Ilustračné foto: SKsprávy
Pre ruského prezidenta Vladimira Putina je vojna na Ukrajine z krátkodobého hľadiska strategickou porážkou na vojenskom, hospodárskom a politickom fronte.
V prvom rade, ruských jednotiek vyslaných na Ukrajinu bolo príliš málo na to, aby uskutočnili úspešnú ofenzívu, pretože vojenskí vrchní velitelia sa nedržali železného pomeru tri ku jednej pre útočníkov a obrancov.
Po druhé, ukrajinská armáda a národná garda boli nečakane dobre vycvičené a vyzbrojené a nečakane efektívne pri zastavení počiatočného ruského náporu na ukrajinské územie.
Po tretie, ruské sily si počínali neočakávane zle, hoci v posledných rokoch údajne došlo k technologickým a taktickým zlepšeniam. Hoci sa zdalo, že Kremeľ verí, že jeho jednotky a tanky dobyjú alebo obliehajú Kyjev, hlavné mesto Ukrajiny, v priebehu niekoľkých dní sa postup stoviek obrnených vozidiel na ceste zastavil a mnohé z nich si vybrali ukrajinské drony, mínomety a delostrelecká paľba.
Neschopnosť dosiahnuť tento cieľ od začiatku podkopala ruskú morálku a zdá sa, že zmiatla ruských vojenských veliteľov a spôsobila, že prijali politiku spálenej zeme, pričom mali malú kontrolu nad ruskými jednotkami, čo ich nútilo zabíjať, zneužívať a okrádávať civilistov.
Slabú výkonnosť ruskej armády možno čiastočne vysvetliť tým, že od začiatku decembra minulého roku do 24. februára sa na ukrajinskej hranici zhromaždilo 90 000 ruských vojakov a ich počet sa pri prekročení hranice zvýšil na 120 000. Počas 11 mesiacov zostali jednotky v mrazivom zimnom počasí utáborené v snehu, prišli o ostrosť, ich vybavenie nebolo riadne udržiavané, jedla nebolo dosť a paliva bolo málo. Útočiace vojsko preto nebolo fyzicky schopné dosiahnuť ciele stanovené generálmi.
Po štvrté, hoci Moskva neočakávala priamy zásah NATO, jasne nepredpovedala, že Západ naleje na Ukrajinu zbrane v hodnote miliárd dolárov, aby umožnil svojim ozbrojeným silám zastaviť ruský postup a brániť krajinu. Vojna na Ukrajine sa stala pre NATO a západné mocnosti krížovou výpravou.
Ich médiá vybičovali verejnú mienku v prospech vojny, aby ju udržali a ospravedlnili výdavky daňovým poplatníkom. V dnešnej dobe nie je možné čítať, počúvať alebo sledovať správy bez toho, aby sme boli zavalení udalosťami na Ukrajine, hoci vojny a utrpenie inde sa nezastavili a treba ich riešiť. Tok správ sa stal neustálym závalom propagandy proti Rusku.
Z ekonomického hľadiska Putin zjavne neveril, že rozdelené západné mocnosti sú schopné zjednotiť sa a uvaliť na Rusko širokú škálu represívnych sankcií. Západ však zmrazil 600 miliárd dolárov v rezervách tvrdej meny v zahraničných bankách, sankcionoval ruské podnikanie a bankovníctvo, zatvoril západné firmy v Rusku a tlačil na európske krajiny, aby znížili svoju závislosť od ruskej ropy, zemného plynu a uhlia.
Žiadne takéto komplexné sankcie neboli predtým uložené inde. Namiesto toho neboli potrestaní iní agresori a porušovatelia ľudských práv. Izrael sa napríklad teší beztrestnosti za páchanie vojnových zločinov a zločinov proti ľudskosti na Palestínčanoch, Libanončanoch a Sýrčanoch.
