Nedávno som na našej facebookovej stránke informoval o objave množstva tlačovín z minulého storočia, ktoré sa ku mne dostalo úplnou náhodou počas rekonštrukčných prác. Takto sa mi naskytla možnosť nahliadnuť aj do rôznych novín, príručiek, či iných spisov z čias komunizmu, ktoré sú touto ideológiou veľmi silno infikované. O tom, aké hodnoty režim pretláčal, viem najmä z rozprávania rodičov, starých rodičov, zo štúdia odbornej literatúry, ale aj napríklad z dobových filmov, ktoré sa zvyknú na našich obrazovkách stále objavovať. Nájdené tlačoviny mi poskytli ďalšiu príležitosť spoznať predstavy súdruhov o ideálnom spoločenskom usporiadaní.
Dostal som sa k niekoľkým vydaniam rôznych novín ako Pravda, Bojovník, či Roľnícke noviny, k niekoľkým číslam akéhosi dobového „factchecku“ Fakty argumenty, ktorý vydávalo ideologické oddelenie ÚV KSS v spolupráci s jednotlivými oddeleniami ÚV KSČ a k rôznym príležitostným zborníkom od viacerých komunistických organizácií, či k oficiálnemu straníckemu časopisu. Väčšina pochádza zo 60. a začiatku 70. rokov minulého storočia. Po ich prečítaní mi vyplynuli tieto dva závery:
1.Tvorba všetkých textov, ktoré som mal k dispozícii, podliehala ústrednému riadeniu, či kontrole a ani zo srandy nemôžeme hovoriť o nezávislej publikačnej činnosti. To je známe aj každému človeku so základnými vedomosťami o tomto období. V tých textoch, ktoré som čítal, je obrovské množstvo rovnakých motívov, ktoré sa niekde vyskytujú častejšie a niekde menej. Sú to oslavy socialistického zriadenia, strany, spolupráce so ZSSR, výpady proti Západu, či domácim „pravicovým oportunistickým živlom“ a to aj v rubrikách o poľnohospodárstve alebo športe. Spoločná je aj absencia akejkoľvek kritiky a tým nemyslím len kritiku režimu a jeho politiky, čo je pochopiteľné, ale kritiky všeobecne. Z čítania sa zdá, že dnes je všetko super a že zajtra bude ešte lepšie. Ako som písal vyššie, kritizovaný bol len Západ, najmä USA, a domáci „zradcovia“. Z článkov jasne vyplýva, že títo „vojnoví štváči“ nemyslia na nič iné, len na zničenia nášho „milého socialistického raja“ a vykorisťovanie robotníckej triedy. Texty sa trochu líšia len v oblasti literárnych schopností autorov a redaktorov.
2.Veľké množstvo téz, názorov a postojov komunistom vlastných sa dnes znova naplno prejavuje. Tu si dovolím sa rozpísať viac, pretože si myslím, že je to dôležité. Rôzne komunistické praktiky, či ideály blízke marxizmu sa zo Slovenska po 89. nevytratili, pretože sa nevytratili ich nositelia. Poznáme XY „osobností“ z vedy, kultúry, či politiky, ktoré boli za socializmu horliví socialisti a dnes sú horliví demokrati. Jeden z množstva príkladov je aj pán Marián Leško, súčasný poradca pani prezidentky Zuzany Čaputovej. Pán Leško pred (aj po) revolúcii pôsobil ako redaktor v komunistickom týždenníku Nové Slovo. Každý, kto chcel byť v tej dobe aktívny v tomto smere, musel byť členom Strany a všetky vtedajšie povolené médiá boli komunistické. Ak by bol pán Leško redaktor v nejakých miestnych novinách, tak by nemalo zmysel mu to vyčítať. Pán Leško však bol redaktor týždenníka ÚV KSS, a na tejto pozícii mohol byť bezpochyby len skutočný a zapálený komunista, čo u neho potvrdzujú aj jeho články z tohto obdobia. Pokrytectvo a žiadna sebareflexia charakterizujú nie len „elitu“ minulého režimu, ale bohužiaľ aj veľkú časť tej dnešnej. V tomto smere sa pán Leško vie zaradiť veľmi dobre. Nevidel problém prízemnou propagandou slúžiť nelegitímnemu režimu, ktorý vraždil, väznil a okrádal svojich občanov a ideológii, ktorá je už vo svojej podstate nezmyselná a deštrukčná, no legálna strana, riadne zvolená a bez akejkoľvek protizákonnej činnosti, preňho problém predstavuje a žiada jej rozpustenie – lebo s ňou nesúhlasí. Je smutné, že sa pani prezidentka rozhodla práve pre takúto voľbu, no vzhľadom na jej pozíciu bývalej podpredsedkyne Progresívneho Slovenska to nie je prekvapujúce. Práve v prostredí takýchto neoliberálnych zoskupení nachádzam tvrdenia a názory veľmi podobné tým v článkoch zo 60. a 70. rokoch. Pre ilustráciu uvediem pár príkladov z mnohých, kde som si všimol prienik.
