Dnes sa u veľkej časti našej spoločnosti akákoľvek súvislosť s Uhorskom obmedzuje na maďarizáciu a národnostný útlak. To je samozrejme nesprávny prístup, pretože v rámci spoločných dejín, ktoré tvorili národy Uhorského kráľovstva, nájdeme množstvo pozitívnych príkladov, ktoré nám majú naozaj čo povedať. Zdá sa takmer nemožné, aby dnešný moderný pohodlný muž, zbavený väčšiny morálnych zásad svojich predkov, ukázal taký zápal a obetu v boji za svoju vlasť, domov a vieru, akými sa v krutých a nemilosrdných bojoch prejavili statoční obrancovia Sihote (Szigetvár).
Dňa 29. augusta 1526 Osmani rozdrvili uhorské vojská v katastrofálnej bitke pri Moháči. V tomto strete zahynul uhorský kráľ Ľudovít II., čím vymrela jagelovská česko-uhorská dynastia. V Uhorsku, decimovanom tureckým vpádom, týmto začala domáca vojna o nástupníctvo na trón medzi rakúskym arcivojvodom Ferdinandom Habsburským a sedmohradským vojvodom Jánom Zápoľským. Aj to bolo príčinou rozdelenia a rýchleho obsadenia veľkej časti Uhorska Turkami, ktorí už v roku 1529 dorazili až k Viedni a po prvýkrát ju neúspešne obliehali.
V nasledujúcich desaťročiach sa viedli viaceré vojenské ťaženia a boje medzi kresťanskými (najmä Habsburskými) a osmanskými armádami. Iniciatívu si udržali Osmani, no nedokázali vybojovať absolútne víťazstvo. V otvorenom poli veľmi silných Turkov spomaľovala predovšetkým húževnatá obrana uhorských pevností. Turkov takto nemilo prekvapili obrancovia Koszegu, Gyuly, či Jágru. Drahé žoldnierske oddiely, najaté Habsburgovcami z Ríše a západnej Európy, sa obmedzovali hlavne na prípadnú ochranu Viedne a dedičných krajín. Cudzí početní a dobre vyzbrojení žoldnieri častokrát odmietali pomôcť obliehaným hradom a zriedkavo sa odhodlali k obrane pevností, ktoré bez väčšieho odporu vydávali. V prípade problémov s vyplatením žoldu si svoju odmenu nahrádzali rabovaním miestneho obyvateľstva.
Najväčšie hrdinstvo ukázali domáce uhorské oddiely, ktoré sa neraz zúrivo bránili do úplného konca bez nádeje na záchranu. Napriek menším skúsenostiam a menej kvalitnej výzbroji, domácich obrancov motivovala ich silná väzba ku vlastnej krajine, ktorú bránili. Jedným z príkladov takejto statočnosti je aj obliehanie Sihote z roku 1566.
V máji 1566 sa turecký sultán Sulejman I. vydal s obrovskou armádou na pochod s cieľom obsadiť Jáger. Turkom však dlhšiu dobu robili problémy menšie kresťanské oddiely na západe Uhorska. Sultán s časťou armády, podľa odhadov cez 100 000 mužov, napadol južné Zadunajsko, kde na začiatku augusta dorazil k Sihoti. Pevnosť bola po obliehaní v roku 1555 opravená a modernizovaná. Jej posádku pod velením chorvátskeho bána a ostrieľaného bojovníka Mikuláša IV. Zrínskeho však tvorilo len niečo cez dvetisíc mužov, čo bola polovica potrebná na účinnú obranu. Hrdinský a krvavý odpor spôsoboval masívne straty na oboch stranách. Obrancovia boli postupne nútení ustúpiť do horného hradu, no aj napriek tomu dokázali za cenu nadľudskej námahy a strát odraziť všetky útoky. Po niekoľko týždňovom vyčerpávajúcom obliehaní a útočení nastal zlom, keď došlo k veľkému výbuchu uskladneného pušného prachu, čo zrušilo všetky možnosti obrany. Napriek tomu sa Zrínsky, verný svojmu poslaniu a vlasti, odmietol vzdať a radšej zvolil zúfalý, no statočný a pamätný čin: s posledným húfom obrancov vyrazil proti celému oceánu Turkov, pričom všetci z nich padli a pevnosť bola obsadená. Deň pred posledným fanatickým vypätím obrany zahynul vo svojom stane vtedy 72 ročný sultán Sulejman, čo však jeho hodnostári zatajili, aby nedošlo ku vnútorným konfliktom v radoch Osmanov. Po sultánovej smrti sa začali rokovania medzi Osmanmi a Habsburgovcami, ktoré skončili uzavretím mieru v Adrianopole vo februári 1568.
