Ilustračné foto: A. Kinzinger, konfrontácia USA-Rusko, jadrový výbuch. Koláž: SKsprávy cez iStock komponenty
Ako sa vojna na Ukrajine blíži k desiatemu týždňu, neustály prílev hrozivých titulkov prerástol do záplavy. Nesúhlasní pozorovatelia sú prinútení sledovať, zdanlivo bezmocní, ako hrozí prelomenie širšej dávky zdravého rozumu a rozpútanie prívalu smrti a deštrukcie vo východnej Európe a pravdepodobne aj na celom svete.
V čele cyklu zlých správ v nedeľu 1. mája kongresman Adam Kinzinger (1978) navrhol nové povolenie na použitie vojenskej sily (AUMF) v Snemovni reprezentantov USA. Ak bude legislatíva schválená, umožní prezidentovi Joeovi Bidenovi nasadiť americké sily na obnovenie „územnej celistvosti Ukrajiny“ v prípade, že Rusko použije chemické, biologické alebo jadrové zbrane.
Keď Kinzinger oznámil legislatívu týkajúcu sa Meet the Press, uviedol, že si „nemyslí, že teraz musíme na Ukrajine použiť silu“. Ako však zlovestne poznamenal redaktor Antiwar.com Kyle Anzalone, v roku 2002 vtedajší senátor Joe Biden podobne zľahčoval nebezpečenstvo vojny pred hlasovaním za AUMF v roku 2002 – podľa ktorého prezident George W. Bush neskôr stíhal inváziu do Iraku.
Ak sa zlá politika Ukrajiny rovná lejaku, poslanec Adam Kinzinger už roky predvádza dažďový tanec.
Kinzinger bol zvolený do Snemovne reprezentantov USA v roku 2010. V marci 2014, keď sedel vo výbore Snemovne reprezentantov pre zahraničné veci, Kinzinger prisľúbil, že Snemovňa podporí úsilie Obamovej administratívy na Ukrajine.
Ďalej uviedol, že snemovňa zváži legislatívu požadujúcu zvýšenú pomoc Ukrajine, vrátane začlenenia Gruzínska a Ukrajiny do NATO. Kinzingerov sľub prišiel krátko po uzavretí prevratu Euromajdan v roku 2014, kde ministerstvo zahraničných vecí USA zohralo kľúčovú úlohu pri zosadení vtedajšieho prezidenta Viktora Janukovyča.
Do apríla 2014 by Ukrajina začala občiansku vojnu proti proruským separatistom vo východnom ukrajinskom regióne Donbas. V roku 2016 bol Kinzinger spoluautorom HR 5094, zákona o stabilite a demokracii pre Ukrajinu (zákon STAND for Ukraine). Dňa 21. septembra 2016 prijali USA zákon STAND for Ukraine Act Parlament jednomyseľne hlasovaním.
Bol skonštruovaný tak, aby „obmedzil, zvrátil a odradil ruskú agresiu na Ukrajine, podporil suverenitu Krymu proti nezákonnej anexii Ruska a v konečnom dôsledku pomohol Ukrajine pri prechode k demokracii“. Zákon STAND for Ukraine upevnil sankcie ako stálu súčasť americkej politiky tým, že „efektívne… znemožnil odstránenie niektorých protiruských sankcií, pokiaľ Krym nebude vrátený Ukrajine“.
Od ruskej invázie na Ukrajinu vo februári 2022 Kinzinger opakovane tlačil na eskaláciu situácie, ktorú jeho politika pomohla vytvoriť. 3. marca 2022 verejne vyzval na vytvorenie „bezletovej zóny“ nad Ukrajinou s cieľom „zabrániť ruským leteckým útokom“. V prípade presadzovania bezletovej zóny na Ukrajine by americké sily zostrelili ruské lietadlá a dokonca by útočili na ciele v Rusku.
Kinzingerova zodpovedajúca tlačová správa uvádzala jeho skúsenosti s pilotovaním spravodajského lietadla v Iraku ako kvalifikáciu pre takýto hlúpy a nebezpečný návrh:
Zástupca Kinzinger chápe, čo znamená byť hrdinom…Možno by ho Kongres a prezident Joe Biden mali počúvať. Kinzinger si myslí, že vojna s Ruskom môže byť nevyhnutná. Teraz by sme mali výhodu, keď by umieralo málo ľudí. Vyzerá to tak, že sa to dozvieme.
Kinzinger by pravdepodobne neuviedol svoje skutočné poverenia za presadzovanie takejto šialenej ukrajinskej politiky.
V skutočnosti bol Kinzinger počas svojich rokov obhajovania – takmer všeobecne – agresívnej zahraničnej politiky USA ponorený do okruhu neokonzervatívnych think-tankov.
24.marca 2014 sa Kinzinger pripojil k Americkému podnikovému inštitútu (AEI) na panelovú diskusiu, do ktorej sa zapojil arc-neokonzervatívec Fredrick Kagan. Počas panela Kinzinger „podčiarkol…potenciálne nebezpečenstvá spojené s odchodom z [Afganistanu]“ po nástupe Karzajovej vlády.
