Do môjho osobného života sa ideológia, ktorej verím, premietla napríklad tým, že som sa rozhodol študovať na vysokej škole, že som začal viac športovať, čítať knihy s cieľom rozšíriť si vlastný obzor, či združovať sa s podobne zmýšľajúcimi ľuďmi. Ďalším dôležitým momentom bolo úplne vyradenie alkoholu z môjho života. Pre tento krok som sa rozhodol kvôli obrovskému množstvu nevýhod a negatív, ktoré z alkoholického opojenia vyplývajú a ktoré ma brzdia na ceste za sebazdokonaľovaním.
Za ten čas som sa stretol s obrovským množstvom výčitiek a otázok na toto moje rozhodnutie. Najväčší kritici mi opakovane a dokonca s istou dávkou hrdosti prízvukovali, že konzumácia alkoholu je pevná súčasť našej národnej kultúry. Argumenty týchto samozvaných kulturológov som si nikdy nebral k srdcu, zvlášť, keď som ich nespočetne veľakrát videl v stave totálnej mentálnej a fyzickej nemohúcnosti. Je však potrebné si priznať, že Slováci majú v globálnom merítku v konzumácii alkoholu vysoké umiestnenie. Nadmerné pitie alkoholu je u Slovákov doložiteľné aj v hlbokej minulosti. Najmä v 19. storočí to predstavovalo jeden z najhlavnejších sociálnych problémov, ktorý sa pokúšali riešiť aj naši poprední národní buditelia. Platí však aj to, že najväčšie postavy našej kultúry v priebehu stáročí tento problém reflektovali a varovali pred jeho následkami. V tomto článku sa pokúsime kontrovať predstavám o konzumácii alkoholu, ako o nenahraditeľnej súčasti nášho národného folklóru, podobne ako v I. časti, krátkymi ukážkami z diel od osobností našej kultúry.
Ján Andraščík (1799 -1853)
Katolícky kňaz, ľudovýchovný pracovník a spisovateľ. Študoval v Prešove a v Pešti, kde získal doktorát. Spolupracoval so štúrovcami najmä v oblasti boja proti alkoholizmu. Zakladal a organizoval protialkoholické spolky. Napísal veršovanú hru Šenk palenčeni (1844), v ktorej na základe osobných skúseností zobrazil chudobu a zaostalosť dedinského ľudu v súvislosti s rozšíreným alkoholizmom, ktorý ako ďalší doboví autori spájal so židovským elementom. Hra, pôvodne v šarišskom nárečí, sa stala rýchlo populárna. Jej prepis do štúrovskej slovenčiny vydal M. M. Hodža v roku 1846.
Šenk palenčeni, 1844
“Ked chcece, povim vam, co ja som na cesce
skušil po valaloch, tak po každim mesce;
jak som tovar vezol z Peštu do Moravi,
z Moravi do Moskvi –ztadzi do Varšavi;
tam som še naučil od velkich mudercoch,
Moskaľoch, Poľakoch, jako i od Ňemcoch:
že každa paľenka je jed a otrova,
ku ňeščescu glupich vše streže hotova.
Tak celo jak dušu s jedom zapelňuje,
chudobu a chorosc i šmerc pricahuje.
Preto každi mudri pod prišahu sľubi,
že ju pic ňebudze, bo ho calkom hubi
[…]
Ňedavno ju priňes na švet kunšt ďabolski.
Ďabol ju dal Židom do rukoch od chviľi,
žebi sňu krescanoch za redem traviľi.
Bo zňej vikvituje hromada choroscoch,
od spaleňi črevoch do lamaňi koscoch:
sucha –vodna chorosc, zla-časta choroba,
často paľenčaroch je krasna ozdoba.
[…]
Ňeľem zdrave, život, paľenka runtuje,
aľe inaš rozum avťip zašľepuje.
Ňejeden na švece spaľenčenim duchom
svoj rozum zatupil jak britvu s obuchom.
Keľo šaľenima doteľmedzi nami,
keľo zbešňelima zostaľi blaznami?!
A takoj ňezgrabne su všecke pijaci,
bez všej pochopnosci osli agluptaci.
Jozef Miloslav Hurban (1817-1888)
Štúrov priateľ a spolupracovník, evanjelický kňaz, prvý predseda Slovenskej národnej rady, spisovateľ, novinár a organizátor kultúrneho života slovenského národného hnutia. Cez prázdniny v roku 1839 sa pre svoje slovanské cítenie vydal na cestu po Morave a Čechách, na ktorej si všímal celkové pomery a porovnával ich so slovenskými. Brožúra Slovo o spolkách miernosti a školách nedeľných svedčí o jeho boji proti vykorisťovaniu poddaného ľudu a rozširovaní alkoholizmu. Organizoval protialkoholické spolky a ako farár v Hlbokom donútil miestnych, aby rozbili svoje poháriky a prisahali, že sa tvrdého alkoholu viac nedotknú.