Z obrancov Sihote sa takmer okamžite stali legendárni hrdinovia protitureckých bojov. Pravnuk veliteľa sihotskej pevnosti a taktiež chorvátsky bán a plodný spisovateľ, Mikuláš VII. Zrínsky, vydal v roku 1651 v maďarčine epickú báseň o hrdinstve svojho pradeda s názvom Szigeti Veszedelem (Obsidionis Szigetianae, obliehanie Sihote), ktorá podľa viacerých literárnych historikov patrí medzi najkvalitnejšie dobové európske diela (je škoda, že zatiaľ nevyšiel slovenský preklad). Medzi najobľúbenejšie opery v Chorvátskupatrí Nikola Šubić Zrinski od Ivana Zajca z roku 1876, ktorej dej je taktiež inšpirovaný bojom o Sihoť. V Maďarsku a Chorvátsku je Mikuláš Zrínsky dodnes rešpektovaný ako národný hrdina. Keďže sme boli integrálnou súčasťou Uhorska celé stáročia predtým, ako sa stal národnostný útlak smutnou realitou, tragické ale zároveň hrdinské udalosti pri Sihoti poznamenali aj našu kultúru.
Ešte aj naši národní buditelia ako Jozef Miloslav Hurban, či Andrej Sládkovič vo svojich básňach spomínali na rytiersku smrť Mikuláša Zrínskeho. Vysokou umeleckou hodnotou sa vyznačuje aj anonymná historická pieseň Píseň o sigetském zámku z roku 1566 v slovakizovanej češtine. Vytvoril ju pravdepodobne priamy účastník bojov. Je oslavou hrdinského odporu obrancov pevnosti proti štrnástim útokom početnejších Turkov.
Píseň o sigetském zámku
1
Ó, Sigoti, Sigoti,
múj zámku veselý,
ó, Sigoti, Sigoti,
múj zámku veselý,
múj zámku prepekný!
2
Na tebe sem sluhoval,
dobrú vúli míval,
na tebe sem sluhoval,
dobrú vúli míval
s dobrými junáky.
3
A s dobrými junáky,
s tovaryši svými,
pánu Mikulášovi,
prímením Zrínimu,
obhájci silnému!
4
Bylať mi služba platená
od pána hajtmana,
bylať mi služba platená
od pána hajtmana,
od samého pána!
5
Když ja na to spomenem,
zaplakati musím,
když ja na to pomyslím
zaplakati musím
s velikú žalostí!
6
Svého milého pána,
pána Mikuláše,
Mikuláše Zríniho,
pána kresťanského,
obhájce silného.
7
Pyšný Soliman, cisár
lidu tureckého,
pokolení zlostného,
srdce falešného,
lidu pohanského,
8
závidel jest Zrínimu
panství tak slavného,
myslil ve dne i v noci
Sigoť dobývati,
Zríniho skaziti.
9
Nakázal všem pod hrdlem
strojit se do boje,
že sám cisár potáhne
do Uherskej (zeme),
dobývati bude.
10
Trikrát stotisíc lidu
velmi náhle zebral,
k tomu také trích bašúv
z svej zeme jest vyhnal,
do boje rozkázal.
11
Sedem bigúv velikých
a trech synúv vlastných
s jejich celým komonstvem
k sobe jest zavolal
a to jim rozkázal.
12
Napred jim jíti kázal,
aby vyzvedeli,
z kterej strany by Sigoť
dobývati meli,
lidu nehubili.
13
Dosti sú múdrovali,
nikudy nemohli
děla silne zatáhnut,
aby donášeli,
neb bahna bránili.
14
Tristo vozúv formanských
prsti napichoval,
priviezti rozkázal
a do bahna házal,
pak všeckých k šturmu hnal.
