizácia vyvíjaná takmer 400 000 bielymi kolonistami obohacovala obchody a trhy v mestách a dedinách Angoly. Stavebná konjunktúra menila Luandu, Nový Lisabon a provinčné strediská v moderné urbanistické komplexy s rozsiahlou panelovou výstavbou a tropickými parkmi. Rástol počet a kvalita kultúrnych a športových inštitúcií. Angola dokonca predbehla so svojimi rozvojovými parametrami samotné Portugalsko a v Afrike začala ašpirovať na úlohu regionálnej mocnosti konkurujúcej kapacitám JAR. Príklad úspešného modelu podpory černochov belochmi predstavoval lokálny správca z južnej Angoly Manuel Pontes (miestni Krováci, Bušmeni ho priateľsky nazývali Tata K’Hum), ktorý spolu s dôstojníkom portugalskej tajnej služby vytvoril z prapôvodných obyvateľov Afriky stopárske a podporné oddiely Flechas (šípy) pomáhajúce udržovať poriadok. Bolo to po prvýkrát, čo im niekto preukázal takúto mimoriadnu dôveru a oni ju opätovali mimoriadnym nasadením a vernosťou. Podobne úspešne sa rozvíjal aj Mozambik, ktorý sa stal v roku 1974 piatou najrozvinutejšou krajinou čiernej Afriky.
4500 belošských fariem prosperovalo ako nikdy predtým. Turistika rástla o 11% ročne. Železnice a cesty spájali odľahlé oblasti, dobre vybavené prístavy v Lourencu Marques, Beire a Nacale slúžili čulej národnej a medzinárodnej nákladnej a osobne preprave. Výškové budovy vo veľkých mestách dokumentovali rýchlu modernizáciu a urbanizáciu životného štýlu. Práve perspektíva impéria založeného na multirasovej spolupráci v korporatívnom duchu sa nezlučovala so zjednodušenými tézami vládnucimi na Východe a Západe, v Afrike a aj v OSN. Silné a stabilné lusofónne spoločenstvo by predstavovalo nie len ekonomickú, ale aj ideologickú konkurenciu.
Ozbrojené zrážky v zámorských územiach eskalovali a tlak z vonku a z vnútra rástol. V polovici 60. rokov bolo v Angole už takmer 10 000 vládnych vojakov, ktorí lokalizovali ohniská odporu a postupne sa im darilo ho izolovať. Vďaka tomu sa mohli začať realizovať odvážne projekty zamerané na rozvoj afrických oblastí Portugalského impéria, ako výstavba hydroelektráreň, baní na železnú rudu a prieskum ropných ložísk. Aj v Mozambiku sa podarilo odpor zvládať. FRELIMO síce začalo v roku 1964 ozbrojený boj priamo na mozambickom území, no prosperita Lourenca Marques či Beiry a ani poľnohospodárska exportná výroba nebola nimi ohrozená.
Oslobodenecké hnutia, napriek tomu, že neboli jednotné, dokázali hlavne vďaka masívnej pomoci zo zahraničia postupne spôsobovať portugalskej správe čoraz vážnejšie problémy. Náklady Portugalska na obranu tvorili v roku 1966 až 42% všetkých rozpočtových výdajov, z toho polovicu spotrebovala vojna v Afrike. Počty nasadených vojakov sa rýchlo zvyšovali a narastala aj dĺžka povinnej vojenskej služby. Konflikt v zámorí si vyžadoval čoraz väčšie straty na životoch vojakov a civilistov. Zdalo sa však, že sa táto obrovská obeť vyplatí a že sa poriadok vracia. Vojenskí velitelia a šéfovia tajných služieb Rodézie, Južnej Afriky a Portugalska spoločne zjednávali likvidáciu komunistických skupín. Boli podpísané hlavné zmluvy na stavbu gigantickej priehrady Cahora Bassa v Mozambiku, piatej najväčšej na svete, ktorá mala zaistiť nie len lacnú elektrickú energiu pre rozsiahly juhoafrický región, ale predovšetkým mala symbolizovať prospešnosť, silu a neotrasiteľnosť portugalskej správy. Pod sebavedomím povrchom sa začali objavovať známky rozkladu morálky. Možnosti zahraničných mocností presahovali portugalské kapacity a vojaci a spoločnosť podliehali únave v pridlhom boji proti všetkým.
