Michal Semín vede rozhovor se slovenským “disidentským” spisovatelem a publicistou Ľubomírem Huděm u příležitosti vydání jeho knihy “Mediální krysy aneb jak novináři manipulují”, která vychází v nezávislém nakladatelství Česká citadela
Autorem knihy je významný slovenský publicista, vytlačený před lety z mediálního mainstreamu, Ľubomír Huďo. Jeho zkušenosti z působení, slovensky řečeno, “mienkotvorných médií”, jsou k nezaplacení. Na rozdíl od knihy, kterou byste, chcete-li pochopit stav a mentalitu médií hlavního proudu, neměli minout.
MS: Novináři – zvláště pak z veřejnoprávních médií – o sobě rádi prohlašují, že jsou hlídacími psi demokracie. Vy jste je však již samotným názvem knihy zařadil do jiné živočišné třídy. Co Vás k tomu vedlo?
LH: Mainstreamoví novinári, či skôr výstižne označovaní ako presstitúti (predajní propagandisti, ktorí slúžia určitým vládnucim štruktúram), sa veľmi radi štylizujú do pózy strážnych psov demokracie, hoci v skutočnosti ide len o myšlienkových a názorových dozorcov vládnucich elít, či už oficiálnych politických strán alebo tieňových mocenských prepojení tzv. deep state. Oveľa viac pripomínajú psov z Orwellovej Zvieracej farmy– prisluhovačov a bezpečnostný aparát (v oblasti formovania verejnej mienky) vládcov, ktorí ich kŕmia a umožňujú im výnimočné nadradené postavenie. Rovnako majú bližšie aj k inému živočíšnemu druhu, o ktorom spieva skupina Pink Floyd na albume Animals, a to k prascom ako mienkotvornej vrstve v službách bezohľadných megalomanov (dnes by sme mohli povedať plánovačov Nového svetového poriadku a tzv. liberálnej demokracie, v skutočnosti tyranie finančného kapitálu).
Mne osobne mnohí novinári hlavného mediálneho prúdu (česť výnimkám) pripomínajú predovšetkým práve krysy. Hlodavce vnímajú rôzne kultúry odlišne, napr. pre hinduistov sú krysy symbolom sily, prefíkanosti a múdrosti, v čínskom horoskope prezentujú odvahu a inteligenciu. V našom európskom kontexte sú krysy vnímané ako škodca, šíriteľ chorôb, pôvodca nákazy, a v prípade paralely s človekom ako zákerná a bezcharakterná bytosť, schopná pre svoje prežitie spáchať čokoľvek.
Krysa ako synonymum niečoho podlého, bezzásadového, neštítiaceho sa ničoho. V mediálnom priestore práve tento typ žurnalistických krýs aktívne pôsobí v negatívnom zmysle, pretože požierajú čistú myseľ a zdravý rozum. Následky nesie potom celá spoločnosť v podobe masového ohlupovania, dehonestovania a prenasledovania všetkých myšlienkovo a názorovo vzdorujúcich osôb a osobností.
MS: Ohlupovaní a dehonestování – to vám kriticky uvažující pozorovatel dnešní mediální scény určitě podepíše. Ale pronásledování? Není takové tvrzení trochu přehnané?
LH: Prenasledovanie v zmysle bezdôvodných trestných oznámení, vyvolávania nenávisti a vyprovokovania fyzických útokov vrátane verbálnych atakov aj na rodinných príslušníkov. Bežná prax tzv. lepšoľudí prostredníctvom mediálnych nástrojov hlavného prúdu a sociálnych sietí a prisluhovačov súčasného režimu, ktorí sa oháňajú bojom proti fašizmu, extrémizmu a záchranou demokracie.
Pritom si len ventilujú vlastnú slaboduchosť a nenávisť ku každému, kto odmieta ich videnie sveta a dokáže mediálne krysy usvedčiť z klamstva, manipulácie a lokajstva. Tieto metódy siahajú od ekonomických nástrojov, ako finančne komplikovať a znemožniť činnosť neposlušných mediálnych aktivistov z alternatívnej scény až po policajné komandá, ktoré vtrhnú do domu nepohodlného človeka s namierenými zbraňami, napr. na Slovensku prípad T. E. Rostasa, vydavateľa a šéfredaktora mesačníka Zem a Vek, pre falošné obvinenia z antisemitizmu maskované rôznymi zámienkami. U vás zasa fyzické útoky na publicistu Ladislava Jakla.
