Aké boli skutočné straty NATO v Juhoslávii?

Prednedávnom som sa dostal k článku od Zem a Vek, ktorý opisoval bombardovanie Juhoslávie vojskami NATO v roku 1999. Autor tohto článku je zhodou okolností ten istý, ako v prípade článkov, o ktorých hovorila Lívia v jednom staršom videu. Lívia v tomto videu upozornila na preukázateľne nepravdivé informácie a zle odvedenú robotu bez úmyslu komukoľvek poškodiť. Pán Ratko Sudecký zo Zem a Vek však v sebe nenašiel dostatok sebareflexie a nedokázal za upozornenie poďakovať, chybu opraviť a ospravedlniť sa čitateľom za uvedenie do omylu a na svojich nesprávnych záveroch trval aj vo svojej reakcii. Ako sa dajú obhajovať nezmysly? Len ďalšími nezmyslami… a práve tých je plná aj jeho odpoveď. Pán Sudecký tvrdí napríklad, že

1. “Kráľ síce zdrhol do Londýna, ale to preto, že bol v príbuzenskom vzťahu s britskou kráľovnou. Koniec-koncov, mal 13 rokov a zaňho rozhodoval jeho strýko, regent Pavle, ktorý podpísal pristúpenie Juhoslávie k hitlerovskej ose.” – Juhoslovanský kráľ Peter II., o ktorom píše autor, mal v čase odchodu do britského exilu nie 13, ale 17 rokov a jeho strýko, regent Pavle, bol zbavený moci prevratom 27. marca 1941, ku ktorému sa pripojil aj mladý kráľ. Princ Pavle bol takmer okamžite deportovaný do britskej Kene a na odchod kráľa Petra II. do exilu nemal žiaden vplyv. (Dějiny Srbska, 2013 + je to ľahko dohľadateľná informácia aj na internete)

2. V zmienenom videu Lívia vyvrátila autorovo tvrdenie:”Balkán oslobodila sovietska Červená armáda, proti ktorej USA bojovali, dokonca aj priamo v Srbsku, kde sa odohrala veľká letecká bitka…” úzkou spoluprácou medzi USA a ZSSR. Ako tvrdila Lívia, incident sa skutočne stal, no nie ako súčasť boja medzi Červenou armádou a Američanmi, ale ako tragická navigačná chyba, za ktorú sa takmer okamžite osobne ospravedlnili americký prezident F. D. Roosevelt a aj náčelník generálneho štábu americkej armády George C. Marshall a sovietska strana ich vysvetlenie akceptovala. Autor však na svojej alternatívnej pravde trval aj v odpovedi a celý incident zväčšil do fantastických rozmerov, keď napísal: “bombardovanie srbského mesta Niš Američanmi naozaj bolo útokom, ktorý mal zmeniť pomer síl na Balkáne.” – Ja osobne nie som vojenský stratég, no tvrdiť, že útok približne 30 lietadiel na malý konvoj dokáže zmeniť pomery, ktoré boli dohodnuté najvyššími štátnymi predstaviteľmi a ovplyvniť sovietsku ofenzívu na Belehrad, ktorej sa zúčastnilo vyše pol milióna vojakov, mi príde dosť uletené. Pánovi Sudeckému, ktorý vehementne popiera spoluprácu medzi USA a ZSSR, odporúčam, aby si naštudoval konferencie v Teheráne, Jalte a v Postupime a ich závery, či menšie príklady spolupráce akou bola napríklad operácia Frantic, počas ktorej využívalo americké letectvo sovietsku základňu v Poltave, či projekt Zebra v rámci ktorého bolo v americkom meste Elizabeth city vycvičených okolo 300 sovietskych pilotov, a samozrejme aj zákon Lend-Lease o materiálnej podpore pre ZSSR. Aj Oleg Budnitsky, ruský profesor histórie, ju v niektorých kľúčových oblastiach označil za kritickú. Tento incident a nálety na priehradu v Sui-ho počas vojny v Kórei boli dve jediné priame vojenské konfrontácie medzi USA a ZSSR. (How and why did the Americans kill Soviet general Kotov?, 2007; “Дружеские” атаки американских союзников, 2005)

