Zuzana Čaputová ohlásila „jedno z najťažších rozhodnutí“, ktoré označila za osobné. Nebude znovu kandidovať na post prezidentky.
Prirodzene, nejde o pravdivý výrok. Rozhodnutie nebolo osobné, ale kolektívne. Rovnako kolektívne ako rozhodnutie nasadiť ju v roku 2019 a posunúť do každého priestoru, kde mohla získať na popularite pre následné zvolenie vo voľbách.
Po výpočte kríz, ktorými sa posťažovala aké to má v úrade náročné, povedala, že údajne nechce, aby prezidentský post slúžil jej a nie krajine. Ak si však spomenieme na kroky, vrátane vakcinačnej kampane, dohody DCA alebo dvojnásobného marenia referenda, slová nie sú úprimné. Úrad slúžil jej, slúžil progresívcom a slúžil radikálnemu atlantizmu.
Musela „odhadnúť svoje sily“, hovorí. Nie je to však o odhade síl. Je to o klesajúcej krivke popularity, v ktorej sa odrážajú slová a činy v úrade. A to by na znovuzvolenie atlantického favorita nemuselo stačiť. Preto sa zrejme vytiahne iný „favorit“. Snáď bývalý minister zo štvrtej cenovej, ktorému tvoria už dnes médiá aureolu. Ten, ktorý chcel, aby o povinnom očkovaní Slovákov rozhodovali európski úradníci.
So slzou v hlase pani prezidentka oznámila, že sa teda nebude uchádzať o ďalší hlas, čo len dokazuje ako veľmi uverila v seba. Ako prišla, tak odchádza. A zrejme sa bude hodiť na „boost“ parlamentných progresívcov 2023-2027? Aby sa im agenda príchodu migrantov na Slovensko, xy pohlaví a znižovania životného štandardu cez „zelené politiky“ lepšie darila.
A tak palácový príbeh proti mafii a zlu na chvíľu končí. Iný začne. No… bol to slušne štruktúrovaný a skomponovaný prejav. Je mrhaním potenciálu, že 90% obsahu bola len neúprimná vata.