Mal som priateľa, ktorý už nie je medzi nami, novinára Mariána Dudinského, posledného politického väzňa komunistického režimu na Slovensku. Naňho humanisti v ponovembrovej eufórii zabudli, pretože nepatril medzi vyvolených disidentov. Písal kritické články a úvahy o režime pred rokom 1989 a napísal knihu o svojich osobných skúsenostiach s prenasledovaním knihu Kmotrou mi bola ŠtB. Po prepustení z väzenie bol nekompromisným kritikom nových pomerov, pretože neznášal lži, pokrytectvo a pretvárku. V roku 1992 získal ocenenie „najlepší žurnalista roka“ a v roku 1993 2. cenu v literárnej súťaži v Toronte za vyše zmienenú knihu. Jeho rebelská povaha a trauma z nežnej revolúcie mu nedovolila prispôsobiť sa novej dobe ani na poste redaktora. Prišiel o prácu, čo značne poznačilo aj jeho rodinný život, psychiku a zdravotný stav poškodený následkom väzenia. Zomrel na infarkt vo veku nedožitých 60 rokov a dovolím si tvrdiť, že ho doslova a do písmena uštval nový režim. Na vlastnej koži som zažil vzhľadom na svoju publikačnú činnosť a pôsobenie v alternatívnych médiách špinavú kampaň proti mojej osobe, ktorá sa týkala aj nezainteresovaných rodinných príslušníkov.
Nie je tu ešte na programe dňa zatváranie do gulagov pre iný názor a mediálne pôsobenie, ale neodemokrati sa neštítia ničoho, len si postupne pripravujú pôdu a na sociálnych fórach sa hrdo hlásia k liberálnemu extrémizmu a slovne sa neštítia ani výziev na násilie. Od slov nie je ďaleko k činom a „slušní“ extrémisti pracujú pod ochranou bezpečnostného aparátu. Špinavú prácu za nich vykonajú pouliční obmedzenci, no s nálepkou bojovníkov za demokratické ideály.
MS: Jste jedna z nejvýraznějších postav dnešní slovenské „alternativní“ publicistiky. Podepsal byste tvrzení, že co je „alternativní“, je také automaticky solidní? Pokud ne, jaké slabiny spatřujete na alternativní mediální scéně? A je vůbec správně svět médií rozdělovat na mainstream a alternativu?
LH: Pochybnosti o dôveryhodnosti a spoľahlivosti mainstreamu nemožno nahradiť fanatickou oddanosťou akémukoľvek alternatívnemu zdroju. Alternatívne médiá vznikli zákonite ako prirodzená odozva na klamstvá, polopravdy a selekciu informácií v hlavnom mediálnom prúde a na evidentnú snahu usmerňovať spoločenské vedomie a poznanie podľa potrieb vládnucich elít. Nielen tých očividných, oficiálnych, no i tých v pozadí, tieňových, nikým nezvolených, ale disponujúcich mimoriadnymi finančnými a informačnými zdrojmi.
Alternatívna narušila informačný monopol novodobých hlásnych trúb panujúceho systému, teda redakčných manipulátorov a cenzorov. Prejavuje sa to od jednostranného a nevyváženého pohľadu na historické udalosti, po vojnové konflikty v 21. storočí až po dennodennú mediálnu masáž divákov, poslucháčov a čitateľov v oblasti ekonomiky, politiky, kultúry a poznania, od ekonomických kríz až po klimatické zmeny.
Aj na alternatívnej scéne pôsobia ľudia so všetkými svojimi slabosťami a nedokonalosťami. Nájdete na nej nadšených idealistov, nezištných a obetavých ľudí, pre ktorých je motiváciou pravda, realita a nezamlčiavanie faktov, hľadanie riešení v spoločenskom marazme pred uprednostňovaním osobného profitu a presvedčenia o vlastnej neomylnosti. No pôsobia na nej aj ľudia, ktorí zacítili výhodný kšeft, možnosť obohatiť sa vďaka novému produktu na mediálnom trhu alebo aj rôzne typy narcisov presvedčených o svojej výnimočnosti v úlohe nositeľov svetla, poznania a nasledovaniahodných novodobých kazateľov. Slabiny sú teda v ľudskom faktore, ktorý môže byť obdivuhodný alebo zlyhať a diskreditovať úsilie ostatných. Rozdiel je v tom, či alternatívny zdroj úmyselne šíri neoverené informácie alebo naletí nejakej informácii bez dostatočného overenia si faktov.
