Európou aktuálne hýbe najmä téma protiruských sankcií s čo najrýchlejším zbavením sa dodávok ruského plynu a ropy. Brusel opäť tlačí na „spoločné postoje“, aj keď je zrejmé, že západné a prímorské štáty majú na rozdiel od suchozemských a východných inú energetickú diverzifikáciu. Politické výzvy na zbavenie sa ruského plynu a ropy už prinášajú zdraženie komodít, pričom špirála cien energií sa len rozbieha a ich rast výrazne bolestnejšie postihne práve chudobnejšie, postkomunistické štáty únie. K tejto aktuálnej téme sme oslovili europoslanca za Slovenskú republiku Milana Uhríka.
SKSPRÁVY: Pán poslanec, prominentní nemeckí ekonómovia tvrdia, že odstavenie od ruského plynu si nemecká ekonomika dovoliť nemôže. Kancelár Scholz sa však v jednom interview vyjadril, že títo odborníci majú na vec „zlý uhol pohľadu“. Ako by ste v tomto prípade hodnotili racionálny prístup ekonómov a tvrdohlavú politiku a ideológiu EÚ konať nelogicky a proti životnej úrovni ľudí, ale hlavne že „jednotne“?
■ MILAN UHRÍK: Prominentný americký ekonóm Peter Schiff v nedávnom rozhovore pomenoval veci jasne a racionálne. Politici a centrálni bankári využívali predtým koronavírus a teraz ruského prezidenta ako výhovorku pre všetko. Predtým to boli politické kroky, zákazy, príkazy a dnes sankcie, odtrhnutie sa od obchodných väzieb (podľa záujmov americkej zahraničnej politiky) a náležité zvyšovanie cien. Takže áno, kancelár Scholz to vidí správne, že Brusel má na vec „zlý uhol pohľadu“. Treba to však jasne definovať, že dôvodmi je tlačenie peňazí, nezodpovedná „zelená“ politika a výrazne aj dnešný sankčný aktivizmus, ktorý ničí dlhodobo stabilné obchodné a energetické vzťahy.
Naša ekonomika je v mnohom závislá práve na tej nemeckej. Pri súčasnej garnitúre v Bratislave sme teda bezmocní a odkázaní na rozhodnutie nemeckej vlády. Nemecko svoje postoje zväčša pretaví aj do spoločnej európskej politiky. Máme ako členský štát možnosť nekonať v mene vynútenej jednoty a uprednostniť záujem vlastného prežitia? (aj v kontexte našich platov v pomere k nemeckým, keď sa ceny komodít určujú jednotne na burze a teda logicky viac doplácame či preplácame?)
■ Od slovenskej vlády sa nedá očakávať nič rozumné. Robia len aktivistické gestá, ktoré nás potápajú. V prvom rade treba naše prepojenie s nemeckým trhom brať do úvahy a podľa toho sa rozhodovať. Na druhej strane nie vždy sa Nemecku darí pretlačiť ich vôľu do bruselského vnímania situácie. Brusel je pod čoraz väčším externým vplyvom spoza oceánu, a to nie je správne.
Nemecká vláda sa preto musí rozhodovať rozumnejšie, lebo voliči jej to môžu jedného dňa zrátať. To súvisí aj s rýchlejším vytriezvením po počiatočnom šoku a dnes sa už objavujú hlasy, že nie je možné sa odpájať len tak, že si to ktosi v Bielom dome zmyslel a poslal inštrukciu cez rôzne „poradenské“ firmy. Mimochodom jedna z nich má dnes vo Francúzsku celkom slušný škandál a ide o rovnakú firmu, ktorá radila „za nula eur“ aj slovenskej vláde. Hádajme prečo to bolo zadarmo.
Ako by mali poslanci Európskeho parlamentu za SR spolu s ostatnými východoeurópskymi krajinami argumentovať na pôde EÚ, aby sa nenarušila integrita spoločných cieľov, ale aby sa zároveň podarilo obhájiť národné záujmy?
■ Ani stredná Európa nie je v týchto témach jednotná. Vidíme jednoznačný nepomer v postojoch Maďarska a Poľska. Slovenská republika tu má podobné záujmy ako náš južný sused, preto by som sa priklonil na jeho stranu. Odmietnuť každú vojnu a nevinným civilistom pomôcť primeraným spôsobom. Žiadne sankcie (na energie už vôbec nie), pretože nevedú k mieru a poškodzujú nás a celú Európu. Žiadne zbrane, ani ich tranzit cez naše územie – žiadna eskalácia napätia. Nechceme zatiahnutie do vojny a aj zmienka o dodávaní zbraní prináša vážne riziká. Zahraničná politika na štyri svetové strany je pre nás najvýhodnejšia a najbezpečnejšia.
