Na moje blogy prišlo mnoho reakcií, ale žiaľ pre nedostatok času – keďže nie som platený dolármi a šekelmi v Denníku N – nemám toľko času odpovedať na dlhé a historicky nekorektné nezmysly. Preto som sa rozhodol odpovedať prostredníctvom blogov, pretože odpoveď má byť vyčerpávajúca a dobre odzdrojovaná. Jeden z anonymných komentárov pod blogom bol i ten ohľadom očitých svedkov holokaustu. Svedok je údajne najvyššia autorita holokaustového príbehu, neforenzný dôkaz príbehu. Preto je na mieste rozobrať otázku týchto svedkov. Kto boli? Čo hovorili? Sú dôveryhodní? Nie sú to len podvodníci a ľudia dezinfomovaní povojnovou propagandou? Alebo ešte horšie: “Neboli vytvorení zámerne”?
Nie je svedok ako svedok
Svedkovia udalosti, ktorú dnes poznáme ako “holokaust”, si nikdy neboli jednotní vo svojich výpovediach. Dokonca existovali dve strany. Jedna tvrdila, že plynové komory existovali a prebiehala cielená genocída, druhá opäť tieto výpovede vyvracala a dokonca aktívne bojovala so svedkami plynových komôr. Tej druhej skupine sa dnes a ani pred tým žiadna pozornosť nevenovala. Všetko úsilie sa investovalo do snáh podporiť mediálne svedkov, ktorí mali vidieť, čo iní nevideli. Holokaust patrí, ako jediná udalosť na svete, do skupiny “orálnej histórie”. Na slovensku bol koordinátorom tohto projektu niekdajší prezidentský kandidát so židovským pôvodom Martin Bútora.
Bútora figuroval i po boku prezidenta so židovským pôvodom a slobodomurára Václava Havla, ako poradca pre ľudské práva. Kde však ostali ľudské práva pri bombardovaní civilistov v Srbsku, Bútora ani Havel neprezradili. V rokoch 1995-1996 koordinoval Bútora projekt “orálnej histórie” holokaustu na Slovensku. Rok na to, v roku 1997, pomohol založiť Inštitút pre verejné otázky (IVO), spolu s jeho priateľmi Grigorij Mesežnikov a František Šebej, predstaviteľmi židovského pôvodu. Tí v spolupráci s Občianskou konzervatívnou stranou (OKS), založenou židovskými aktivistami – neskôr už politikmi v NR SR – Františkom Šebejom, Petrom Zajacom a Peterom Osuským, prispeli k tomu, že v roku 2001 bol prijatý zákon o tzv. “Osvienčimskej lži”, teda zákon, ktorý potlačuje kritické skúmanie holokaustu. “Orálna história” hovorí príbeh svedkov bez aktívnej podpory forenzných dôkazov. Tie sa používajú len keď to pasuje do výpovede a to ešte spôsobom, ktorý má ďaleko od skutočnej vedy.
Svedkovia holokaustu trpia podľa istého Howarda F. Steina, ktorý publikoval pre “The Journal of Psychohistory”, skupinovými fantáziami o mučenníctve[1] . Teda výpovede majú často psychologický podtext. Ako najlepší príklad nám slúži prípad Bruna Dössekkera, ktorý sa vydával za Binjamina Wilkomirskiho. Ten napísal v roku 1995 pod menom Binjamin Wilkomirski knihu s názvom Bruchstücke (Úlomky). Dössekker tvrdil, že sa v 1939 narodil ako syn židovskej rodiny v Rige. Po príchode Nemcov do Lotyšska ho poslali do koncentračného tábora Majdanek a Osvienčim, kde mu urobili zo života peklo. Po vojne bol adoptovaný do Švajčiarska. Jeho kniha bola preložená do deviatich jazykov (niektoré zdroje uvádzajú dvanásť) a získal niekoľko literárnych ocenení. Dössekker sa nechal ako Wilkomirski pozývať na rôzne debaty o holokauste a účastnil sa rôznych akcií ako preživší. 27. augusta 1998 však Wilkomirskeho odhalil ako podvodníka so skutočným rodným menom Bruno Gosjean, židovský pisateľ Daniel Ganzfried, ktorý píše pre Zürišské noviny Die Weltwoche. Ganzfried, syn ženy, ktorá prežila koncentračný tábor, rozobral „Wilkomirského“ argumentami na súčiastky. Podľa zistení sa narodil ako nemanželský syn Yvonne Grosjean. Po pobyte v sirotinci si ho adoptoval bohatý manželský pár Dössekkerových. Wilkomirski odmietal obvinenia, ale nemohol vyvrátiť tvrdenia Ganzfrieda. Preto začiatkom apríla angažovala literárna agentúra Lipman v Zürichu – ktorá Wilkomirského manuskript posúvala ďalej nakladateľstvám – zürišského historika Stefana Mächlera, aby vypracoval správu k osobe a skutočnostiam Binjimana Wilkomirského. Jeho správa, ktorú predložil a bola publikovaná pod názvom „Prípad Wilkomirski“, definitívne ujasnila, že jeho autobiografia je vymyslená a protirečí historickým skutočnostiam. Ale aby vyťažili z Wilkomirského lživého svedectva, ktoré Mächler opísal vo svojej správe ako psychickú poruchu zo zneužívania adoptívnou matkou, udelila mu americká Orthopsychiatric Association v apríli 1999 ocenenie „Hayman Award for Holocaust and Genocide Studies“ (cena Haymana za štúdium o holokauste a genocíde), pretože „Podporil povedomie o holokauste a genocíde[2]“.
Takto nejako sa zaobchádza s podvodom, pokiaľ má potenciál vyzdvihnúť holokaust. Predstavte si však, že by na jeho mieste bol nejaký „nacista“, ktorý by napísal autobiografiu o tom, aký bol Hitler v skutočnosti dobrý štátnik a že všetko čo sa o ňom hovorí je lož, pretože to obdobie zažil. Neskôr by vyplávalo na povrch, že je to podvodník. V médiách by bol roztrhaný na kusy a o nejakej cene podobnej Haymanovej, za jeho lži, by mohol len snívať. Na druhú stranu ukázal Dössekker, čomu sú ľudia ochotní veriť. Bez akýchkoľvek kritických otázok a preverovania, sú ochotní veriť všetkému s puncom “holokaust”. Tu sa ukázala sila hlúposti ľudskej rasy. Tá je totiž skutočne nekonečná a zo státisícov, možno miliónov ľudí, ktorí počuli o Wilkomirskom sa postavil iba jeden Žid z zürišských novín, ktorý ho demaskoval. Jeden medzi miliónmi. Preto je forenzné skúmanie a podrobovanie kritiky svedkov nesmierne dôležité. Čomu sú ešte ľudia ochotní veriť, keď nemajú na výber, si ukážeme na ďalších príkladoch.
[1] https://www.slideshare.net/RareBooksnRecords/howard-f-stein-the-holocaust-and-the-myth-of-the-past-as-history-journal-of-historical-review-volume-1-no-4
H. F. Stein, The Journal of Psychohistory 6(2) (1978) str. 151-210; H. F. Stein, 7(2) (1979) str. 215-227
[2] Christian Saehrendt, Steen T. Kittl: Alles Bluff!: Wie wir zu Hochstaplern werden, ohne es zu wollen. Heyne 2011, str. 153