Počas všetkých siedmich rokov americkej podpory kábulskej vláde medzi vystúpením Kinzingera v roku 2014 na AEI a jeho odvetou 15. apríla 2021 malo stiahnutie rovnaký predvídateľný výsledok. Afganská národná armáda v priebehu niekoľkých týždňov zmizla ako voda lámajúca sa o kameň. Rozpadla sa s ním kábulská vláda.
V roku 2022, takmer deväť mesiacov po stiahnutí amerických jednotiek z Afganistanu, sa „potenciálne nebezpečenstvá“, ktoré Kinzinger predpovedal, nenaplnili – aspoň pre americkú verejnosť. Namiesto toho sa Afganistan vytratil z amerického spravodajského cyklu.
Narcistická zahraničná politika
AEI, ktorá tak nahlas signalizovala práva afganských žien, teraz mlčí o dôsledkoch tamojšej dvadsaťročnej vojny USA – s výnimkou rozsahu, v akom by sa dala použiť na ospravedlnenie ešte ďalšej intervencie. Okrem AEI sa Kinzinger 26. mája 2016 zúčastnil na podujatí, ktoré organizovala ultra-neokonzervatívna iniciatíva pre zahraničnú politiku a The Hudson Institute. Uviedol:
Naša účasť v NATO nie je preto, že by sme len chceli brániť Európu z dobroty nášho srdca, ale preto, že bez NATO by sme nikdy neboli schopní zhodiť železnú oponu a priniesť slobodu miliónom ľudí a urobiť nás bezpečnejšími…Sú tam výzvy? Samozrejme. Ale treba to urobiť v kontexte „ako znovu zapojíme NATO“ verzus „poďme preč zo zvyšku sveta. To je narcistická zahraničná politika.”
Iniciatívu Foreign Policy Initiative založili v roku 2009 redaktor Weekly Standard Bill Kristol a člen Brooking’s Institute Robert Kagan. V 90. rokoch Kristol a Kagan založili dnes už neslávne známy Projekt pre nové americké storočie, ktorý je do značnej miery považovaný za architektov globálnej vojny proti terorizmu.
Manželka Roberta Kagana Victoria Nulandová pôsobila ako asistentka ministra zahraničných vecí počas prevratu Euromajdan v roku 2014 na Ukrajine. V uniknutom telefonáte s vtedajším americkým veľvyslancom na Ukrajine sa Nulandová sťažovala na rozhodnutie Európskej únie obmedziť svoju angažovanosť. Potom uviedla: “Yats je ten chlap, má ekonomické skúsenosti,” s odkazom na opozičného lídra Arsenija Jaceňuka. Prvým premiérom post-madianskej dočasnej vlády nebol nikto iný ako Arsenij Jaceňuk.
Hudsonov inštitút je súčasťou úzko prepojenej skupiny neokonzervatívnych inštitútov, ktoré presadzujú agresívnu zahraničnú politiku USA zameranú na Izrael. Spoločnosť bola založená v roku 1961 niekoľkými zafarbenými studenými bojovníkmi, vrátane Hermana Kahna – niekdajšieho teoretika jadrovej vojny RAND, ktorý je známy svojím úsilím vyvinúť „vyhrateľné“ stratégie jadrovej vojny
Kinzinger vystúpil aj na pôde Atlantic Council, think-tanku, ktorý už dlho tlačí na narastajúcu konfrontáciu medzi USA a Ruskom kvôli Ukrajine. Financujú ho do miliónov výrobcovia zbraní, Spojené arabské emiráty, Rockefellerova nadácia, Goldman Sachs, Facebook, JP Morgan–Chase a Palantir.
Aj keď nie je presne jasné, aký veľký vplyv mali vyššie menované think-tanky na Kinzingerove politické pozície, je jasné, že Kinzinger zohral hlavnú úlohu pri eskalácii diplomatického napätia medzi USA a Ruskom ohľadom Ukrajiny.
Rovnako ako v Globálnej vojne proti teroru, tentoraz s Kinzingerom ako ich otrokom, tí istí vlkodlaci sa plazia zo svojich krýpt, aby tam urobili ďalšie orgie smrti.
Je naša najväčšia nádej ďalším dvadsaťročným, spoločnosť požierateľným problémom? Alebo ukrajinské rozuzlenie Neokonzervatívcov odpáli bleskový koniec?
Patrick MacFarlane
Autor je členom Justina Raimonda na Libertariánskom inštitúte, kde obhajuje neintervenčnú zahraničnú politiku. Je právnikom vo Wisconsine v súkromnej praxi. Je hostiteľom Liberty Weekly Podcastu na www.libertyweekly.net , kde sa snaží odhaľovať príbehy z prostredia s dobre preskúmaným obsahom v dokumentárnom štýle a dômyselnými rozhovormi s hosťami. Jeho práca sa objavila na antiwar.com a Zerohedge. Publikuje aj na portály Globalresearch.ca
Preklad a zvýraznenia textu: redakcia SKsprávy