Teraz môžeme pridať životy Ukrajincov k obetiam dvoch desaťročí zbytočnej vojny, vyvolanej aroganciou Washingtonu a krátkozrakosťou.
Rusko a Ukrajina sú vo vojne. Napriek vrúcnym slovám, ktoré zaplavili Kyjev zo Západu, politika spojencov bola všetko, len nie proukrajinská. A skutočne, americký prístup možno najlepšie opísať ako boj s Ruskom do posledného Ukrajinca.
Najviac cynické bolo veľké klamstvo Západu, že Ukrajina by sa tešila prípadnému členstvu v NATO. V roku 2008, na príkaz Washingtonu, transatlantická aliancia povedala Gruzínsku a Ukrajine, že jedného dňa budú uvedené. Západní predstavitelia strávili posledných 14 rokov opakovaním tohto sľubu.
Bližšie k pristúpeniu však nie sú ani Tbilisi a Kyjev, čo je neoficiálne uznanie, že prakticky žiadny člen nechce pridať ani jedno ani druhé. Napriek tomu Washington stál na čele konsenzuálneho odmietnutia požiadavky Moskvy, aby boli tieto dva štáty v budúcnosti vylúčené. Namiesto priznania pravdy sa členovia aliancie vyhovárali, aj keď priznanie pravdy mohlo zabrániť ruskému útoku na Ukrajinu.
Teraz, po vojne, ktorú prakticky nikto neočakával, spojenci popierajú svoju vinu. A Východoeurópania ponúkajú iný mém: Rusom sa nikdy nedá veriť. Napríklad člen lotyšského parlamentu Rihard Kols tvrdil , že „Pobaltie vo všeobecnosti varovalo našich kolegov na Západe, aby boli ostražití a neupadli do naivity založenej na zbožných želaniach. Neustála pripravenosť obnoviť vzťahy s Ruskom, bez ohľadu na to, aké boli jeho porušenia, je to, čo nás, žiaľ, dostalo až do dnešného dňa”.
V skutočnosti z niektorých Východoeurópanov vyžaruje arogantný pocit nároku, akoby dnešnú krízu vysvetľovalo zlyhanie Ameriky pri plnení nejakej imaginárnej povinnosti chrániť ich.
Poľský politik Radek Sikorski naliehal : „Keď som pri mnohých príležitostiach požadoval, aby sa naše členstvo v NATO naplnilo fyzickou prítomnosťou – a žiadal som len dve brigády, čo znamená 10 000 amerických vojakov – považovalo sa to za nehoráznosť. [Kurzíva pridaná.] Krajiny ako Nemecko „necítili našu bolesť z toho, že sme vedľajšou krajinou, že sme na okraji sveta demokracie, právneho štátu a bezpečnosti“.
Neexistuje však žiadny dôkaz, že by Rusi vlastnili dvojitú dávku prvotného hriechu. Namiesto toho je zrejmé, že západní lídri a najmä americkí politici ignorovali to, čo im hovorili mnohí Rusi. Arogancia bola skutočne neporaziteľná najmä na americkej strane Atlantiku.
Dávno zabudnutý je zmierlivý prejav Vladimíra Putina v nemeckom Bundestagu spred viac ako dvoch desaťročí. Vysvetlil:
Nikto nespochybňuje veľkú hodnotu vzťahov Európy so Spojenými štátmi. Som len toho názoru, že Európa si zdravo a dlhodobo posilní svoju povesť silného a skutočne nezávislého centra svetovej politiky, ak sa jej podarí spojiť svoj vlastný potenciál a potenciál Ruska, vrátane jeho ľudských, územných a prírodných zdrojov. a jej ekonomický, kultúrny a obranný potenciál.
Ďalej vyhlásil: „Jedným z úspechov uplynulého desaťročia je bezprecedentne nízka koncentrácia ozbrojených síl a výzbroje v strednej Európe a Pobaltí. Rusko je priateľský európsky národ. Stabilný mier na kontinente je prvoradým cieľom našej krajiny, ktorá prežila storočie vojenských katastrof.
