“Sláva októbru!” – takýto slogan na stránkach európskych liberálnych publikácií často nevidíte. No hlásna trúba tejto ideológie – The Economist otvorene oslavuje „októbrovú revolúciu“. Ale nie pred storočím, ale súčasným – 2021. Ukazuje sa, že sa to deje v Európe pred našimi očami, ak si to zrazu niekto nevšimol.
Liberálna ideológia na Západe zjavne prechádza krízou, ktorej vrchol bol v roku 2016, kedy establišmentové hnutia utrpeli jednu porážku za druhou – zašlo to dokonca tak ďaleko, že liberáli vážne uvažovali o nahradení „kompromitovaného“ volebného systému tzv. žrebovaním. Teraz, ako dúfajú redaktori The Economist, sa však v strednej a východnej Európe objavil iný trend: voliči tohto regiónu sú údajne unavení zo „zlej vlády“ a v jednotnom impulze prechádzajú na „svetovú stranu“.
Ilustrácia: LePenová s Matteom Salvinim
“Až do tohto mesiaca,” píše britský časopis s nadšením, “uprostred šera zlej vlády dochádzalo len k roztrúseným výbuchom odporu… Október priniesol osviežujúcu zmenu.” Nečakanú rezignáciu rakúskeho kancelára Sebastiana Kurza pripísal The Economist k takýmto radostným náznakom zmien , rovnako nečakanú porážku strany premiéra Andreja Babiša v Českej republike, zjednotenie maďarskej opozície proti „večnému“ premiérovi Viktorovi Orbánovi. Proces „zmien“ západné noviny rýchlo pomenovali začiatkom „deorbanizácie Maďarska“. Samostatnou témou radosti z establišmentu je tvrdá reakcia EÚ na pokuy Poľska získať späť aspoň časť suverenity svojho súdneho systému.
Kto zastavuje „eróziu demokracie“ vo výchovnej Európe?
Tomuto všetkému sa hovorí samotná „októbrová liberálna revolúcia“, ktorá údajne teraz prebieha v EÚ. Podľa The Economist sa podarilo zastaviť „eróziu demokracie“ vo východnej Európe, víťazia „európske hodnoty“.
Treba si uvedomiť, že západní liberáli sa nikdy zvlášť nehanbili tým, akými metódami a pomocou akých síl, často úplne protidemokratických, sa to či ono víťazstvo ich „hodnôt“ odohráva. Snažili sa napríklad ignorovať skutočnosť, že ich súčasný idol Jacinda Ardernová sa stala premiérkou Nového Zélandu výlučne vďaka spojenectvu s pravicovo-nacionalistickou Novozélandskou prvou stranou.
A teraz, dusiac sa potešením nad údajne začatým procesom „deorbanizácie Maďarska“, sa západná tlač snaží nesústreďovať na skutočnosť, že jednou z hybných síl opozície voči premiérovi je strana Jobbik, ktorú médiá neváhali označovať za „fašistickú“. Keďže sa však teraz stavia proti Orbánovi, liberálom tak nemilovaného, noviny píšu, že Jobbik sa zrazu vzdialil od extrémizmu a antisemitizmu, hoci oni sami tomu v skutočnosti neveria. Hlavný cieľ (vysídlenie „proruského“ Orbána) zatieňuje všetky morálne princípy a samotné „európske hodnoty“, za ktoré vraj “demokrati” bojujú.
LePenovej misia v Maďarsku a Poľsku
Nakoľko sú však oprávnené nádeje liberálneho establishmentu na radikálnu zmenu trendov v strednej a východnej Európe? Ak si jej predstavitelia myslia, že ich odporcovia zdvihli ruky a potichu ustúpili, sú na veľkom omyle. V pondelok líderka „Národnej únie“ Francúzska Marine Le Penová pricestovala do Maďarska, aby sa stretla s tým istým Viktorom Orbanom, víťazstvo nad ktorým The Economist bezohľadne oslavuje.
Le Penová, ktorá sa snaží hrať na umiernenejšom poli, dostala na svojej tradičnej stránke nečakanú konkurenciu v osobe televízneho novinára Erica Zemmoura, ktorý stavia kampaň na radikálnejšej protiimigrantskej rétorike a teraz musí svojmu hlavnému voličovi dokázať jej odhodlanie vzdorovať diktátu Európskej únie. Líderka Národnej asociácie, znepokojená správou o stretnutí Zemmuru a Orbana , tiež urýchlene odišla do Budapešti, pričom neskrývala program: vytvorenie aliancie politických síl proti európskemu establishmentu je myšlienkou, ktorú líder talianskej Ligy Matteo Salvini už dlho pracuje.
Oveľa nečakanejšie však bolo ďalšie stretnutie, ktoré mala Le Penová v Bruseli v predvečer svojej cesty do Budapešti. Minulý piatok zverejnila fotografie svojho rozhovoru s hlavným výtržníkom v radoch Európskej únie – poľským premiérom Mateuszom Morawieckim. Francúzka vyjadrila podporu Poľsku, ktoré je proti „neprijateľnému vydieraniu zo strany Európskej komisie“. Spoločne s Poliakmi chce “brániť suverenitu európskych národov” proti diktatúre Bruselu.