a) Všetko v mene pokroku a progresu!
Príručka „Na pomoc stranickemu vzdelávaniu 1969-1970“ vydaná ideologickým oddelením ÚV KSS v tom má jasno. Zápas so svetovými imperialistickými silami opisuje aj takto: „Naopak, boj ‚kto z koho‘ znamená ostré triedne stretnutie dvoch spoločensko-ekonomických sústav, boj všetkých progresívnych síl proti regresívnym silám.“ Prečo sa imperialistom nedarí poraziť tieto “progresívne” sily? „Imperializmus však nie je schopný – a to v dôsledku terajšieho pomeru síl vo svete, sily Sovietskeho zväzu a socialistického tábora, pre odpor národov, demokratických a pokrokových síl, tieto svoje ciele uskutočňovať.“ Z rovnakého dôvodu sa Američanom nepodarilo vyhrať vo Vietname: „… totiž národ dôsledne bojujúci proti agresii, národ opierajúci sa o Sovietsky zväz a pokrokové sily celého sveta je neporaziteľný.“ Podobne to vidí aj príručka „Fakty argumenty“ od rovnakého vydavateľa z roku 1967: „Za súčasnej situácie vo svete sa stala jednota všetkých pokrokových síl, socialistických krajín a medzinárodného komunistického hnutia rozhodujúcim faktorom pre ďalší spoločný boj za progresívny vývoj vo svete.“ Podobná štylizácia komunizmu do role nositeľa spoločenského pokroku je viditeľná vo všetkých mnou objavených textoch.
„Najdôležitejšia slovenská politická otázka nie je o pravici a ľavici, ale o súboji progresívnych a reakčných síl“ – toto už nie je citát zo 60. rokov, ale z blogu, ktorého autormi sú dvaja súčasní neoliberáli. Aký pokrok pre nás plánujú? Ani zďaleka nejde len o technologické inovácie a zefektívnenie štátneho aparátu. Progres v ich ponímaní sú aj otvorené hranice, globálna popkultúra, či migrácia, ktoré chcú využiť ako „príležitosť“. „Z povahy anti-systémových hrozieb vyplýva, že budúcnosť európskych demokracií sa bude štiepiť aj na otázke kultúrnej identity – na tom, či Európa dokáže obhájiť víziu otvorenej, rozmanitej a inkluzívnej spoločnosti a uchopiť ju ako svoju konkurenčnú výhodu v ekonomickom modeli budúcnosti. Táto výhoda nespočíva len v ekonomickom prínose imigrácie v kontexte negatívnej demografickej krivky, ale aj v tom, že kultúrna rozmanitosť je najlepším predpokladom pre tvorivé a inovačné ekonomické prostredie.“ (Vízia jednej krajiny, s.39) – teda progres znamená aj postupná strata vlastnej identity a exkluzívnosti a vytvorenie mechanizmov, ktoré by tento proces urýchlili: „Jednoduché a flexibilné pravidlá pre príchod a pobyt cudzincov (vychádzajúce z EÚ harmonizácie), ktoré prinášajú prospech všetkým. Súčasťou je ochrana ich práv (t. j. nie vykorisťovanie a obchodovanie) a integrácia postavená na mestách a občianskej spoločnosti.“(Vízia jednej krajiny, s.129). Neustále vychádzajúc z čisto materialistického hľadiska, typického pre marxizmus: „Našou víziou je pružný trh práce podporovaný aktívnou politikou zamestnanosti v kombinácii so solidárnym sociálnym systémom pre nezamestnaných – teda systém, ktorý chráni ľudí, nie pracovné miesta. Ten musí zároveň reflektovať demografickú krivku a nedostatok domácich pracovných síl vyvažovať inteligentnou migračnou a azylovou politikou zameranou na pritiahnutie kvalifikovanej pracovnej sily s vysokou pridanou hodnotou.“ (Vízia jednej krajiny, s.92) Spoločenský pokrok v predstavách niektorých neoliberálov predstavuje aj postupné povyšovanie neprirodzených zväzkov na úroveň rodiny. Keď v NR SR neprešiel návrh o registrovaných partnerstvách, tak pohoršená pani poslankyňa Lucia Nicholsonová videla príčinu, ako inak, v spiatočníctve. Vôbec nie je prekvapujúce, že túto myšlienku podporoval aj marxistický „filozof“ pán poslanec Ľuboš Blaha. Aj súčasné neoliberálne skupiny samých seba definujú ako nositeľov spoločenského progresu, niektorí si to dali dokonca aj do názvu svojej strany. Toto mylné presvedčenie nie je jediná vec spoločná súčasným neoliberálnom a komunistom z minulosti.