15
Ihned pettisíc lidu
k šturme jest šikoval,
všem kričeti rozkázal,
aby každý bežal,
„Halla!“aby volal.
16
Tu pán Zríni Mikuláš
svojich napomínal,
aby se dobre bránili
a v Boha dúfali,
sobe pomáhali.
17
Tak se verně bránili,
tritisíc jich zbili,
dvetisíc se vrátilo,
spešně utíkalo,
neb potreba bylo.
18
Soliman se rozhneval,
kapuš-bašu pozval,
aby hned desettisíc
k šturmu jest šikoval
všem bežeti kázal.
19
K šturmu bežíc křičeli,
by jich prestrašili,
sigotští málo dbali,
v oči jim plvali,
mnoho jich pobili.
20
Tu hned Soliman cisár
velmi se rozhněval,
synu svému rozkázal,
dvadcettisíc lidu
aby do šturmy dal.
21
Tu pán Zríni Mikuláš
svojich napomínal,
by se každý (zbraňo)val,
Turkom odporoval,
k puškárom nahlédal.
22
Tureckého cisáre
obúch synúv vlastných
v čtvrtém šturmu zabili,
Turci se vrátili,
mnozí sú zhynuli.
23
Cisár Soliman zlostný
svú šedivú bradu
rukama svýma trhal,
Sigoť klnút počal,
že vyšel, litoval.
24
I hned jest puškár-bašu
pred sebe zavolal,
neb byl príčina toho,
též i rada prední
pod Sigoť tažení.
25
Rekl mu Soliman cisár:
„Mnohos mi sliboval,
Sigoť do tretího dne
že v mých rukú bude
bez škody veliké!
26
Do čtvrtého dne Sigoť
jestli nedobudeš,
tvoju hlavu ja zetnu
a na kúl ji vstrknu
za tvú radu dobrú!“
27
Hnedky v tú chvíli jistú
hnáti jest rozkázal
opět tridcetitisíc,
tak tuze dobýval,
odpočinút nedal.
28
Pán Zríni se ulekel,
nebo porozumel,
že se k pátému šturmu
zlostní Turci strojí,
a naši ustali.
29
I hned k pátému šturmu
pustiti jest kázal,
štyridcettisíc lidu
k tomu jest odeslal,
by Sigoť silú vzal.
30
Naši z zámku hledeli —
tak se domnívali,
že všecek svet okolo
toho zámku stojí —
tak byl tábor velký.
31
Co jich ve dne zhynulo,
to v noci pribylo
dvakrát na to místo víc —
naši osemtisíc,
máličko netco víc.
32
Ze trích strán jsou beželi,
k zámku šturmovali,
od nešpo(ru) celú noc
s našimi se bili,
až již ustávali.
33
Turkúv mnoho zhynulo
a kresťanúv málo,
neb dvúch bi(gúv za)bili
a syna tretího
Solimanového.
34
Hned jim spočinút kázal
a to jim prikázal:
„Moji milí (ryt)íri,
zas se Turci strojí —
Búh naše dúfání!“
35
A hned s prudkostí velkú
k zámku šturmovali,
ze čtyř strán dobízeli,
až naši ustali,
mnozí sú zhynuli.
36
A vtom Turkúv upadlo
víc než polovice,
Solimanovo srdce
leklo se velice —
chtěl preč jíti, zrádce!
37
I hned diabel holomkúv
svojich jest nastrojil,
a řka: „Cisári milý,
neni to tvoja čest
než velká hanba jest!
38
Abys mel odtáhnúti
od zámku Sigoti,
musí nám ho poddati,
pán Zríni skapati,
svú hlavu stratiti!“
39
Tu se hned zaprísahal
zrádce nešlechetný,
že nechce odtáhnúti
od zámku Sigoti,
aby mel zhynúti.
40
I hned spočinút kázal
a to jim prikázal,
tu jich prosil i hrozil,
aby dobývali,
statečně se měli.
41
K šestému šturmu hrozných
janičárúv vybral,
všem dvadcetitisícúm
i osemdesáte
bežeti rozkázal.
42
Tu již zrádci velikú
škodu učinili,
až jich dosti zhynulo,
petsto našich zbili,
zase se vrátili.