Strašenie „Putinovým táborom“
V Poľsku je však týmto stretnutím šokované. Tamojší politici posadnutí protiruskou rétorikou nevedia odpustiť Le Penovej výzvy na zlepšenie dobrých susedských vzťahov s Moskvou, a preto ju tvrdohlavo označujú za „agentku Kremľa“. Médiá pripomínajú, že líder vládnej strany Právo a spravodlivosť (PiS) Jaroslaw Kaczynski raz o nej povedal : “Máme s ňou toľko spoločného ako s Putinom.”
Ilustrácia: LePenová na rokovaní v Poľsku s premiérom Morawieckim. Zdroj: Ria novosti
Rozhorčený bol najmä bývalý šéf Európskej rady Donald Tusk, ktorý sa teraz snaží viesť proeurópske protesty vo svojej krajine. On ostro odsúdil Moravietskeho za jeho stretnutie s “pre-Putinovou” Le Penovou. V odpovedi mu bolo primerane pripomenuté, že sám Tusk sa s ruským prezidentom stretol viackrát a bolo mu naznačené, že Putina zjavne nepovažuje za „proputinovského“.
Šéf poľskej vlády, ktorý súhlasil so stretnutím s líderkou „Národného zjednotenia“ Francúzska, si bol dobre vedomý hluku, ktorý jeho proeurópski oponenti zvýšia. Samozrejme, Morawietski sa nestal menej protiruským politikom. Z toho ho však už obvinil jeden z hlavných hlásateľov európskych liberálov – bývalý belgický premiér Guy Verhofstadt, ktorý napísal: “Aká zvláštna kombinácia! Vaša nenávisť k Európe musí byť väčšia ako vaše nezhody o jej nepriateľoch.” A potom navrhol to najstrašnejšie , z pohľadu európskeho liberála: “Alebo aj Morawietski sa pridal k Putinovmu táboru?”
Bude aj protiliberálna kontrarevolúcia?
Vo všeobecnosti „októbrová liberálna revolúcia“, o nevyhnutnosti ktorej politici zastupujúci európsky establishment tak dlho hovorili, okamžite naráža na pokusy o „kontrarevolúciu“. A to na rôznych frontoch. Napätie v rámci EÚ chce využiť aj vodca separatistickej Británie Boris Johnson.
Stále viac vstupuje do sporu s Francúzskom v otázkach veľmi odlišného charakteru (migrácia, doprava, obchod, rybolovné kvóty atď.). V obave, že odchodom Angely Merkelovej z postu nemeckej kancelárky sa „Európska únia stane Francúzskou“, sa Londýn začína snažiť budovať svoje spojenectvá v rámci EÚ. Napríklad zdroj blízky britskému ministrovi zahraničných vecí pre The Sunday Express uviedol, že Johnson pripravuje stretnutie s lídrami vlád Vyšehradskej štvorky (Maďarsko, Poľsko, Česká republika a Slovensko). Tento zdroj vtipkuje (alebo vôbec nie je vtipom): “Možno by sme mali vytvoriť poradný orgán pre odchod z EÚ.”
Médiá už oslavujú víťazstvo európskeho establishmentu
Preto je predčasné hovoriť o porážke euroskeptikov. Mainstreamové médiá môžu oslavovať skutočné a vnímané víťazstvá a vydávať zbožné želania. Ale ak videli znaky dokonanej „revolúcie“, potom, súdiac podľa aktivity antiestablišmentu, môžeme pokojne povedať, že „kontrarevolúcia“ je už na pochode.
Navyše to môže viesť k najnepríjemnejším dôsledkom pre Európsku úniu.
Liberáli sa tak tešia z porážky Babiša vo voľbách v Česku, ktorého možno len ťažko zaradiť do kategórie euroskeptikov. V koalícii, ktorá v dôsledku víťazstva opozície vzniká, však budú vyslovení populisti z Pirátskej strany. Ak táto koalícia zlyhá, je možné, že Babiša pri zostavení menšinovej vlády podporí Strana Sloboda a priama demokracia. Hlavnou podmienkou takejto podpory je však požiadavka referenda v Českej republike o vystúpení z Európskej únie.
No euroskepticizmus v tejto krajine je oveľa silnejší ako v Poľsku alebo kdekoľvek inde v EÚ. Podľa posledných prieskumov len tretina obyvateľov Českej republiky považuje Európsku úniu za požehnanie a menej ako polovica je pripravená hlasovať za zotrvanie krajiny v tejto únii.
Boris Johnson a Le Penová teda majú v krajinách Vyšehradskej štvorky s kým spolupracovať pre prípad, že by sa rozhodli podkopať Európsku úniu. A potom sa liberálmi vyhlásená „októbrová revolúcia“ môže pre nich zmeniť na obdobie otrasov horšie ako v roku 2016. Skoré – oh, skoro! – médiá oslavujú víťazstvo európskeho establishmentu.
Vladimír Kornilov (RIA Novosti, prevzatý článok. Medzititulky redakcia )