James Baker (1990): Ani jeden palec na východ
Jeho postoj sa však s postupujúcim NATO zmenil. Napriek masovej amnézii, ktorá, ako sa zdá, postihla víťazov studenej vojny, poskytli sovietskym a ruským predstaviteľom množstvo uistení, že NATO nikdy nepochodí na východ k ruským hraniciam. Informovala o tom napríklad Univerzita Georgea Washingtonakeď zverejnila množstvo odtajnených dokumentov USA:
„Slávne ubezpečenie ministra zahraničných vecí Jamesa Bakera ‚ani jeden palec na východ‘ o rozšírení NATO na stretnutí so sovietskym vodcom Michailom Gorbačovom 9. februára 1990 bolo súčasťou kaskády uistení o sovietskych podľa odtajnených amerických, sovietskych, nemeckých, britských a francúzskych dokumentov, ktoré dnes zverejnil Národný bezpečnostný archív na Univerzite Georga Washingtona, bezpečnosť, ktorú poskytli západní lídri Gorbačovovi a ďalším sovietskym predstaviteľom počas procesu zjednocovania Nemecka v roku 1990 a ďalej až do roku 1991.
Sladké nič si spojenci šepkali do uší aj ruského prezidenta Borisa Jeľcina a jeho okolia. Vysvetlené GWU : „Odtajnené dokumenty z amerických a ruských archívov ukazujú, že predstavitelia USA viedli ruského prezidenta Borisa Jeľcina k presvedčeniu v roku 1993, že Partnerstvo za mier je skôr alternatívou k rozšíreniu NATO než jeho predchodcom, pričom zároveň plánovali expanziu po Jeľcinovom znovuzvolení v roku 1996 a opakovane hovorili Rusom, že budúci európsky bezpečnostný systém bude zahŕňať, nie vylučovať, Rusko.
Marc Trachtenberg z UCLA v podrobnej štúdii dospel k záveru , že spojenci pôvodne sľúbili rešpektovať bezpečnostné záujmy Moskvy. Dodal však: „Až neskôr si vedúci predstavitelia USA uvedomili, že ZSSR sa stal príliš slabým na to, aby im zabránil robiť, čo chcú. Takže v polovici roku 1990 už februárové uistenia neboli brané ako záväzné. To, čo Gorbačov nazval „sladkou rečou“, pokračovalo, no celá vízia kooperatívneho vzťahu založeného na vzájomnej dôvere a vzájomnom rešpekte, ako bolo čoraz jasnejšie, bola v rozpore s realitou. Toto všetko bolo a stále je v Rusku hlboko zakorenené.“
Agresívna vojna v Srbsku
Jedným z tých nešťastných Rusov bol Vladimir Putin. Problémom nebolo ani len rozšírenie NATO. Agresívna vojna proti Srbsku a jeho demontáž rozhnevala ruský ľud aj vládu. Rovnako ako západná podpora pre „farebné revolúcie“ v Tbilisi a Kyjeve. Až príliš presne na útechu sa Putin na mníchovskom bezpečnostnom fóre v roku 2007 sťažoval, že Washington „všetkým spôsobom prekročil svoje národné hranice“, ktorého „takmer neobmedzené hyperpoužitie sily“ „uvrhlo svet do priepasti permanentných konfliktov“.
Napriek tomu sa vrátil k transatlantickej aliancii a vysvetlil: “NATO umiestnilo svoje frontové sily na naše hranice a my… na tieto akcie vôbec nereagujeme.” Pridal:
Myslím si, že je zrejmé, že rozširovanie NATO nijako nesúvisí s modernizáciou samotnej aliancie alebo so zaistením bezpečnosti v Európe. Naopak, predstavuje vážnu provokáciu, ktorá znižuje mieru vzájomnej dôvery. A máme právo sa pýtať: proti komu je toto rozšírenie určené? A čo sa stalo s ubezpečeniami našich západných partnerov po rozpade Varšavskej zmluvy? Kde sú tie vyhlásenia dnes? Nikto si ich ani nepamätá. Ale dovolím si týmto publikom pripomenúť, čo bolo povedané.
Rád by som citoval prejav generálneho tajomníka NATO pána Woernera v Bruseli 17. mája 1990. Povedal vtedy, že: „Skutočnosť, že sme pripravení neumiestňovať armádu NATO mimo územia Nemecka, dáva Sovietskemu zväzu pevná záruka bezpečnosti.“ Kde sú tieto záruky?