43
Tu pán Zríni Mikuláš
své neštestí očul,
všeckých svojich junákúv
k sobe jest zavolal,
všecko jim daroval,
44
a řka: „Moji rytíri
a křesťané verní,
všecko so(be po)berte
a zmužilí buďte,
statečně bojujte!
45
Již se Turci ukrutní
opet na nás strojí,
Bože náš všemohúcí,
obhajuj nás všecky,
nevolné kresťany!“
46
K sedmému šturmování
ukrutně stríleli,
našich mnoho pobili,
neb jančáre byli,
ukrutně stríleli.
47
Tu pán Zríni Mikuláš
od zrádcúv obrazen
hned s velikú žalostí
na lúže položen
do svého pokoje.
48
Tu již všickni junáci
sigotští plakali,
prední hajtman pán Ferenc
všeckých kojit počal
a sám horce plakal.
49
Puškáre Jeronýma
verne napomínal,
aby nejprv na Boha
vždycky pamatoval,
verne aby strílel.
50
I hned puškár Jeroným
dobre dělo nabil,
cisárúv šátor zmíril,
když Soliman sedel,
vesele pil, jedel.
51
Práve v ten stlúp prostredný,
jenž v prostredku stojí,
hned ho vpoly ustrelil,
Solimana zmámil
a strachem podmanil.
52
Hned ho na zem veliká
nemoc uhodila,
do tretího dne držela,
až mu duši vzala —
tá vec byla tajná…
53
Dva bašové veděli
o tom, žádný jiný,
tri šturmy v tej nemoci
velmi tuze hnali
a rozkazovali.
54
Jako by byl cisár živ,
jesti sú varili,
rozkazovali smele;
tělo Solimanovo
leželo v bavlně.
55
Neb se to poradili
dva bašové tajně,
mají-li smrt zjeviti
čili zatajiti —
„Co máme činiti?“
56
Rekel jeden druhému:
„Jestli smrt zjevíme,
hned roztržitost velká
mezi námi bude
a lid se rozejde.
57
I budeme tajiti,
jako by byl živý,
lidé se budú báti,
a budú plniti
naše prikázání!“
58
I hned vtom o púlnoci
špehárúv poslali,
jak se sigotští mají,
aby vyzveděli
a pilně nahlídli.
59
Špeháre, kdy sú na zdi
našich špehovali,
veliký oheň v paláci
horeti videli
a všecko spatrili.
60
Nebo naši sigotští
již statky pálili,
by jich Turci n(emeli,
na) oheň metali,
nic nelitovali.
61
Špehári se s radostí
k bašúm navrátili,
že se sigotští bojí
a k smrti se strojí,
všecky statky pálí.
62
Hned s radostí velikú
k šturmu rozkázali,
opet tridcetitisíc
velmi tuze hnali,
by Sigoť dobyli.
63
Našich Búh posilňoval,
mnoho Turkúv zbili,
nebo sotva tretí část
jich se navrátilo,
do tábora vešlo.
64
K tomu i našich tisíc
v tom šturmu zhynulo,
i hajtmana samého,
netco více málo
puškáre hlavního.
65
Puškáre sú stratili,
zrádce osadili,
hnojem děla nabíjal,
Turkúm listy strílel
a radu jim dával.
66
Turci vidúce listy,
hned se zradovali,
že v zámku svého rodu
již mají puškáre
falešného srdce!
67
V jedenáctém šturmování
mnoho se jich hnalo,
osemdesátetisíc,
lidu tak hojného
jako hora bylo.
68
Naši již, nebožátka,
všickni ustávali,
a predce se bránili,
do zámku nedali,
silne se bránili.
69
V jedenáctém šturmování
mnoho našich zbili,
a jen již na tritisíc
našich jest zústalo,
rytírstva silného!
70
Poslyžtež již, pánové,
co jsú učinili
naši rytíři sigotští,
jenž manželky meli —
hlavy jim stínali,
71
v hrob pěkně pochovali,
neb samy prosili,
aby se hrozní Turci
s nimi neprznili
a necizoložili.
72
Již víc rady nebylo…
Dvúch žebrákuv starých
na bránach osadili,
knoty v ruce dali,
prache mposypali.