b) Nacionalizmus, najväčší nepriateľ pokrokových síl!
Ideológia nacionalizmu je založená na vedomí identity a exkluzívnosti ľudských spoločenstiev, v ktorých prostredníctvom spolupatričnosti a spolupráce zabezpečuje prirodzený vývoj a poriadok. Je logické, že marxizmu a komunistickému hnutiu bol nacionalizmus tŕňom v oku, pretože pre nich predstavoval prekážku pri budovaní globálnej beztriednej spoločnosti a svetovej revolúcie. Docent J. Hříbek v zborníku materiálov zo seminára na tému „proletársky internacionalizmus a socialistické vlastenectvo“ od Ústredného výboru Slovenského zväzu žien z roku 1972 píše: „Čo je nacionalizmus? Je to uzatváranie národa do seba pod vedením buržoázie. Je to pestovanie nevraživosti medzi jednotlivými národmi, nepriateľstvo medzi národmi, predstava o nadradenosti vlastného národa. Túto ideológiu do obrovských rozmerov priviedli nemeckí fašisti ako rasistickú ideológiu vyvoleného národa; všetky ostatné národy boli podľa tejto ideológie menejcenné, mali sa likvidovať alebo sa v procese ďalšieho vývinu, v prípade víťazstva fašistov, stať druhoradými. Nacionalizmus je obsolútne nezlučiteľný s proletárskym internacionalizmom.“ V nacionalizme videli súdruhovia „trik“ buržoázie na vykorisťovanie: „… buržoázia sa usiluje ovplyvniť robotnícku triedu a ostatné vrstvy pracujúcich svojou ideológiou, ideológiou nacionalizmu… V tom je práve trik buržoázie (a ideológie nacionalizmu), že vydáva svoje triedne záujmy za záujmy celých národov. “ a prostriedok imperialistickej propagandy a to aj počas augustových dní v 68. „Na toto Poučenie z krízového vývoja našej spoločnosti v rokoch 1968-1969 nesmieme nikdy zabudnúť. Nesmieme zabudnúť na to, že pravicové a antisocialistické sily v Československu smerovali proti nášmu socialistickému zriadeniu a usilovali sa o návrat ku kapitalizmu pod demagogickou zástavou nacionalizmu a antisovietizmu…“
„Pokrokové“ sily v tomto vnímaní veľký pokrok neurobili a stále sa držia rovnakých téz. Nacionalizmus je prekážka nie len pre svetovú vládu proletariátu, ale aj pre čoraz silnejúce centralistické tendencie Európskej únie. Národná identita je zase v rozpore s novým internacionalizmom, ktorý sa dnes nazýva rozmanitosť, či multikultúra, po ktorom tak túžia „progresívne“ sily. Preto klasik súčasného slovenského neoliberalizmu pán Martin M. Šimečka vo svojom blogu píše: „Pliagou Európy bol vždy nacionalizmus a je ňou aj dnes“ Z textu vyplýva, že pán Šimečka vidí nacionalizmus ako hlavný problém jednotného fungovania EÚ: „Európska únia sa rozpadne len vtedy, ak v jej členských štátoch zvíťazia nacionalisti. […] ak budú vo väčšine, EÚ nemôže prežiť. Európska únia a nacionalizmus sú ako oheň a voda.“ Podobné úzkostlive obavy mal pred desiatkami rokov aj súdruh, ktorý napísal text „Boj proti vplyvu antikomunistickej ideológii“ v príručke „Proletársky internacionalizmus – organická súčasť politiky KSČS“: „Ak porovnáme všetky tieto antikomunistické koncepcie, vidíme, že ich jadrom je vždy snaha pomocou rôznych ciest rozložiť jednotu socialistických krajín, navzájom ich od seba oddeliť a najmä od Sovietskeho zväzu, pričom hlavným prostriedkom na dosiahnutie tohto cieľa je podnecovanie nacionalistických nálad.