Ilustračné foto. Koláž: SKsprávy
Na TA 3 sa dostala do “vizíru” aj otázka udelenia štátnych vyznamenaní trom mladým ľuďom, ktorí nikomu neublížili, nikoho nezabili, nikoho neokradli, len chceli, aby Slovensko bolo samostatným štátom, konštatuje v statuse na sociálnej sieti historik a exposlanec Anton Hrnko.
Za to im štátny súd na návrh prokurátora A. Rašlu udelil trest smrti!
Pripomeňme, že išlo o troch „trenčianskych študentov“, Alberta Púčika, Antona Tunegu a Eduarda Tesára, ktorých komunistická diktatúra popravila 20. februára 1951 potom, čo súdruhovia v Prahe prikázali zmeniť pôvodné doživotie na hrdelný trest smrti. Viac o trojici mučeníkov slobody v našom infoservise.
Fedor Gál, mimochodom tiež nositeľ štátneho vyznamenania, sa po čase opäť ozval, aby trojicu mladých odporcov komunistickej diktatúry nazval „ľudáckymi aktivistami“.
Prezidentka po besnení liberálnej korporátnej tlače a extrémnej ľavice, vrátane kovaných exkomunistov priznala, že sa nechala pomýliť.
Hrnko pripomína, že hlava štátu ako mnohé hlavy SR od roku 1993 týmto trom nevinným obetiam udelila štátne vyznamenanie. V samostatnej Slovenskej republike udelili štátne vyznamenanie ľuďom, ktorí chceli samostatnosť pre Slovensko! Úplne normálna operácia, keby?!
Keby sa neozvali ľavicoví extrémisti, pohrobkovia komunizmu, všetci tí, ktorí nenávideli politické hnutia orientované proti boľševizmu, proti čechoslovakizmu a boli prozápadné. Dávať štátne vyznamenanie ľuďom typu Šimečka, Kusý, Mňačko, Špitzer, ktorí v päťdesiatych rokoch svojimi článkami a agitkami posielali nevinných ľudí na šibenicu a potom, keď ich vlastní súdruhovia vo vnútrostraníckych sporoch poslali mimo hru, je celkom v poriadku, konštatuje historik.
Zdôrazňuje, že všetci títo miláčikovia liberálneho a neslovenského mainstreamu boli „boľševici, milovali ZSSR a nenávideli dekadentný Západ“.
Dať však vyznamenanie trom mladým ľuďom, ktorí mali svoje presvedčenie a verili, že demokratické Slovensko má byť slobodné, je zločin, upozorňuje Hrnko na nemiestne ataky zúrivej antinárodnej kaviarne.
Ale poďme k meritu veci. K tej relácii. Vystúpenie obhajcu udelenia vyznamenaní J. Figeľa bolo podľa neho konzistentné, uveriteľné, ale človek si môže povedať, každá líška si svoj chvost chváli. „Preto ma zaujímalo, čo povedia kolegovia historici, najmä ten, ktorý svojím sekerníckym článkom celú aféru vyvolal“, píše exposlanec.
Vystúpenie R. Letza bolo v norme, z Hrnkovho pohľadu trochu opatrnícke, ale plne v súlade s faktami. Šokovaný bol až z vystúpenia 30-ročného historika A. Šumichrasta, pôvodcu útoku na trenčianskych martýrov. Mimochodom Albert Púčik mal v čase popravy toľko rokov ako jeho „sekernícky“ kádrovník Šumichrast.
Jeho hlavné argumenty proti martýrom a udeľleni štátneho vyznamenania in memoriam za protikomunistický odboj hodnotí skúsený Hrnko ako „vraj, azda, asi…“ Spomína aj „koktavý prejav“, ktorá mal svedčiť, že sám neverí tomu, čo hovorí a bol celý nešťastný, že sa musí zverejniť na obrazovke televízie. „Nuž hanba. Aj ja som sa zaňho hanbil“, priznáva Hrnko, ktoré nadácia Pro Patria vydáva odborný Slovenský časopis historický.
Ak na základe takýchto “argumentov” je schopná prezidentka SR spochybniť svoje rozhodnutie, tak je to horšie, ako som si myslel
kriticky hodnotí postoj hlavy štátu!