Ilustačné foto: Pixabay
Majú menšie štáty ako napr. Slovensko reálnu šancu presadiť svoje záujmy alebo aspoň presvedčiť ostatných o správnosti nášho uhla pohľadu? Ak áno, kedy a ako?
■ Slovensko má šancu ovplyvňovať dianie najmä vtedy, keď sa určité európske rozhodnutie opiera o jednomyseľné hlasovanie. Vtedy by sme sa mohli „postaviť na zadné“ a povedať rázne nie, ak nám daná vec nevyhovuje. Preto bruselskí byrokrati a aj slovenskí „agenti“ EÚ tak často hovoria o potrebe hlasovania kvalifikovanou väčšinou, čo by znamenalo, že by Slovensko túto možnosť stratilo a bolo by takmer pri každej príležitosti prehlasované väčšinou. Slovenská suverenita nemôže byť ohrozovaná, preto budem vždy za to, aby sme mali čo najviac pák na ovplyvňovanie európskych rozhodnutí.
Ste známy dôslednou líniou zdravého rozumu v prospech ľudí a obhajobou národných záujmov. S akými politickými a medziľudskými reakciami kolegov sa stretáva takýto europoslanec, ktorý nekráča s prúdom a ako sa s tým vyrovnávate?
■ Na slovenskej úrovni je spätná väzba vo veľkej miere pozitívna, pretože naša dôsledná línia zdravého rozumu v každom ohľade, je v prospech ľudí, v prospech Slovenska. Na európskej úrovni sú reakcie rôzne. Dôvod?
Európsku úniu riadia ľudia, ktorí chcú obmedzovať právomoci národným štátom, chcú prijímať a rozdeľovať afrických migrantov, chcú LGBT propagandu na školách, cenzúru na sociálnych sieťach atď.
Keďže s takouto politikou prirodzene nesúhlasím, oni zase nesúhlasia so mnou. Ale väčšinou ide len o akési mediálne vyhlásenia, o ich divadelné hry pred kamerou. Hovoriť tieto veci priamo do očí, na to už odvahu nemajú. Každopádne nestojím o pochvaly z Bruselu. Dôležité je obhajovať záujem slovenských občanov, našu stabilitu a slovenskú prosperitu.
Pozrime sa teda na náš záujem. Francúzsko dostáva asi 20 % ruského plynu, Holandsko niečo medzi 15-20%, naopak, Bulharsko je podobne ako Slovensko odkázané od Ruska až z 90 %. Je možné myslieť v kontexte týchto čísiel skutočne jednotne alebo viac energeticky závislé štáty majú právo obhajovať svoj národný postoj a odmietnuť poškodzujúcu jednotu?
■ Mnoho štátov si uvedomuje, že tu už nejde o nejaké politické pózy s vlajkami na profilových fotkách alebo sakách. Ale o to, či ich ľudia budú mať doma teplo, či budú mať čo tankovať do áut a či bude možné dopraviť potraviny do obchodov. Preto niektoré štáty po „povinnej jazde“ v Bruseli alebo aj otvorene robia to, čo je potrebné pre zachovanie domácej potreby energií a stabilných, dlhodobých vzťahov smerom na východ. Je to vec zachovania sily domáceho priemyslu, silných podnikov a na nich naviazaných tisícov a tisícov pracovných miest. To je racionálna cesta ako manévrovať v krízovej situácii.
Mohlo by Slovensko nájsť spojencov napríklad v susednom Rakúsku, ktoré má odber na úrovni 80%, či podporu Talianska a Grécka, ktoré odoberajú približne 40% ruského plynu a sú tak výrazne viac odkázané na prísun ruského plynu ako ostatné západné krajiny EU?
■ Treba pripomenúť, že odsúdenie konfliktu zo strany Európskej únie, ku ktorému sa pridali aj všetky členské štáty, nie je koniec sveta. Je to politická deklarácia, ktorá prakticky nič neznamená ako mnoho deklarácií, ktoré Brusel produkuje. Príkladom môže byť Maďarsko, ktoré sa k odsúdeniu konfliktu pridalo, ale na bilaterálnej báze zachováva naďalej pragmatický vzťah s Ruskom a dlhodobé zmluvy, ktoré znamenajú, že maďarská domácnosť zaplatí za plyn menej, za benzín zaplatí menej a takisto menej za mnoho ďalších komodít. Teda rozdeľujme: jedna vec je niečo verbálne deklarovať pri stole EÚ. Druhá vec je mať realistický, dobrý bilaterálny vzťah, ktorý sa nezaujíma o rétorické cvičenia, ale pomáha občanom.