Americké a sovietske lietadlá spolu, 1944

3. K prekrútenej alternatívnej histórii srbského mesta Bela Crkva, ktorého názov pán Sudecký so srbštinou údajne na úrovni materského jazyka preložil ako “Cirkev bielych Rusov” vraj kvôli ruskému vplyvu, napriek tomu, že jeho názov v skutočnosti znamená Biely kostol a aj v historických dokumentoch sa od 18. storočia spomína v nemčine ako Weißkirchen (Biely kostol), maďarsky Fehértemplom (Biely kostol), či rumunsky Biserica Albă (Biely kostol) odporúčam webový portál www.belacrkvato.org/en – spravovaný oficiálnou turistickou agentúrou, ktorú zriadila miestna samospráva. Tento web prináša úplne iné informácie a ja osobne ho pokladám za dôveryhodnejší zdroj ako články pána Sudeckého.

Späť k pôvodnej téme…

Opis bombardovania Juhoslávie z roku 1999 od Ratka Sudeckého je stručný a nemá ďaleko od skutočnosti, no aj tu vidím niekoľko nedostatkov. Veľmi nepravdepodobné mi pripadá aj toto tvrdenie: “Územie Čiernej Hory, ktorá bola v tom čase súčasťou štátneho zväzku, bolo od väčších útokov ušetrené. Jej prezident Milo Djukanović sa nechal uplatiť Billom Clintonom. Prijal 50 miliónov dolárov, aby vojaci z Čiernej Hory ostali pri konflikte bokom.” Neviem odkiaľ vzal autor informáciu o 50 miliónoch, no pravda je taká, že Milo Djukanović bol prozápadný a v opozícii voči Miloševičovi. Napriek tomu Djukanović kritizoval bombardovanie, ktoré zasiahlo aj Čiernu Horu. Juhoslovanská armáda, ktorá bola spoločná, mala jednotné velenie a Djukanovič zo svojej pozície riadil miestne policajné jednotky, no nemohol ovplyvňovať vojenské operácie. Z pobrežia Čiernej Hory juhoslovanské lode tvrdo ostreľovali lietadlá NATO a z letiska v Podgorici podnikalo juhoslovanské letectvo nálety proti albánskym separatistom. V Podgorici bolo aj sídlo 2. armády, ktorej velil major generál Milorad Obradović.

Najviac mi však do očí udrela informácia o stratách NATO. Autor tvrdí, že Aliancia prišla o 400 lietadiel. Spočiatku som si myslel, že je to obyčajný preklep a že pán Sudecký omylom pridal ďalšiu nulu. Na fb stránke Zem a Vek bola však táto informácia obhajovaná a do komentárov bol pridaný aj “zdroj”. Ide o portál www.crveneberetke.com. S kamarátom z Čiernej Hory, ktorý mi pomáhal pri preklade, sme na tejto stránke objavili kvantum jednostranných článkov nekriticky glorifikujúcich ruského prezidenta Putina, kvôli čomu mám obavy a serióznosť tohto portálu. Pán Sudecký sa odvoláva na zoznam publikovaný v článku na tejto stránke, v ktorom je uvedené, že bol vytvorený na základe informácií od bývalých agentov KGB, domácich a zahraničných médií. Nájdeme tam deň, čas, miesto a krátky popis údajných zostrelov. Nikde však nie je uvedený primárny zdroj informácie, teda žiadna vojenská sprava, či dokument, žiaden ďalší odkaz na konkrétne médiá.