Na záver statusu nastavil Hrnko krivé zrkadlo súčasným angažovaným trendom „Sláva Ukrajine“ a dodal – najmä banderovcom, potomkom príslušníkom 14. divízie SS Galizien, ktorá skutočne, nie podľa koktania Šumichrasta bojovala proti SNP; ich potomkom, ktorí 9. mája bránili položiť kvety na Slavíne.
INFORMAČNÝ SERVIS
Traja martýri boja za suverenitu Slovenska a proti komunistickej diktatúre
Ústav pamäti národa (ÚPN) na svojom webovom sídle uvádza o trojici, ktorej udelili štátne vyznamenanie nasledovné:
20. február 1951. Poprava aktivistov protikomunistického odboja A. Púčika, A. Tunegu a E. Tesára
Odpor proti nastupujúcemu komunizmu začal u vtedy mladých mužov Alberta Púčika a Antona Tunegu hneď po skončení druhej svetovej vojny. Obaja sa poznali už od detstva – pochádzali z Dolných Motešíc. Už v mladom veku sa obaja skamarátili aj s Eduardom Tesárom.
Všetci traja absolvovali trenčianske gymnázium a angažovali sa v katolíckom skautingu, a neskôr, počas Slovenskej republiky, sa angažovali aj v štruktúrach „zjednotenej” mládežníckej organizácie, Hlinkovej mládeže (HM). Ich životné postoje formovali národné povedomie a kresťanské presvedčenie. Všetci traja odišli postupne študovať do Bratislavy, a boli frekventantmi Vyššej vodcovskej školy (VVŠ) HM, Tesár však bol neskôr z HM pre svoju nečinnosť vylúčený.
Niektorí z absolventov VVŠ HM sa zapojili do aktivít proti Povstaniu, pričom spolupracovali aj s nemeckými spravodajskými zložkami. Toto angažovanie sa týkalo v najväčšej miere kľúčového muža ich budúcich osudov – Jozefa Vicena. Patril k vedúcim spravodajského oddelenia, ktoré vzniklo pri Hlavnom veliteľstve Hlinkovej mládeže a ktoré sa cez budovanú spravodajskú sieť podieľalo nielen na aktivitách proti SNP, ale aj na skutočnosť, že po vojne bude Slovensko obsadené Červenou armádou a nastúpi komunizmus.
Po skončení vojny Tunega a Púčik, odhodlaní vystúpiť aktívne proti obmedzovaniu náboženských slobôd, spolupracovali so skupinou Štefana Chalmovského, ktorá vznikla na troskách vyššie uvedenej spravodajskej siete. Napriek tomu, že sa v zápase proti komunizmu orientovali aj na štruktúry bývalej HSĽS, v smerniciach k činnosti ilegálnej skupiny bol ich politický program orientovaný na odstránenie komunizmu, zachovanie kresťanského rázu Slovenska a nastolenie „skutočného a pravého demokratického režimu na Slovensku” s odvolaním sa na učenie pápeža Pia XII.
V rámci štátoprávneho usporiadania sa orientovali na „obnovenie samostatného demokratického slovenského štátu či už v rámci federatívnej ČSR, alebo v rámci nejakého federatívneho zväzku stredoeurópskych – európskych národov“. Popri komunizme však rovnako negatívne vnímali aj nacistický režim – v uvedenej smernici stálo: „Nášmu národu, hoci žil v samostatnom Slovenskom štáte, hrozilo v prípade nemeckého víťazstva strašné nebezpečie – smrť v mori novopohanského nacizmu. Teraz, po víťazstve nad Nemeckom hrozí mu však tak isto strašné nebezpečie ak nie strašnejšie: Zotročenie boľševickým komunizmom, jeho ideológiou, svetonázorom a metódami.”
Chalmovského skupina bola koncom roku 1945 odhalená bezpečnosťou a jej členovia, vrátane A. Púčika, zaistení. Tunegovi sa podarilo pred zatknutím uniknúť a od tej doby žil fakticky v ilegalite. Púčik bol v októbri 1946 odsúdený na trest 7 mesiacov väzenia a v januári mu vymerali ďalší trest – 6 mesiacov v pracovnom tábore. Po ich odpykaní sa rozhodol utiecť do zahraničia a zapojiť sa do boja proti komunizmu z exilu. V tom čase Eduard Tesár nastúpil na pracovné miesto na oddelení pasov a víz na Povereníctve vnútra.