“ Pán Šimečka k hrozbe nacionalizmu dodáva, že práve táto ideológia viedla k svetovým vojnám: „A základnou príčinou dvoch svetových vojen, ktoré sa v minulom storočí zrodili práve v Európe, bol nacionalizmus.“ – presne ten istý argument použila aj súdružka Fučíková, predsedníčka komunistickej Československej rady žien v prejave z roku 1972: „V prvej svetovej vojne došlo k jednému zahanbujúcemu javu – k tomu, že na prípravu imperialistickej vojny potrebovala buržoázia všetkých európskych krajín získať pracujúcich , aby bojovali za jej záujmy. Nikdy by ich nezískala, keby ich nebola otrávila jedom nacionalizmu.“ Podobne obavy vyslovil aj napríklad pán Prostredník, kandidát PS do Európskeho parlamentu: “Rastúci populizmus a nacionalizmus oslabuje Európu.“ Aj samotná Európska únia si uvedomuje, že nacionalizmus je prekážkou pre jej centralizáciu a z tohto dôvodu nemalými prostriedkami podporuje moderných politrukov zhromaždených v občianskom sektore v ich ideologickom boji. Ide napríklad o “Európsku sieť proti nacionalizmu, fašizmu, rasizmu a na podporu migrantov a utečencov” (UNITED for Intercultural Action), ktorá združuje stovky európskych organizácií, a ako už z jej názvu vyplýva, vedie ťaženie proti nacionalistickým “regresívnym” silám. Keďže na čele Európskej únie stojí pán Jean-Claude Juncker, ktorý verejne obhajoval zvrátené Marxove výplody a dokonca odhalil jeho sochu, vôbec sa nie je čomu diviť.
c) Požiadavka národnej suverenity je nepriateľská propaganda!
Po skončení druhej svetovej vojny sa Československo ocitlo v mocenskej sfére vplyvu ZSSR. To znamenalo, že svoju národnú politickú, ekonomickú a spoločenskú orientáciu muselo prispôsobiť tejto krajine. Akékoľvek vybočenie z cesty, ktorú určovala Moskva, znamenalo okamžitý zásah v podobe „internacionálnej pomoci sovietskeho ľudu a ľudu ostatných bratských socialistických krajín„, teda v podobe invázie a okupácie. Množstvo súdruhov na takomto podradnom postavení nevidelo nič zlé, veď šlo predsa o medzistupeň globálnej vlády pracujúcej triedy. Títo doboví “progresívci” v príručke „Proletársky internacionalizmus – organická súčasť politiky KSČS“ jasne vysvetlili, ako to je s požiadavkami suverenity: „Buržoázna propaganda sa predovšetkým snažila narušovať internacionálne myslenie nášho ľudu, a najmä naše spojenectvo so Sovietskym zväzom. Zdôrazňovala potrebu našej ‘nezávislosti’ od Sovietskeho zväzu v ekonomike i v politike, podporovala nacionalizmus nielen v tomto vzťahu, ale aj diskreditáciou našej pomoci rozvojovým krajinám, do pochybností sa stavia účelnosť a užitočnosť nášho členstva v RVHP a pod. […] V minulom roku pravicovooportunistické a antisocialistické sily spolu s hlásaním požiadavky suverenity a samostatnosti začali vyzdvihovať požiadavku neutrality Československa. Bola to hlboko reakčná požiadavka. Jej prvým krokom bolo odtrhnúť československo zo spoločnosti socialistických krajín a rozbiť spojenectvo so Sovietskym zväzom.“