Predtým, ako si predstavíme oficiálne čísla o stratách NATO v Juhoslávii, by sme sa mohli zamyslieť. Aliancia proti Juhoslávii nasadila niečo cez 1000 bojových strojov, čo uvádza aj pán Sudecký. Ak by Srbi zostrelili 400 lietadiel, vrtuľníkov a bezpilotných lietadiel, tak by malo NATO straty až 40%. Pre porovnanie, v Iraku stratili Američania a ich spojenci od roku 2003 do roku 2010 cca 150 strojov zväčša vrtuľníkov. Straty, ktoré uviedol pán Sudecký, by percentuálne tesne prevyšovali straty spojeneckých lietadiel počas bitky o Okinawu, ktorá predstavuje jeden z najkrvavejších a najintenzívnejších stretov druhej svetovej vojny s výstižnou prezývkou “tajfún ocele”. Srbská armáda sa dodnes hrdo pýši troskami zostrelených lietadiel. Napríklad pozostatky F-117A môže dnes vidieť v Belehradskom múzeu letectva. Ako je teda možné, že juhoslovanská armáda dokázala zaistiť trosky len 2 lietadiel a pár desiatok bezpilotných strojov? Vážne si máme myslieť, že drvivá väčšina zo stoviek údajne zostrelených lietadiel spadla práve mimo územia Juhoslávie?

Na základe oficiálnych správ z prostredia NATO boli Aliancii zostrelené 1 F-117A (27. marec 1999) a 1 F-16C (1. máj 1999). Zničené boli aj 2 AH-64 Apache (Juhoslovanská armáda si nárokovala zostrelenie jedného tohto stroja). Srbská protiletecká obrana mala ťažko poškodiť ešte jeden bombardér F-117A, dve stíhačky A-10 Thunderbolt a zostreliť asi tri desiatky bezpilotných lietadiel. (Kosovo/Operation Allied Force after-action report, 2000; The Lessons and Non-lessons of the Air and Missile Campaign in Kosovo 2001)

Informácie zo zdrojov z juhoslovanskej armády sa rôznia. Americký bezpečnostný analytik Anthony H. Cordesman uvádza, že si Srbi nárokujú zostrelenie 76 strojov. Veliteľ 3. armáda srbský generál Nebojsa Pavkovic mal zase tvrdiť, že NATO prišlo o 47 strojov. Našiel som ešte niekoľko ďalších informácií s podobnými číslami no ich pravosť sa nedala overiť. (The Lessons and Non-lessons of the Air and Missile Campaign in Kosovo 2001)

Srbská protivzdušná obrana v akcii, 1999

Čísla z oboch strán sú vzdialené údajom o stratách NATO, ktoré uviedol pán Sudecký, a to aj prípade, že by Aliancia zamlčiavala stratu niekoľkých strojov, čo je tiež dosť bežné. Je to pochopiteľné. Protivzdušná obrana Juhoslávie bola o niekoľko desaťročí zastaralejšia ako najmodernejšia technika používaná silami NATO. To potvrdil aj vtedajší veliteľ protivzdušnej obrany generál Spasoje Smiljanić, ktorý navyše ľutoval, že Juhoslávia nedisponovala systémom S-300, ktorý by podľa neho dokázal zaistiť vzdušný priestor.