Medzitým sa na Západe organizovali rôzne prúdy slovenského politického exilu, ktoré spájal spoločný cieľ – zápas proti komunizmu a za slovenskú štátnu samostatnosť – ale rozdeľovali ich vzájomné animozity, ktoré sa nedarilo korigovať, napriek intenzívnym snahám o zjednotenie. Jednou zo skupín, ktoré na prelome rokov 1945/1946 vznikli, bol Slovenský revolučný odboj.
Jeho predstavitelia postupne rozvinuli spoluprácu s americkou vojenskou kontrarozviedkou Counterintelligence Corps (CIC), na čom sa podieľal aj Jozef Vicen. V spolupráci s Američanmi Vicen vykonával spravodajské aktivity: prostredníctvom svojich informátorov na Slovensku, s ktorými bol v spojení cez kuriérov, získaval informácie spravodajského, vojenského, hospodárskeho a politického charakteru.
Do tohto konceptu zapadli v úlohe kuriéra Albert Púčik; v úlohe informátora pôsobiaceho v ilegalite Anton Tunega; a v úlohe človeka, ktorý poskytoval informácie, Eduard Tesár. Z pozície na pasovom oddelení povereníctva vnútra sa mohol dostať k dôležitým dokumentom. Sieť kontaktov na Slovensku bola širšia – za všetky mená spomeňme ešte aspoň Ľudovíta Gálika, vojaka, účastníka SNP, ktorý mal dodávať Púčikovi informácie vojenského charakteru, a desiatky ďalších ľudí, s ktorými sa Púčik počas svojich pobytov na Slovensku stretával.
V priebehu novembra 1947 až januára 1949 absolvoval Púčik celkovo šesť ciest na Slovensko. Päť z nich bolo úspešných a podarilo sa mu do exilu priniesť niekoľko spravodajských informácií, ktoré cez Vicena odovzdali americkej CIC. Zistené informácie neboli také zásadné, ako to potom vyšetrovatelia konštruovali a ako sa to snažili zo všetkých zatknutých vynútiť s použitím brutálneho fyzického násilia. Mnohé stretnutia, ktoré Púčik či Tunega absolvovali, boli viac rodinného ako spravodajského charakteru.
Púčikove aktivity zachytili postupne československé bezpečnostné zložky, pred ktorými viac ako rok úspešne unikal. Na jeho zaistení malo najväčší podiel Obranno-bezpečnostné spravodajstvo, ktoré sa cez svojho tajného spolupracovníka Jána Divinca infiltrovalo do jeho okolia. Štátna bezpečnosť zatkla A. Púčika v januári 1949.
Nasledovali ďalší zaistení, pričom počet sa rýchlo vyšplhal na číslo 76. Súd sa konal už v máji 1949 v Bratislave a jeho výsledkom bolo až 48 odsúdených (obžalovaných bolo celkom 62 osôb). Hlavní obžalovaní – Púčik, Tunega, Tesár a Gálik – dostali trest odňatia slobody na doživotie. Negatívnu úlohu v procese zohral štátny prokurátor Anton Rašla, ktorý počas celého prípadu vystupoval mimoriadne aktívne a proti tomuto prísnemu rozsudku sa odvolal.
Odvolacie pojednávanie sa konalo na Najvyššom súde v Prahe v júni 1950. Súd mal k dispozícii aj stanovisko bezpečnostnej päťky bratislavského Krajského výboru Komunistickej strany Slovenska, ktorá vo všetkých prípadoch odporúčala trest smrti.
Najvyšší súd v Prahe rozhodol v septembri 1950 – v prípade Púčika, Tunegu a Tesára zmenil pôvodný rozsudok na trest smrti (aj u niektorých ďalších odsúdených rozhodol o zvýšení udeleného trestu). Žiadosť o milosť zamietol začiatkom roku 1951 prezident Klement Gottwald. 20. februára 1951 boli na nádvorí väznice Krajského súdu v Bratislave A. Púčik, A. Tunega a E. Tesár popravení.
Ich príbeh je dôkazom aktívneho odporu proti komunizmu na Slovensku koncom 40. rokov, ako aj brutality režimu uplatňovanej voči jeho odporcom.
autor textu: Peter Jašek, historik ÚPN
Pôvodný text (ÚPN) nájdete TU
SKSPRAVY
Zdroj: SKspravy.sk https://skspravy.sk/slovensko/hrnko-si-podal-popieracov-slovenskej-suverenity-a-30-rocneho-angazovaneho-historika/ © SKSPRAVY Všetky práva vyhradené Člen skupiny BossMedia