Dnes to už nie sú reakčné sily, ani pravicoví oportunisti, ale extrémisti, ktorí si nehanebne dovoľujú vysloviť požiadavku na čo najviac nezávislú a samostatnú slovenskú politiku, ktorú strácame s postupným integrovaním do EÚ. Pán Marián Velšic z Inštitútu pre verejné otázky to v roku 2017 pomenoval takto: „Navyše mnoho z hodnôt, ktoré sú typické pre konzervatívne strany úspešne ‚sprivatizovali‘ extrémistické politické sily. Volanie po národnej suverenite a obmedzovanie vplyvu EÚ, patriotizmus…“ Neutralitu si nevie predstaviť ani pán poslanec Klus z neoliberálného prostredia: „Sny o neutralite Slovenska nie sú žiadnou novinkou. S Brexitom, Trumpom, ale najmä tzv. hybridnou vojnou, masívnou ruskou propagandou a nástupom radikálnych a extrémistických strán naprieč Európou, ale dostáva táto myšlienka nové krídla.“ Aj pán Šimečka priraďuje dôraz na štátnu suverenitu (podľa jeho slov) nacionalistickej pliage „Nacionalistu poznáte ľahko: hovorí, že Brusel útočí na našu národnú suverenitu, že integrácia štátov v EÚ sa nesmie prehlbovať, naopak, že treba vrátiť časť suverenity členským štátom, že treba obnoviť hranice, aby sa k nám nedostali imigranti…“ Podľa pána Šimečku mladšieho z najprogresívnejšie politického subjektu na Slovensku to sú zase populisti, ktorí „cieľavedome pracujú na tom, aby oslabili a nakoniec aj zničili európsky projekt. Oháňajú sa suverenitou a národnou identitou, ale majú jediný cieľ: odstrániť prekážku, ktorá im bráni uchvátiť moc.“ Podobné obhajovanie postupnej likvidácie národnej suverenity, odmietanie neutrality, či útoky na zástancov týchto hodnôt sú u dnešných neoliberálov rovnako bežné, ako u niekdajších komunistov. Má to spoločný základ. Jedni snívajú o centralizovanej a plne integrovanej EÚ, tí druhí sa zase usilovali o totálnu závislosť na ZSSR. Nikto z nich nepomyslel na to, že Slovensko by malo malo hľadieť v provom rade na svoje vlastné záujmy a záujmy svojich občanov, čo sa dá jedine z pozície suverenného štátu, hoci áno, je to ťažké a určite to vyžaduje obrovské úsilie a manévrovanie.
d) Len naši spojenci sú zárukou mieru a prosperity!
Ide o argument, ktorý obhajuje plnú závislosť na väčšom „partnerovi“. Súdruhovia v príručke s príznačným názvom „ZSSR – záruka našej šťastnej budúcnosti. (K 50. výročiu vzniku ZSSR)“ z roku 1972 si boli dobre vedomí toho, kto je skutočný „garant“ mieru a bezpečnosti: „Jednota socialistických krajín zostáva najúčinnejšou zbraňou svetového socializmu v boji proti politike imperializmu za mier a pokrok ľudstva. Ide pritom o jednotu založenú na princípe socialistického internacionalizmu a demokratického centralizmu, ktorý okrem iného vyžaduje aj úzku koordináciu zahraničnej politiky […] Všetky počiny: zmluvy, hospodárska, kultúrna, vedecká a technická spolupráca, smerujú k ďalšiemu upevneniu socialistického spoločenstva, k upevneniu mieru, rozvoju socialistických krajín…“ Jednosmerne zameranú politiku vysvetľovali súdruhovia takto: “Mnohí ľudia sa stále pýtajú, prečo udržiavame také rozsiahlé hospodárske styky so Sovietským zväzom. Je to jednak preto, že Sovietsky zväz je najväčšou socialistickou krajinou, dôležitým politickým centrom svetovej socialistickej sústavy, záštita mieru a našej bezpečnosti. Ale je to aj preto, že Sovietsky zväz je dnes priemyselnou veľmocou s modernými výrobnými odvetviami, predstavuje hlavný surovinový zdroj a rozsiahly trh s obrovskou absorbčnou schopnosťou. […] Fakty ukazujú, že Sovietsky zväz sa stal po druhej svetovej vojne absolútne i relatívne naším najväčším obchodným partnerom.„