Napriek tomu, že vojská NATO neutrpeli vážnejšie straty, Miloševičov režim dostal veľmi tvrdý politický úder a Srbi o Kosovo nakoniec prišli, rok 1999 nepredstavoval pre Juhoslovanskú armádu fiasko. S maximálnym využitím terénu, maskovania a mobility vyviazla srbská armádna kapacita z celého konfliktu s minimálnymi škodami. Protivzdušná obrana ostreľovala protivníkov do posledného dňa náletov. NATO spočiatku tvrdilo, že zničilo 120 tankov, 450 obrnených transportérov a zabilo okolo 5000 vojakov. Juhoslávia doteraz priznala stratu len 13 tankov a 1008 vojakov a policajtov. Pri odsune juhoslovanskej armády z Kosova v dôsledku mierovej dohody sa pozorovateľom a novinárom ukázali obrovské kolóny nedotknutej srbskej ťažkej techniky, ktoré potvrdzovali skôr oficiálne juhoslovanské odhady a aj NATO upravilo bilanciu na 26 zničených tankov a 1200 zabitých vojakov a policajtov. Mylné a nadnesené informácie, ktorými disponovalo NATO, boli spôsobené častým bombardovaním falošných cieľov v podobe makiet. Letecké údery neboli v tomto prípade tak efektívne ako v Iraku a nedokázali vytvoriť vhodné podmienky pre pozemnú inváziu, na ktorú sa Juhoslovanská armáda svedomito pripravovala. Navyše, proti kampani NATO sa vo svete ozývala hlasná kritika a politické vedenie Aliancie bolo v otázke pozemnej invázie nejednotné. Takáto operácia by si vyžadovala dlhú prípravu, nasadenie okolo 200 000 vojakov a určite by priniesla masívne straty. Juhoslovanská armáda sa totiž aj na základe skúsenosti z druhej svetovej vojny desiatky rokov pripravovala na inváziu mnohonásobne silnejším protivníkom v podobe Varšavskej zmluvy a NATO a len v Kosove mala 150 000 mužov. Aj z tohto dôvodu zvolila Aliancia iný plán a zamerala sa na strategické ciele, medzi ktoré patrili aj civilné objekty – zničená bola infraštruktúra, televízne štúdio, ale aj sídlo vládnej strany, nemocnice, či čínska ambasáda. Nálety zabili podľa odhadov od 1000 do 2000 civilistov.

Muži z Juhoslávie bránili svoju zem ako najlepšie mohli. Ich statočnosť a obetavosť najlepšie vystihuje samovražedná misia pilota Milenka Pavlovica proti presile na stíhačke bez funkčného radaru. Ich šikovnosť a kreativitu zase zostrelenie “neviditeľného” bombardéru starou sovietskou zbraňou. Metódy, ktoré používali juhoslovanské bezpečnostné zložky a rôzne paravojenské skupiny boli častokrát barbarské, zbytočne kruté, mimoriadne nevhodné a určite trestuhodné. Juhoslávia však mala plné právo brániť svoju teritoriálnu integritu a obyvateľov pred teroristami z radov separatistov a v žiadnom prípade nemohla prijať mierový plán z Rambouillet, ktorý počítal s faktickou okupáciou Juhoslávie vojskami NATO. Poukazovať na obrovský počet medzinárodným súdom odsúdených Srbov oproti nízkemu počtu odsúdených Albáncov nie je správne. Dosah takýchto súdov je totiž na víťazov a ich spojencov drasticky obmedzený. Bombardovanie bez mandátu OSN, ktoré usmrtilo stovky nevinných ľudí a zničilo krajinu, nám tak veľmi kultúrne blízku, musí mrzieť každého normálneho Slováka. To však nemôže byť dôvod na vytváranie a šírenie dezinformácií a smiešnych nezmyslov odporujúcich nie len oficiálnym údajom, ale aj logike.

Zdroje:

Zem a vek:

Pred 20 rokmi NATO agresívne bombardovalo Juhosláviu – 8.5.2019

V snahe zviditeľniť sa Lívia už tliacha – 8.5.2019

Falšovanie dejín veľvyslancom USA v Belehrade – 8.5.2019

Líviine video:

Lívia o mediálnych klamstvách a falošných správach

Informácie o juhoslovanskom kráľovi Petrovi II.:

Havlíková Lubomíra a kol. autorov: Dějiny Srbska, Nakladatelství Lidové noviny 2013

Informácie o incidente pri meste Níš:

Glantz David M., Maslov Aleksandr A.: How and why did the Americans kill Soviet general Kotov?, The Journal of Slavic Military Studies, 11:2, 142–171

Pocharev Andrei Nikolaevich: Friendly attacks of American allies, 2005 dostupné online v ruštine, preklad do angličtiny (porovnávať s originálom)