“Svet so znepokojením sleduje situáciu v Afganistane. Zvlášť na letisku v Kábule. Afganci chcú opustiť krajinu aj preto, lebo sa obávajú budúcnosti a možného postihu zo strany Talibanu. Dovtedy je to zrozumiteľné asi každému.
Ale prečo by sme mali mať morálnu povinnosť prijímať ich? Tento pohľad je scestný. Je tu snaha predostrieť nám, že musíme preukázať solidaritu (znova tá liberálna solidarita). Solidaritu s kým? S ľuďmi, ktorí spolupracovali so západnými štátmi, a teda museli vedieť, že im Taliban neodpustí? Prečo to urobili? Čo sme im sľúbili, keď tak ochotne spolupracovali a pomáhali? Lepší život? Viac peňazí alebo niečo iné? Aj pri týchto úvahách by sme mali myslieť v prvom rade na vlastných, slovenských občanov a správať sa racionálne.
Vidieť, že časť politikov napr. z Francúzska, Rakúska či Nemecka sa nechce vrátiť k dobrodružstvu s nápisom “vitajte”. Predstavitelia EÚ naopak tvrdia, že im musíme pomôcť. Ozaj musíme? Jedna podstatná vec: migranti z Afganistanu nie sú pripravení prispôsobiť sa spoločnosti, ktorá ich prijíma, ale naopak! Chcú svojmu mysleniu a kultúre prispôsobiť celú spoločnosť. Treba sa zaoberať skúsenosťou Rakúska, ktoré vie prečo nechce prijať ani jedného.
Ako postupuje súčasná slovenská vláda? Smerom k občanovi netransparentne a hmlisto s vyhláseniami, že prijmeme 10 migrantov. Potom sa občan dozvie, že to nemusí byt konečné číslo.
Ak zabudneme na bezpečnosť vlastných občanov, tak bezpečnosť už nikdy mať nebudeme a budeme mať strach o seba a svojich blízkych na vlastnom „dvore“. Toto chceme? Myslím, že nie a už vôbec nie, keď nám to niekto nariaďuje.
Máme morálnu povinnosť. Ale takú, ktorá chráni naše hodnoty, našu kultúru takým spôsobom, aby budúce generácie vedeli kto sú a odkiaľ pochádzajú. Toto by si mali uvedomiť naši vládni predstavitelia a nie hľadať spôsob ako sa zapáčiť v EÚ resp. niekde inde.”