Chybu môže urobiť ktokoľvek, dôležité je, či si to prizná a usiluje sa o nápravu. V hlavnom mediálnom prúde nebadať žiadne takéto snahy, iba ak mocní dajú pokyn, tak teraz môžete aj otvorenejšie hovoriť o niečom, čo bolo doteraz tabu – väčšinou sú udalosti z minulého storočia a z povojnového vývoja, ale aj to len v rámci daných mantinelov.
Je to náročný proces pre každého uvažujúceho človeka, ktorému skutočne ide o poznanie a nielen vytváranie si svojho obrazu o dianí doma i v zahraničí limitovaného sympatiami alebo fanatickou zaslepenosťou. Preto nemožno striktne deliť mediálnu scénu na zločinný mainstream a anjelskú alternatívu, ale na základe vlastného poznania a životných skúseností oddeliť klamárov, manipulátorov, demagógov od spoľahlivých zdrojov, faktografickej informovanosti a kvalitných analýz zodpovedajúcich neskreslenej realite.
ZO STRÁŽNYCH PSOV DEMOKRACIE ZÁKERNÉ KORPORAČNÉ KRYSY
Predstava o žurnalistickej obci ako spolku strážnych psov demokracie za tridsať rokov havliády a posthavliády v Česku i na Slovensku už dávno stratila na opodstatnenosti. Postarali sa o to sami novinári hlavného prúdu svojimi klamstvami, ignorovaním nepohodlných faktov, skresľovaním reality a manipuláciou verejnej mienky. Postupne prešli premenou – z očakávaných dobermanov, strážcov verejného záujmu a národnoštátnych záujmov, sa stali poslušné čivavy a rozmaznávané hračky svojich pánov (politických subjektov, finančných skupín, pochybných filantropov a vydavateľských domov) až do štádia zákerných a všetkého schopných krýs.
Najväčšie hviezdy mainstreamového propagandistického neba ( v realite skôr propagandistickej stoky) a ich nasledovníci ( často len na začiatku novinárskej kariéry) určujú a sofistikovane podsúvajú verejnosti falošný obraz sveta. Predpisujú koho obdivovať, uznávať, dosadiť do mocenských pozícií a oddane počúvať, čiže poslúchať, a koho nenávidieť, odsudzovať, dehonestovať. Rozdeľujú a panujú nad tými, ktorí im podľahnú a, žiaľ, práve táto skupina ešte stále predstavuje zmätenú alebo spracovanú väčšinu.
Stále je otázne, či tento spolok mediálnych krýs motivuje fanatické a nekritické presvedčenie o správnosti a výnimočnosti ich vlastných názorov alebo len tučná odmena od ich kŕmičov, ktorí veľmi dobre vedia, že sa im oplatí riadne a pravidelne zabezpečovať krysám prosperitu, pôžitky a pocit výnimočnosti.
Bežný poslucháč, čitateľ a divák nemá čas celé dni získavať informácie, analyzovať a posudzovať, či je objektívne informovaný alebo účelovo spracovávaný na bezproblémového ovčana, takže to naozaj nemá ľahké. No prvým krokom, pokiaľ má vôbec záujem a už ho systém neukolísal do pasivity či bezduchého pritakávania, je položiť si otázku: Kto sú tí, čo sa mi prihovárajú z televíznej či rozhlasovej stanice, alebo píšu v printových médiách? Aká je ich dôveryhodnosť? O čom ma presviedčajú? Kto ich financuje a riadi? Do akej miery sa ich informácie zhodujú s tým, čo okolo seba vidím, zažil som alebo sa dozvedel aj z iných zdrojov ako z hlavného mediálneho prúdu? O tom predsa je kritické myslenie, po ktorom neustále volajú dnešní neoliberálni demokrati, pre ktorých je každý, kto má iný názor extrémista, populista, nácek. Práve takýmito verbálnymi útokmi mediálne krysy demaskujú, čo sú vlastne zač. To, čo vyčítajú iným, sú oni sami vo svojej vlastnej podstate, ale odmietajú vidieť svoj vlastný obraz. Každý, kto im nastaví zrkadlo, je pre nich neprijateľný, umlčiavaný a kriminalizovaný. Skutočnej diskusie a polemiky sa totiž boja ako krysa mačkovitej šelmy.
ĽUBOMÍR HUĎO
Knihu “Mediálne krysy” od Ľuba Huďa nájdete aj v našom obchode.