Foto: ilustračné, Getty Images
Často sa zamýšľam nad tým, prečo naše školstvo a vlastne školstvá v úvodzovkách vyspelých západných krajín nespĺňajú svoj účel. Mám pocit, že základné a stredné školy v podstate slúžia ako úschovňa detí pre rodičov, ktorý musia chodiť do práce, aby uživili svoje rodiny. Čo iné by vlastne deti robili od pondelka do piatku od ôsmej do druhej. Je určite lepšie, aby robili niečo konštruktívne ako sa len pofľakovať po vonku.
Najväčšiu reforma školstva, o ktorej sme sa všetci učili bola reforma Márie Terézie z roku 1774. Od vtedy prechádzalo školstvo reformami, ktoré odrážali potreby danej doby. Vďaka priemyselnej revolúcií z minulého storočia je súčasné školstvo ďaleko napred. Základy však zostali rovnaké. Naučiť žiakov čítať, písať a počítať je základom toho, aby človek mohol normálne fungovať a napredovať. Aj napriek tomu že školská dochádzka je povinná, stále sa nájdu ľudia ešte aj v dnešnej dobe, ktorý sú negramotní.
Tento obrázok bol tým prvým impulzom, ktorý ma donútil sa zamyslieť nad tým, ako naše školstvo funguje. Každý človek je iný a preto nemôžeme všetci excelovať vo všetkom. Existuje obrovský nepomer medzi žiakmi, ktorí zvládajú každý predmet na výbornú a potom takými, ktorí majú výborný priemer z niektorých predmetov a podpriemer zase z iných. Všetko to stojí a padá na inteligenčnom kvociente daného žiaka.
Nastáva tak otázka, že ak má ideálny žiak dosahovať výsledky zo všetkých predmetov na výbornú a tým pádom by mal vedieť všetko, prečo potom neučí jeden učiteľ všetky predmety? Odpoveď je jednoduchá. Nie každý má nadanie na všetko a sú predmety, ktoré nás bavia a iné zase nie. Preto, ak sa niekto rozhodne dať sa na dráhu učiteľa, zväčša študuje dva alebo tri predmety, ktoré bude sám vyučovať na škole. Tento systém nerovnosti má však kontraproduktívny účinok a vytvára v deťoch skôr averziu na školu. Podstata toho, ako je školstvo nastavené, nie je až taká zlá, ale podľa môjho názoru je to mrhanie talentom našich budúcich generácií.
Rozvíjanie talentu je základ
Ako by sme to teda mohli robiť tak, aby sme nemrhali talentom každého jedného žiaka? Je to v podstate jednoduché. Učme ich to, čo ich baví a v čom sú dobrý. Namiesto toho aby sme deti zavaľovali kopou informácií, ktoré iba málokedy uplatnia v bežnom živote, mali by sme ich naučiť čítať, písať, počítať. V dnešnom školstve na to stačia prvé dva ročníky základnej školy. Potom by ich ďalšie kroky by mali byť vo vlastných rukách. Je to niečo podobné, ako povinne voliteľné predmety. Mohli by sme v deťoch rozvíjať talent na to čo by ich bavilo. Predsa len nie každý má nadanie na matematiku a fyziku. Prečo márniť zvyšných sedem rokov základnej školy predmetmi, ktoré nemajú žiadne praktické využitie v bežnom živote. Koľko žiakov deviateho ročníka presne vie, čo by v živote chceli robiť? Koľký z nás by si s odstupom času radšej vybrali inú školu alebo iné zameranie, ktoré by ich bavilo. To môže trvať aj niekoľko rokov, kým si človek naplno uvedomí, čomu by sa chcel v živote venovať. Je len malé percento ľudí, ktorý majú prácu ktorá ich baví a chodia do nej rád alebo rada.
Predstavte si, že by v treťom ročníku základnej školy mohli žiaci skúsiť rôzne predmety, samozrejme, že známkovanie by malo formu skôr hodnotenia učiteľa, či má žiak potenciál pokračovať v danom predmete, alebo by učiteľ mohol odporučiť iný predmet. Takto by to žiaci mohli skúšať až dovtedy, dokým by nenašli to, čo by ich bavilo a čo by sa učili radi. Myslím si, že vystavovať žiakov stresu zo zlých známok z predmetov, na ktoré nemajú vlohy sú absolútne kontraproduktívne. Keď sa tak nad tým zamyslíte, je to niečo podobné, ako keď si stredoškoláci vyberajú medzi nadstavbovým štúdiom alebo štúdiom na vysokej škole. Ale prečo vlastne musia deti v úvodzovkách márniť svoj čas niečím, čo k životu v podstate nepotrebujú. Navyše všetci vieme, aké priority sme mali v časoch puberty. Problém vidím v tom, že nie každý má bohatých rodičov, ktorý svojmu dieťaťu môžu dopriať drahý počítač, na ktorom sa už v skorom veku naučí programovať. Takéto to deti to dotiahnu v živote ďalej vďaka dobrému štartu do života. Nie každý má rovnaké možnosti. Preto by mala škola fungovať ako miesto, kde si človek dokáže naplno rozvinúť svoje schopnosti bez ohľadu na to, či má alebo nemá bohatých rodičov.
Reforma alebo Neforma školstva?
Zdroj: tvnoviny.sk
S každou novou vládou počúvame o tej takzvanej reforme školstva. Ale nemám pocit, že by sa niečo drasticky zmenilo. Možno iba v malom meradle, ale to ako pripravených študentov posielame do sveta sa moc nezmenilo. Dôvodom môže byť aj fakt, že dnešný trh práce neponúka ideálne možnosti čerstvým absolventom. Ak sa pýtate prečo, tak Vám odpoviem veľmi rýchlo. Dnes je Slovensko iba výrobnou halou zahraničných firiem. Kto neskončí za pásom, skončí v gastronómií alebo za pokladňou. Samozrejme že tých pracovných ponúk je tam viac, ale sú to naozaj pracovné pozície a firmy ktoré pomáhajú Slovensku napredovať? Asi veľmi nie. A v tom vidím aj problém školstva. Reformujeme a reformujeme stále dookola, ale nakoniec nič neformujeme. Pre veľa žiakov je škola iba povinná jazda. To čo bude nasledovať potom, s tým sa už nejako popasujú.
Deti bohatých rodičov majú tendenciu nasledovať v šľapajach svojich rodičov. Aj vďaka ich finančnej podpore to tieto deti dotiahnu ďalej. Ak nie vďaka ich šikovnosti, tak vďaka úplatkom určite. Potom tu máme kopu šikovných ľudí ako Andrej Danko alebo Andrej Kiska. Rodičia Vám vybavia lepšiu budúcnosť. Na druhej strane deti z chudobnejších rodín sa nikdy nedostanú na také dobré fleky. Predsa len nie každá mama dokáže vybaviť synovi miesto v správnej rade nejakej nemocnice alebo štátnej firmy.
Predsa len, ak by bolo školstvo nastavené tak, aby produkovalo šikovných mladých ľudí s veľkým potenciálom, mohli by sme ako krajina napredovať rýchlejšie a zabezpečiť si tak lepšiu budúcnosť pre nás všetkých, pretože všetko to začína školou. Pri dnešných deťoch však trochu pochybujem o ich skutočnom potenciály.
Mám taký pocit, že dnešné deti by chceli byť profesionálnymi Youtubermi alebo influencermi pretože v tom vidia jak sa hovorí “easy Money“. Ale o tom asi nabudúce.