73
Čtyriadvadceti tun
prachu vysypali,
na bránach i na moste
i v meste sypali,
slamu na vrch dali,
74
kdyby se Turci hrnuli,
aby zapálili;
tu jich — ne-li více —
desettisíc zbili,
i sami zhynuli.
75
Jeden rytír statečný,
jenž též manželku mel —
nedávno ji byl pojal —
ten žalostne plakal,
nebo ji litoval.
76
Hned šablu svú vytáhel,
chtěl jí hlavu stíti,
hrdla se mu chytila,
velice plakala,
prositi počala:
77
„Ach, múj milý panáčku
a manžele verný,
nepoškvrňuj svej ruky,
ale mne poslechni:
Dej mne oholiti!
78
Husárske mi šaty dej
a kúň osedlaný,
šablu ostrú pri boku
ať mám jako i ty,
tovaryši verný!
79
Nebo ja s tebú pújdu,
brániti se budu,
tak mne žádný nepozná,
bych ja byla žena,
tvá verná družina!“
80
Když tá pani rozkošná
na koni seděla,
Turci ji hned poznali,
že to byla žena —
chteli ji chytiti…
81
Ona nic nemeškala,
svú šablu vytrhla,
sedem Turkúv jest sťala,
v prse prostrelená
dolu s kone spadla.
82
K čtrnáctému šturmování
Turci se již brali,
naši ven z zámku vyšli…
Mnoho jich pobili,
tuze se bránili!
83
Všecek tábor turecký
již k zámku beželi,
s našimi se honili,
dosti práce meli,
až všeckých pobili.
84
Od rána do polodně
s nimi se honili;
mnozí Turci již v zámku
sú hospodarili,
jiní se honili.
85
Když pak našich pobili,
již veselí byli,
že trikráte stotisíc
pod ním sú stratili,
na to nic nedbali.
86
Zámky lámat počali,
Zríniho hledali,
najíti ho nemo(hli,
ač) dosti hledali,
všudy prohledali.
87
Jančár jeden v tretí den
nové sklepy poznal,
hned jich lámati počal —
co jest tam nahledal,
Zríniho uhlídal!
88
Zríniho ležícího,
pána kresťanského,
myslel, co má činiti,
má-li ho zjeviti,
čili zatajiti.
89
A hned potom dvúm bašúm
Zríniho oznámil,
do pokojíku jeho
tam jestiť uvedel,
by ho každý videl.
90
A když ho uhlídali,
že se k smrti strojí,
jeho napomínali,
ostrú šablu vzali,
od neho odešli.
91
A hned s tú šablú jistú
hlavu jeho sťali,
v octe ji umývali
a na kopí vstrkli,
všem videt ji dali.
92
Telo jeho v kostele
slavně pochovali,
k hlav(e jeho, zlo)stníci,
velmi se hrnuli,
by všeci viděli,
93
aby každý uhlídal,
na to usiloval,
tak slavného rytíre,
jenž bojoval smele,
každý žádosti mel.
94
A potom na tretí den
k cisári poslali
našemu kresťanskému,
aby zvestovali,
že sú Sigoť vzali.
95
Páni všickni kresťanští,
jenž Zríniho znali
žalostně sú plakali,
jeho litovali,
rytírstva želeli.
96
Ó, puškári, puškári,
zrádce svého pána,
hnojems’ děla nabíjal,
listy Turkúm strílel
a radu jim dával!
97
Zaslúžil si odplatu,
hojně stríbra, zlata,
aby ho roztopili,
do hrdla nalíli,
do sýtosti dali!
98
Politujtež, kresťané,
zámku tak slavného,
mesta tak hrdého
a pána Zríniho,
obhájce silného!
99
Ó, Bože všemohúci,
jeho milej duši
ráčiž milostiv býti
a v lúno své vzíti,
radosti popríti!
100
Spolu s jeho rytíry,
s vernými kresťany,
ráčiž milostiv býti
a k sobě prijíti,
večnú radost dáti!
Použitá literatúra:
Kónya Peter a kol. autorov: Dejiny Uhorska, Citadella 2014
Písen o sigetském zámku in Kol. autorov: Z klenotnice staršieho slovenského písomníctva II. Renesancia a humanizmus, Slovenský Tatran 1997
Pišút Milan a kol. autorov: Dejiny slovenskej literatúry, Obzor 1984