Bolo by podľa vás pre Slovensko reálne žiadať 100% finančnú kompenzáciu od Únie v prípade jednotného a definitívneho rozhodnutia odpojenia sa od ruského plynu?
■ Stopercentnú finančnú kompenzáciu od Únie by sme mohli očakávať možno v prípade, ak by šlo o projekt záchodov pre tretie pohlavie, bytov pre afrických utečencov alebo dotácií pre „brigádnikov“, ktorí budú na Facebooku bojovať proti tzv. dezinformáciám. Ak ide o finančné kompenzáciu pre ťažko pracujúcich slovenských občanov, ktorí sa musia obracať, aby uživili svoje rodiny a zaplatili účty, žiadať o niečo také by bolo naivné.
V súvislosti s umŕtvením Nord Stream 2 by tranzit plynu cez Poľsko a Slovensko mohol pomôcť aj Ukrajine, cez ktorej územie by na Slovensko prúdil ruský plyn a Ukrajina by z toho mohla ťažiť rovnako na tranzitných poplatkoch, ktoré aktuálne aj zvýšila. Berú do úvahy tieto faktory tí, čo chcú odstrihnúť EÚ od ruského plynu aj ako nepriamu „pomoc Ukrajine“?
■ Nepredpokladám, že by si to nikto neuvedomoval. Sú takí, čo si „odkrútia“ svoju povinnú jazdu apelov na taký či onaký krok, ale sú schopní pozrieť sa na čísla, na fakty a rýchlo vychladnú. Sú však aj takí, ktorým ideologické šialenstvo neumožňuje akceptovať realitu. Tí by pokojne Európu uvrhli do „progresívneho stredoveku“, kde budeme chodiť na koňoch, zohrievať sa pri ohni a obhrýzať larvy a lúčne koníky, ktoré Európska únia už mimochodom odobrila ich zaradením do zoznamu schválených potravín.
Takisto si spomeňme na historickú skúsenosť s Ukrajinou, ktorú Slovensko zachránilo pred zamrznutím, ale keď sme čakali láskavosť my, nedočkali sme sa. Preto sa v reakcii na neustále výzvy prezidenta Zelenského, aby sa Európa úplne odstrihla od ruského plynu pýtam – prečo sa od ruského plynu teda neodstrihne Ukrajina?! Prečo nás tlačia do niečoho, čo oni sami nedokážu spraviť, lebo si uvedomujú nereálnosť tohto kroku? Skrátka, pretrhnúť všetky väzby smerom na východ je nemožné a iracionálne.
Slovensko ekonomicky ťaží z tranzitu plynu ďalej na západ. Akceptujú ostatní slovenskí europoslanci tieto faktory, fakty a počúvajú na takéto argumenty, alebo držia jednotný postoj s elitami bez ohľadu na dopady na slovenské domácnosti?
■ Vystihli ste to presne. Držia jednotný postoj s elitami bez ohľadu na dopady na slovenské domácnosti.
Ktorí z nich sú najväčší „eurohujeri“ a prečo podľa vás uprednostnia cudzí ako slovenský záujem?
■ Ťažko menovať najväčších eurofanatikov, keď ich je také množstvo a predbiehajú sa jeden pred druhým. A prečo uprednostňujú cudzí záujem? Je to jednoduché. Na Slovensku nespravia takú kariéru, lebo ich politické názory každý rozumný slovenský občan vysmeje a odmietne. Preto je pre nich jednoduchšie šplhať sa po bruselskom rebríku, pochlebovať komisárom, chváliť ich nápady kade-tade v spriaznených médiách, a potom si užívať nejaké fajn miesto v Bruseli, Washingtone alebo nejakej zahraničím platenej nadácii.
Treba povedať nahlas, že väčšina slovenských europoslancov neháji záujmy Slovenska v Bruseli, ale presadzuje bruselské záujmy na Slovensku.