Antonio Salazar v roku 1968 utrpel vážne zranenie mozgu pri páde z kresla. Zomrel 27. júla 1970 v Lisabone, kde sa konala aj posledná rozlúčka s ním a po nej bolo jeho telo prevezené do rodného mesta a tam bolo aj pochované. Po Salazarovom zranení prevzal vládu Marcelo Caetano, profesor práva a politik oddaný Estado Novo. Nový predseda vlády pokračoval v politike zachovanie impéria a iných zásadách režimu, zmenou prešli len niektoré metódy politických represií, ktoré sa Caetano snažil mierne uvoľniť. Nová Caetanova vláda lákala do Portugalska zahraničný kapitál a celkom úspešne sa jej darilo rozvíjať viaceré priemyselné odbory. Boli to najmä nákladná a dlhá vojna, medzinárodný tlak a z časti aj absencia silného vodcu, akým bol Salazar, ktoré vyvolali v armáde nespokojnosť. V kombinácii s domácou opozíciou sa nespokojnosť zmenila na revolúciu. “Karafiatová revolúcia” z 25. apríla 1974 ukončila dlhé obdobie korporatívneho štátu – moc prevzali nespokojní dôstojníci z armády. Porážka USA vo Vietname a rozmach neostalinizmu posúvali nové Portugalsko doľava. Hnutie ozbrojených síl, ktoré prevzalo moc, nebolo ideologicky jednotné. Nová vláda zrušila totalitné organizácie, cenzúru a vyhlásila amnestiu. Začalo sa však aj masívne znárodňovanie súkromného majetku, čo malo neskôr negatívne následky na národné hospodárstvo a zahraničný posun Portugalska bližšie k Východnému bloku. Diplomatické styky so Sovietskym zväzom boli naviazané 12. júna 1974 a na prelome októbra a novembra obchádzala vládna delegácia krajiny východnej Európy. Začali si rozvíjať obchodné, vedecké a kultúrne styky so ZSSR a jeho satelitmi. Vzťahy s NATO sa ochladili na bod mrazu, čo dokazuje aj otvorenie jednania paktu 10. novembra, či zasadanie ministerskej rady NATO bez portugalskej účasti. Úplnému prechodu k Východnému bloku však zabránili neskoršie umiernenejšie vlády, ale aj medzinárodná situácia. Postupne sa Portugalsko úplne začlenilo do štruktúr západnej Európy a po dlhom období obnovilo demokraciu.
Veľmi sľubný hospodársky vzostup Angoly skončil. Akcie proti odbojovým armádam boli zastavené v máji 1974 a nepomohli ani protesty pol milióna angolských belochov. V Mozambiku bola zastavená paľba 29. júla. Rovnako sa zastavila aj perspektíva ekonomického rozvoja stelesneným gigantickou hydroelektrárňou Cahora Bassa na rieke Zambezi. Moc týchto v afrických krajinách začali preberať slabé dočasné vlády. Nová portugalská vláda ustúpila medzinárodnému tlaku a zo zámorských území sa stiahla už v roku 1975. Tým sa vytvorilo politické vákuum, ktoré sa snažili vyplniť odbojové skupiny a ich sponzori zo zahraničia. Ak sa chcela miestna belošská komunita vyhnúť osudu masakrovaných Belgičanov v Kongu, musela vziať iniciatívu do svojich rúk. Časť belochov ušla do Portugalska, časť sa pokúsila prevziať moc a po vzore Rodézie vyhlásiť nezávislosť v Angole a Mozambiku. Tieto snahy však skončili zásahom portugalskej armády pod novým velením, ktorá v súčinnosti s bývalými revolucionármi pokusy o prevrat zastavila.
Najhoršie obavy sa naplnili 5. októbra 1975, keď sa v Luande z piatich veľkých lodí začalo vyloďovať 2500 Kubáncov spolu s vojenským materiálom zo ZSSR. Sovietske lietadlá operáciou Carlota zaistili vzdušný most a prepravili kubánsku armádu z “ostrova slobody” do Angoly, aby pomohli spriaznenej komunistickej MPLA prevziať kontrolu nad krajinou a poraziť konkurenčné odbojové organizácie, ktoré boli podporované USA a Čínou. Snahy USA a iných západných krajín zabrániť komunistickým silám vládnuť a dosadiť spriatelené prozápadné režimy skončili po dlhých a krvavých občianskych vojnách neúspešne. Státisíce portugalských belochov navždy opustilo Afriku. Po ich odchode z Mozambiku chýbali podnikatelia, lekári, úradníci, učitelia, technici, stavitelia. Sovietski priatelia ihneď zaplavili krajinu svojimi odborníkmi a technikou, ktorí mali zaistiť prevahu správnej ideológie. Vláda FRELIMO takmer okamžite vyvolala kmeňové násilie, ktoré viedlo k čistkám. Primitívna túžba po moci, ktorú pod marxistickým plášťom vyznávalo FRELIMO, dostala protiklad v ešte primitívnejšej neideologickej praxi výpadov, pálenia a pustošenia zo strany RENAMO, ktorá povstala proti novým pánom. Vláda nezávislej Guinei populisticky zvýšila platy, ale pri rozklade ekonomiky a štátnych financií jej po dvoch mesiacoch došli peniaze. Somálsky prezident Siad Barré zachránil nových vládcov šekom na milión amerických dolárov, za ktoré bolo možné nakúpiť aspoň ryžu. Podobné ekonomické otrasy postihli aj ostatné novovzniknuté štáty, ktoré navyše upadli do nových a krutejších ideologických a kmeňových vojen, z ktorých sa nedokázali spamätať dodnes.
Takto zaniklo impérium, ktoré vzišlo z horúčkovitej iniciatívy portugalského národa a rozprestieralo sa na štyroch kontinentoch. Jeho začiatok vidíme v prieskumných plavbách statočných moreplavcov v 15. storočí a koniec vo falošných sľuboch krvavých osloboditeľov, hrdinov 20. storočia. Jeho “spojenci” ho opustili a spolu s medzinárodným komunizmom tvorili mlynské kamene, ktoré ho pomleli a to aj napriek tvrdohlavému odporu veľkého štátnika a bežných občanov.
Použitá literatúra:
Klíma Jan: Dějiny Portugalska, Nakladatelství Lidové noviny 1996
Klíma Jan: Poslední koloniální válka, Nakladatelství Libri 2001
Klíma Jan: Salazar – tichý diktátor, Aleš Skřivan 2005
Internetové odkazy:
A Short History of East Timor -14.4.2019
Portugal – Economic Growth and Change – 14.4.2019