Podobné nekritické chválospevy skladajú súčasní neoliberáli na EÚ a NATO. Veľmi obmedzený zorný uhol má u pána Michala Šimečku aj takúto podobu: „Uprostred konfliktov a násilia je EÚ garantom mieru a stability. Vo svete cynizmu a diktatúr zostáva EÚ priestorom demokracie a ľudských práv. Vo svete bez budúcnosti je EÚ miestom nádeje, kde si vieme – ako Slováci, ako Európania – predstaviť lepšiu budúcnosť. Bezpečnejšiu, slobodnejšiu, spravodlivejšiu.“ Jediným garantom mieru na našom kontinente je v predstavách pána Šimečku staršieho takisto len a len EÚ: „kým existuje Európska únia, máme istotu, že na našom kontinente vojna nebude. Toto poznanie však súvisí s inou istotou: ak sa Európska únia rozpadne, nevyhnutným dôsledkom bude skôr či neskôr vojna medzi európskymi národmi.“ Takisto to vidia aj napríklad neoliberáli z OZ EUROIURIS: „EÚ je už pol storočia zárukou mieru, stability a prosperity a prispieva k nárastu životnej úrovne“ a takýchto skresľujúcich prejavov nájdeme vo verejnom priestore veľké množstvo.
e) Sily pokroku chcú rovnosť a sú solidárne so slabšími!
Pod zámienkou solidarity viedol Sovietsky zväz v treťom svete agresívnu politiku, ktorej cieľom bolo dosadiť k moci komunistické subjekty a ich pomocou ovládnuť tento priestor. Toto ťaženie bolo vo východom bloku prezentované pomocou ušľachtilých a vznešených hesiel o boji proti útlaku, kolonializmu a rasizmu. Svetovému komunizmu veľmi dobre poslúžili „pokrokové“ sily zosobnené v postavách ako Mugabe, Mandela, či Angela Davisová, ktoré sa veľmi rýchlo zaradili medzi ideály ľudskoprávnych a neoliberálnych skupín na Západe aj komunistov na Východe: „Je to sila (internacionalizmus), o ktorú sa opiera hrdinský ľud Vietnamu vo svojom spravodlivom oslobodzovacom boji, je to sila, ktorá nakoniec oslobodila z pazúrov americkej rasistickej justície Angelu Davisovú, americkú súdružku, statočnú bojovníčku za práva amerického černošského ľudu a žien.“ (Proletársky internacionalizmus a socialistické vlastenectvo, 1972) Príručka „ZSSR – záruka našej šťastnej budúcnosti. (K 50. výročiu vzniku ZSSR)“ tento boj opisuje následovne: „Komunistická strana Sovietskeho zväzu a sovietsky štát na všetkých medzinárodných fórach systematicky bojujú proti všetkým formám národnostného a koloniálneho útlaku, proti všetkým diskrimináciam, rozhodne bojujú za uznanie rovnoprávnosti národov proti kolonializmu, neokolonializmu a rasizmu, proti všetkým formám národnostného útlaku.“ Noviny „Bojovník“ od ÚV Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov z 12. apríla 1972 situáciu v Afrike opisujú takto: „Neokolonistom sa ešte dosiaľ darí zachovať si zvyšky koloniálného panstva v niektorých afrických krajinách, ako napríklad v Zimbabwe (Južná Rodézia), Namíbii (Juhozápadná Afrika), Južnej Afrike a zúrivo sa pred odchodom z tohto kontinentu bránia aj portugalskí kolonizátori, i keď je isté, že tento boj je pre nich vopred prehratý. Svedčí o tom aj rezolúcia z nedávneho zasadnutia Bezpečnostnej rady OSN, ktorá sa konala v Addis Abebe, kde zástupcovia viac ako dvadsiatich afrických krajín a národnooslobodzovacích hnutí vo svojich vystúpeniach demonštrovali pevné rozhodnutie národov Afriky bojovať za oslobodenie svojho kontinentu od zvyškov kolonializmu a rasizmu. […] Socialistické krajiny, vychádzajúc z leninských princípov internacionalizmu, sa snažia pomôcť slobodným africkým štátom rýchlejšie prekonať dôsledky koloniálnej nadvlády a vykročiť na širokú cestu hospodárského a spoločenského pokroku.