Aká je úloha vplyvu USA na európsku politiku, vrátane ekonomickej politiky? Podľa expertov ekonomické sankcie voči Rusku a odstrihnutie sa od ruského plynu a ropy poškodia vážne euro, kým dolár sa len zľahka otrasie, takže Európania opäť zaplatia za americkú geopolitiku. Čím si vysvetľujete samovražedné sklony únie?
■ Vplyv Spojených štátov na bruselské štruktúry je značný a dokazuje to nielen zoznam akreditovaných, registrovaných lobistov v Bruseli. Pamätáte si uvaľovanie sankcií na Irán? Biely dom naliehal na celú Európu, aby sa pridala. A čo sa nakoniec stalo? V mnohých sférach Američania zadnými dvierkami sankcie obišli spolu s niekoľkými „kamarátmi“ z Európy a s Iránom obchodovali ďalej. Obmedzili vzťahy s Iránom druhým a sami ich obmedzili len v tom, čo im neuškodilo.
Vidíte dnes to popudzovanie Európy voči Rusku, aby sa väzby pretrhli? Americký expert na zahraničnú politiku George Friedman povedal, že najväčšou hrozbou pre USA je spojenie nemeckého výkonného hospodárstva s ruským nerastným bohatstvom. Dnes sa do tohto vzťahu vráža americký klin. A už medzitým prišla správa, že USA nebudú sankcionovať ruské hnojivá a ďalšie komodity. Vidíte? Situácia sa opakuje.
Ilustračné foto: Xinhua
Aký je váš názor na postoje niektorých ekologických utopistov tvrdiacich, že odstrihnutie sa od ruského plynu a ďalších komodít by vraj urýchlilo prechod Európy na tzv. zelenú energetiku?
■ Zopakujem myšlienku. Urýchli to len návrat do „progresívneho stredoveku“. O diverzifikácii energetického mixu samozrejme môžeme hovoriť, ale nech je na stole reálny a realizovateľný plán, nie len ideologické výkriky. A tým, ktorí len vykrikujú, neznášajú modernú Európu 21. storočia s autami, výkonným priemyslom a nechcú rozumnú ochranu životného prostredia, možno poradiť len jediné. Pokojne môžu všetko predať, to nimi nenávidené Slovensko a nimi nenávidenú Európu opustiť a pobrať sa napr. spolu s Dorotou Nvotovou žiť do himalájskych hôr. Mali by sa však pripraviť, že v reálnej prírode, v reálnom živote je treba manuálne pracovať, byť užitočný a prispieť svojim dielom, čo by mohla byť pre nich nepríjemná novinka.
Očakávate, že by europoslanci mohli prijať spoločnú rezolúciu odmietajúcu striktne ruský plyn a prípadne aj iné komodity, ktorá by bola záväzná pre ostatné štáty, vrátane Slovenska?
■ Bez ohľadu na spoločné (našťastie právne nezáväzné) europarlamentné rezolúcie by som očakával, že slovenská zahraničná politika bude natoľko suverénna, že sa rozhliada na všetky štyri svetové strany a hľadá východiská, pozerá sa do budúcna a komunikuje s každým, kto komunikovať chce ako rovný s rovným. Viem, že je možno naivné očakávať niečo také od Korčoka, ktorý si odkrútil svoje roky vo Washingtone, ale takto nejako by to malo vyzerať. Snáď v skorej budúcnosti, bez týchto neschopných nominantov a ministrov.
Ako vnímate výroky politikov pýšiace sa zvrátenou logikou, ktorou v podstate odkazujú, že nechcieť zruinovať vlastnú ekonomiku je nevlastenecké?
■ Zrejme narážate na výroky prezidentky Čaputovej, premiéra Hegera, „odborníčky“ Remišovej a ďalších predstaviteľov OĽANO, SAS, Sme Rodina a Za ľudí. Ich logika nie je prekvapivá. Od nich predsa nemohol nikto čakať, že by pracovali pre Slovensko a jeho občanov. Pripomeňme si slová Georgea Friedmana:
najväčšou hrozbou pre USA je spojenie nemeckého výkonného hospodárstva s ruským nerastným bohatstvom. Teraz sa môžeme zamyslieť aká logika sa skrýva v ich slovách a prečo sa chcú tak náhle Európu a Slovensku odtrhnúť od ruských energií.
Téma elektromobility v únii akoby utíchla s konfliktom na Ukrajine. Slovenská prezidentka však hrdo vymenila svoj vozový park za elektromobily, akoby chcela ukázať Slovákom tú správnu cestu. Koľko z nás si však takýto bleskový reset môže dovoliť? Prichádzajú s podobnými nápadmi mimo realitu peňaženiek bežných ľudí aj europoslanci?