Cesta Slováka k slovanským bratom na Morave a v Čechách, 1839
“Pred poludním som bol v Kamenici, kde je horlivý pán Těšík kaplánom. Zapálená duša, boh ti daj posilu v tvojom boji! Tu sa ťažko ujíma semeno národnosti a vôbec vyššieho vzdelania, ľud je skoro napospol odovzdaný korheľstvu. Takto svoje najutešenejšie cnosti a prednosti pochováva v pálenke, nápoji ničiacom človeka. Ale aj nad týmito prekážkami zvíťazí horlivý vlastenec, ako zvíťazil nebohý Zrzavý, najmä ak sa aj tu nájdu rázni, šľachetní a za vzdelanosť zapálení mužovia a mládež!
[…]
Okolité dedinky sú čisto moravské, domy sú drevené, pokryté šindľom, čistotne a jednoducho usporiadané. Ako to zvyčajne býva na odľahlých miestach, hostince sú malé a nepohodlné, ale bezpečné a isté. Dediny, v ktorých niet židov, sú bohatšie, gazdovia sú majetnejší a pitie pálenky je v nich skoro neznáme. Naproti tomu mestečká a dediny, zaplavené židovskými kolóniami čiže osadami, majú pijanov a leňochov a jednotlivci zo dňa na deň upadajú so svojím majetkom. “
Slovo o Spolkách Mjernosti a Školách Ňeďelních, 1846
“Pálenka, to jest nápoj vipaluvaní a zas len ohňom, plameňom spálitelní je ten nápoj, ktorí duchovnje sili marí, ťelesnosť rozpaluje a ohňom pekelním bližej k peklu a záhube ženje. Na dvoch stranách hrizje a nakusuje živuot ludskí, čerstvosť, spuosobnosť a krásu chrámu tohoto ducha našho, ťela, obracja vo mdlobu, v bjedu, v hnusotu; misel ale, cit, pameť, vťip, slovom všetkje tje jasnje pásma a punkta, jakími je prepleťení a okrášlení, a z jakích záleží duch človeka prevracá, otupuje, ňičí a spaluje na večnje veki! Tma odstúpi jasnje zraki oka, závrat zachiťí hlavu, sila žíl a čivou (nervou) sa v traseňja zmeňí, obrazi pamatních citou, príbehou, losou vihasnú v človeku tom, ktorí pije tento plameň pekelní, pálenku tri ráz ňešťastnú.“
[…]
Zákon Spolku mjernosťi v Hlbokom založenjeho
Určeňje Spolku
„Spolok mjernosťi je tovaristvo mladích aj starích, mužou aj žjen, mláďencou aj panjen, ktorí sa odrjekli do svojej smrťi jakjeho kolvek pálenjeho, a zavjazali sa svatím slubom proťi jakjemukolvek opilstvu a korhelstvu jak u seba, tak aj pri iních pracuvať.“
Ľudovít Štúr (1815-1856)
Jedna z najvýznamnejších postáv nášho národa. Vedúca osobnosť slovenského národného obrodenia, kodifikátor slovenského spisovného jazyka, jeden z vedúcich účastníkov Slovenského povstania v rokoch 1848 – 1849, poslanec uhorského snemu, filozof, historik, jazykovedec, pedagóg. Vo svojich článkoch a prejavoch burcoval proti sociálnej biede a kultúrnej zaostalosti, a to aj v súvislosti s alkoholizmom. Žiadal zakladanie odborných škôl a priemyslu. V Uhorskom sneme bojoval za rozšírenie občianskych a národných práv.