Hluché uši k ruských sťažnostiam
Ruské sťažnosti pokračovali. Začiatkom nasledujúceho roka depeše ministerstva zahraničných vecí (vydané Wikileaks) hlásili: „Ašpirácie Ukrajiny a Gruzínska v NATO sa dotýkajú nielen surových nervov v Rusku, ale vyvolávajú vážne obavy z dôsledkov pre stabilitu v regióne. Rusko nielen vníma obkľúčenie a snahu podkopať ruský vplyv v regióne, ale obáva sa aj nepredvídateľných a nekontrolovateľných dôsledkov, ktoré by vážne ovplyvnili ruské bezpečnostné záujmy.
Niektorí vonkajší pozorovatelia rozpoznali nebezpečenstvo, ktoré toto vnímanie vytvára. State dodal: „[Dmitri] Trenin, zástupca riaditeľa Carnegieho Moskovského centra, vyjadril znepokojenie nad tým, že Ukrajina je z dlhodobého hľadiska najviac potenciálne destabilizujúci faktor v americko-ruských vzťahoch, vzhľadom na úroveň emócií a neuralgie vyvolaných jej snaha o členstvo v NATO. List so žiadosťou o zváženie MAP bol pre ruských predstaviteľov „nepríjemným prekvapením“, pretože spočítali, že ašpirácie Ukrajiny do NATO sú bezpečne na spadnutie.
V decembri minulého roka Trenin aktualizoval svoj rozsudok :
Je dôležité poznamenať, že Putin predsedal štyrom vlnám rozširovania NATO a musel akceptovať odstúpenie Washingtonu od zmlúv o protibalistických strelách, jadrových silách stredného doletu a neozbrojených pozorovacích lietadlách. Ukrajina je pre neho posledným postojom. Ruský hlavný veliteľ je podporovaný svojimi bezpečnostnými a vojenskými zariadeniami a napriek strachu ruskej verejnosti z vojny nečelí žiadnej domácej opozícii voči svojej zahraničnej politike. A čo je najdôležitejšie, nemôže si dovoliť byť videný blafovať.
Nič z toho samozrejme neospravedlňuje ruský útok na Ukrajinu. Problém však nie je v tom, že spojenci ignorovali východoeurópske požiadavky, aby vo Washingtone boli posádkové štáty, ktoré sú pre jeho vlastnú bezpečnosť málo dôležité. Ide skôr o to, že USA a ich spojenci nemilosrdne osočovali ruské bezpečnostné záujmy pri rozširovaní NATO až k ruským hraniciam – len 100 míľ od Petrohradu.
Okrem toho Washington opakovane preukázal svoju ochotu agresívne presadzovať zmenu režimu prostredníctvom finančnej a diplomatickej podpory, ako aj vojenskej sily.
Washington sa snažil presadiť svoju vôľu nielen vo vlastnej sfére vplyvu, na západnej pologuli, ale aj v krajinách, ktoré boli kedysi súčasťou Ruskej ríše a Sovietskeho zväzu. Tvrdenia spojencov, že sú prekvapení a šokovaní sťažnosťami Moskvy, sú prinajlepšom nedbalé, prinajhoršom nečestné. Západ si myslel, že Rusko nemôže nič urobiť. Bohužiaľ, USA a ich spojenci sa mýlili.
Samozrejme, minulosť málo pomôže vyriešiť súčasnosť. Washingtonskí politici by sa však mali začať učiť zo svojich chýb. Dve desaťročia katastrofálnych vojen si vyžiadali tisíce mŕtvych Američanov a státisíce cudzincov. K tomuto mýtu možno pripočítať tých, ktorí umierajú na Ukrajine, ďalšiu zbytočnú vojnu vyvolanú aroganciou a krátkozrakosťou Washingtonu.
Doug Bandow je vedúcim pracovníkom Cato Institute. Bývalý špeciálny asistent prezidenta Ronalda Reagana, je autorom knihy Foreign Follies: America’s New Global Empire
Originálny článok v pôvodnom znení si môžete otvoriť TU
Vyhlásenie: Redakcia nezodpovedá za názory prezentované autorom. Publikuje ich s rešpektom k slobode slova, názoru a k ústavnej hodnote plurality názorov.
SKSPRAVY
Zdroj: SKspravy.sk https://skspravy.sk/svet/byvaly-asistent-reagana-doug-bandow-pichli-sme-do-medveda/ © SKSPRAVY Všetky práva vyhradené Člen skupiny BossMedia