Na politickom fronte ruská invázia na Ukrajinu zjednotila a posilnila NATO, ktoré bolo až do 24. februára umierajúce. Izolované a zosmiešňované počas Trumpovej administratívy sa USA ujali vedenia v NATO a na medzinárodnej scéne a majú opäť predstieranie, že je globálnou hyperveľmocou.
Toto je zlá správa pre všetkých.
USA sľubujú dodržiavanie, ale nepresadzujú zásady právneho štátu a zodpovednosti, a už dlho sa zaviazali skôr oslabiť než koexistovať s Ruskom, ktoré ideológovia Washingtonu naďalej považujú za dediča Sovietskeho zväzu a nie za jeho sirotu.
Napriek týmto strategickým stratám nie sú vyhliadky Ruska také pochmúrne, ako sa zdá. NATO nie je tak pevne zjednotené, ako by sa zdalo. Asi 20 krajín, nie všetky členské štáty NATO, poskytuje Ukrajine zbrane. Zatiaľ čo 21 z 27 štátov Európskej únie (EÚ) je členmi NATO,
Tí, ktorí sa podieľajú na dodávkach zbraní, tak nerobia ako členovia aliancie alebo EÚ, ale ako jednotlivé štáty, vzhľadom na fikciu dodržiavajú „neutralitu“. To neoklamalo Moskvu, ktorá pohrozila bombardovaním zbraní NATO hneď po ich doručení a podnikla nálety na ukrajinské železničné trate, aby zabránila rozptýleniu zbraní na horúce fronty.
Pôvodný zoznam dodávateľov pozostával z Belgicka, Kanady, Českej republiky, Estónska, Francúzska, Nemecka, Grécka, Lotyšska, Litvy, Holandska, Poľska, Portugalska, Rumunska, Slovenska, Slovinska, Británie a Spojených štátov amerických.
Maďarsko nielenže odmieta vyzbrojiť Ukrajinu, ale tiež nepovoľuje tranzit zbraní na Ukrajinu. Turecko pred vojnou dodalo Ukrajine bezpilotné lietadlá, ktoré zohrali veľkú úlohu v boji proti Rusku, ale od vypuknutia vojny odmietlo poslať na Ukrajinu viac bezpilotných lietadiel a iných zbraní. Bulharsko radšej vylepšuje svoju obranu, než aby posielalo zbrane zo svojho malého arzenálu na Ukrajinu. Keďže Island nemá vlastnú armádu, ponúkol Ukrajine prepravu, ale nedodanie zbraní.
EÚ bola od začiatku rozdelená, pričom Francúzsko a Nemecko, ktoré sa snažili zabrániť vojne, ktorú USA a Spojené kráľovstvo podporovali, sa neochotne rozhodli poskytnúť zbrane. Slovensko a Maďarsko nepodporujú sankcie voči Rusku, zatiaľ čo Cyprus, Malta a Grécko namietajú proti celej škále sankcií. Taliansko, Maďarsko, Grécko, Cyprus a Rakúsko, ktoré majú tradične úzke vzťahy s Ruskom, žiadajú výnimky a skoré zrušenie sankcií.
Akonáhle dôjde k prímeriu a začnú sa dôveryhodné rokovania medzi Ukrajinou a Ruskom, určite sa zvýši tlak na zrušenie sankcií napriek odhodlaniu amerického prezidenta Joea Bidena natrvalo „oslabiť“ Rusko.
Tento tlak bude pochádzať z východného arabského sveta, severnej Afriky, subsaharskej Afriky, Balkánu, Ázie a Latinskej Ameriky, ako aj z globálnej Číny a Indie. Mnohé krajiny na celom svete sa nechcú vrátiť do bezprostrednej éry po Sovietskom zväze, keď boli USA hyperveľmocou, najmä preto, že rozvratný a nebezpečný Donald Trump by mohol byť veľmi dobre zvolený na druhé funkčné obdobie v roku 2024.
Michael Jansen
Pôvodný zdroj tohto článku je The Jordan Times