Spolky miernosti, Slovenskje národňje novini, 7. číslo, 22. august 1845
“A čo je to za nápoj tá pálenka ? Voda plná liehu, silice, liehu, ktorý horí a v ktorom nič, čo sa doňho položí, skazu neberie, teda nápoj pre ľudské telo jedovatý a záhubný. Keby sme všetko to nešťastie, tú biedu a hrúzu, čo už pálenka v pokolení ľudskom a menovite aj v našom národe spravila a ustavične, nepretržene ešte robí, dovedna zobrali a vypočítali, poznali by sme, že ona horšie od hocjakého moru zúrila, viacej jako ktorákoľvek morová rana nám zaškodila, proti moru sa modlíme, o jeho odvrátenie Boha prosíme, ale túto skazu sami na seba dobrovoľne priťahujeme. Pálenka hubí a na skazu privádza jednotlivcov, rodiny, obce, celé pokolenia, hubí ich duchovne a telesne. Kto pije pálenku, či sa nevysušieva s časom jeho telo, či nevybledá jako šata jeho tvár, či nezmodrievajú jeho pery, či nezostávajú jeho oči jako sklené, olovené, stĺpkovité, ktoré sa len ledakedy pohnú a hnilé sú jako duša pijakova? Niet už v tých očiach žiadneho života, žiadnej sily, všetko v nich vyhaslo a vymrelo a oči sú okno duše, tak jako je na očiach, tak je v duši pijakovej: neživo a mutno! A celá tá tvár už je viac obrazom smrti jako života, priberá hlinastú farbu a vidieť, že už hľadí do hrobu. Mráz prebehá človeka, keď hľadí na takéhoto opilca, bo vidí nielen vybiedené telo; ale aj zatupenú, ohlúpenú dušu: v ničom sa taký človek nenájde, nič pred seba neberie, nič ho krem sklenice nezaujíma, na všetko iné len jako teľa na vráta pozerá.“
Kde leží naša bieda? Slovenskje národňje novini, 202. číslo, 16. júl 1847
“Pijanstvo Írov vnišlo v Anglicku do príslovia a jako sa medzi nami a u druhých blízkych slovanských kmeňov pijanstvo a s nim druhá neplecha rozšírila, to z nás každý zná a každodenne vidí. Práve preto i v Írsku i u nás bola taká potreba spolkov miernosti, za ktoré naraz s počiatkom vychodenia nášho národného orgánu tak mocne sme sa zaujali. U slobodných Čiernohorcov nieto pijanstva, bo si národ váži seba, nežijúc v žiadnej služobnosti, tak rovne ani žiaden človek sa neopije, ktorý cíti vážnosť sám k sebe. Ale u národov služobných pijanci váľajú sa hŕbami po cestách pri každej príležitosti. Dobre tejto našej upadnutosti vedeli užiť naši páni, nastavajúc všade po svojich statkoch hromady páleníc, až celé osady za týmto smradom zapáchali, a nasádzajúc všade po krčmách úskočných židov, vyrafinovaných zvodcov k pijanstvu.”
Hraničné mýta, úvodník v Slovenskje národňje novini, 173. — 179. čísle, 1847
” […] žiadali by sme hlavne a veru dotuha, aby zemianstvo platilo veľkú daň od pálenia pálenky. Tisíce a tisíce úžitku brali z varenia tohoto jedu naši zemania, ktorým nie žeby sa bol ľud posilňoval, ale sa skutočne len trávil. Teda i z finančného i mravného ohľadu pálenie pálenky je vec celkom pod daň súca, bo sa tak len nazdávať môžeme, že spolky miernosti žiadaný pokrok spravia a ľud pomaly od pitia tohoto jedu odvykať bude. Žiadna turecká vojna a žiaden mor našej krajine toľko neuškodil ako tento smradľavý nápoj.”
Je pravda, že dnes u nás na alkohol narazíme prakticky všade. Na svadbách, pohreboch, krstinách a iných oslavách, po skončenej práci, či pri bežnom posedení. Tieto stručné ukážky ilustrujú postoje osobností našej kultúry, ktoré alkohol vnímali skôr odmietavo. Ich varovania o negatívnych účinkoch na telo, myseľ a majetok sú stále aktuálne. To dokazuje, že postavenie alkoholu v našej kultúre nebolo vôbec jednoznačné a jeho konzumácia nebola všeobecne vnímaná ako pozitívny jav. Z tohto dôvodu je argument proti permanentnej triezvosti – alkohol bol vždy súčasť našej kultúry a tradícií – nesprávny.
Niektorí konzumenti si všetky negatíva uvedomujú a preto pijú s mierou. Ľudí, ktorí naozaj „vedia piť”, je pramálo. Je určite lepšie sa alkoholu úplne vzdať, ako sa toto „umenie“ zdĺhavo učiť.
Pramene:
Ján Andraščik: Šenk palenčeni, redigoval Maroš Volovar, Východoslovenské združenie Valal 2010
Jozef Miloslav Hurban: Dielo I., Tatran 1983
Jozef Miloslav Hurban: Slovo o Spolkách Mjernosti a Školách Ňeďelních, Zlatý fond denníka SME 2014
Ľudovít Štúr: Dielo v piatich zväzkoch, Zväzok I., SVKL 1954
Použitá literatúra:
Pišút Milan a kol. autorov: Dejiny slovenskej literatúry, Obzor 1984
Kol. autorov: Encyklopédia dramatických umení Slovenska A-L, VEDA vydavateľstvo SAV 1989