■ Elektromobil bude zábavou možno pre pár ľudí v mestách, ktorým to bude stačiť na kratšie cesty, ak zároveň ich nabíjanie energetická sieť utiahne. Plošne je to nerealizovateľné, aj keď sa aktivisti podobní našej prezidentke snažia tvrdiť opak a ako „záchranu“. Nie je to riešenie, nie je to záchrana.
V globálnych pomeroch je to určitý ideologický prúd ekologických utopistov a progresívcov, ktorí sa snažia prihrať pekný kšeft svojim kamošom, ktorí sa na túto „zelenú vlnu“ už vopred pripravili, lebo akoby zázrakom tušili, že o pár rokov na to pôjdu z EÚ obrovské miliardy. Lobisti sú veľmi snaživí. Riešiť každodenné problémy občanov, v tom už nie sú ani lobisti, ani komisári, ani europoslanci takí horliví.
Čím si teda vysvetľujete, že Európania, ktorí dosiahli pokrok a predstih pred ostatnými civilizáciami opúšťajú zdravý rozum, vedu a kritické myslenie a skôr sa riadia a veria dogmám, floskulám, tézam či politickým výzvam bez ohľadu na dopady na ľudí? (pozn.: nepripomína to opäť ideologickú posadnutosť z totalitných režimov?)
■ To, že v politike a takisto v Európskom parlamente je väčšina od reality odtrhnutých jedincov, ešte nič neznamená. Väčšina bežných Európanov má naďalej zdravý rozum a kritické myslenie, dokáže si zrátať následky činov nezodpovedných a neschopných politikov. V určitom momente si povedia dosť a pošlú ideologicky posadnutých „neschopákov“ na smetisko politických dejín a zvolia niekoho, kto bude hájiť výlučne ich záujmy. Kým ostatní tvrdia, že „politik musí robiť nepopulárne rozhodnutia“ – v preklade také, ktoré nie sú v zhode s verejnou mienku – my hovoríme, že treba obhajovať hlavne a v prvom rade záujmy slovenských občanov.
Ďakujeme za rozhovor Milanovi Uhríkovi, nezaradenému poslancovi Európskeho parlamentu
-red1-
Upozornenie: Za uvedené názory zodpovedá výlučne ich autor. Tieto názory nevyjadrujú bezpodmienečne oficiálne stanovisko Európskeho parlamentu.
© Profilový PR rozhovor (inzercia)
Vizitka: Kto je Milan Uhrík (1984)
Pochádza z Nových Zámkov, vyrastal v Nitre. Slovenský politik, predseda hnutia Republika (2021), poslanec Európskeho parlamentu (2019), bývalý poslanec Národnej rady Slovenskej republiky (2016), riaditeľ úradu Banskobystrického samosprávneho kraja, v minulosti IT manažér a vývojár, vysokoškolský pedagóg a výskumník, živnostník a konateľ s.r.o., manažér projektu z fondov EÚ, analytik kapitálových investícií a programátor web aplikácií. Pracoval aj ako investičný analytik vo švajčiarskom Zürichu pre spoločnosť Holcim Group Support.
V roku 2007 absolvoval stáž na Fakulte metalurgie a chémie na univerzite v srbskom Belehrade, stážoval na Univerzite technológie, obchodu a dizajnu v nemeckom Wismare. Inžinierske štúdium na Ústave riadenia a priemyselnej informatiky FEI STU v Bratislave v študijnom programe Kybernetika skončil v roku 2009; súbežne (2005 – 2009) študoval na Ústave manažmentu Slovenskej technickej univerzity v Bratislave svetovú ekonomiku, finančný manažment a podnikové hospodárstvo. V roku 2012 skončil doktorandské štúdium na Ústave energetiky a aplikovanej elektrotechniky FEI STU v Bratislave s nulovým h-indexom. Publikoval viac ako tri (Scopus) vedeckých a odborných publikácií. Pôsobil na Slovenskej technickej univerzite v Bratislave (2011 – 2014) ako manažér projektov z fondov EÚ a neskôr (2010 – 2015) bol vysokoškolským pedagógom na Slovenskej technickej univerzite v Bratislave.
Vyznáva hodnoty tradičnej rodiny, je ženatý, otec dvoch detí. Vo voľnom čase sa zaoberá filozofiou, psychológiou, ekonomikou a venuje sa bojovým športom.