“ Je pravda, že o rovnosti a iných krásnych heslách blúznil aj nadčasový „génius“ Lenin už v roku 1903, čo uvádza aj príručka „Proletársky internacionalizmus – organická súčasť politiky KSČS“: „Aké požiadavky vtedy Lenin a boľševici vytýčili? bolo to päť základných požiadaviek: 1. Rovnosť všetkých občanov bez ohľadu na pohlavie, náboženstvo, národnosť a rasu…“ Nuž, súdruhovia mali pravdu. „zlé a rasistické“ režimy v Rodézii, Južnej Afrike a portugalských kolóniach skutočne nevydržali vnútorný a vonkajší tlak a padli. „Pokrok“ v podaní osloboditeľov však priniesol pogromy proti bielej populácii, nepríčetné kmeňové násilie, hlad, rozšírenie chorôb a kriminality, a totálne zrútenie národných hospodárstiev a toto všetko je v Afrike, niekde viac, niekde menej, prítomné dodnes. Rovnosť v podaní súdruhov znamenala prostriedok pre odstránenie rozdielov v rámci robotníckej triedy rôznych národov, tak aby bola cesta ku globálnej vláde proletariátu schodná.
Aj dnes nám súdruhovia neustále básnia o tom, ako máme byť tolerantní, otvorení a solidárni a aké neuveriteľné množstvo výhod z toho vyplýva. Myslí si to aj napríklad pani prezidentka Zuzana Čaputová: „naša krajina má kapacitu byť solidárna, byť humanistická,…“ Dôvodom pre takúto solidaritu a otvorenú migračnú politiku sa zdá byť niečo iné, ako len nezištná pomoc ľuďom v núdzi. Neoliberáli iste vedia, že vedomie vlastnej exkluzivity brzdí integráciu v rámci EÚ a globalizáciu. Vedia aj to, že „importovaný“ človek z Afriky nemá ako tento proces brzdiť. Migrantovi zo Somálska, ktorý dnes dostal papier o tom, že je Slovák, nebude vadiť, keď zajtra dostane papier o tom, že je občan Spojených štátov európskych. Toto potvrdzuje aj Progresívne Slovensko a vôbec sa za to nehanbí: „Zraniteľnosť slovenskej liberálnej demokracie spočíva aj v tom, že krajine chýba moderná a inkluzívna kultúrna identita, založená na hrdosti, zdravom sebavedomí a tolerancii voči inakosti. Etno-nacionalistický sentiment deväťdesiatych rokov sme do istej miery prekonali, avšak nedokázali sme ho nahradiť pozitívnym príbehom, ktorý by patril všetkým bez rozdielu, a ktorý by bol podkladom pre tvorbu sociálneho kapitálu. Táto skutočnosť podrýva sociálnu súdržnosť v krajine a vystavuje ju riziku kultúrnych pnutí, obzvlášť v časoch, kedy globalizácia a technologický rozvoj narúšajú tradičné národné identity a etnické väzby.“ (Vízia jednej krajiny, s.45) Tvrdenia a činy vedené v mene rovnosti a solidarity v podaní komunistov a aj dnešných neoliberálov vedú k zničeniu prirodzených väzieb a vytvoreniu nového sociálneho kapitálu, na ktorom by mohli stavať. Tým prvým sa síce sčasti podarilo zdegenerovať a poškodiť našu spoločnosť, no ich snahy stroskotali. Dúfame, že rovnako stroskotajú aj snahy ich mladších kolegov.
Čítanie dobových materiálov je vždy fascinujúce. Mimoriadne zaujímavé bolo napríklad to, akým spôsobom vtedajšie médiá informovali o vojne vo Vietname, či ako ospravedlňovali inváziu z augusta 1968. Menej potešujúce bolo zistenie, že ideologické hodnoty, o ktorých som čítal v textoch zo 60. a 70. rokoch, sú dnes znovu na vzostupe. Komunisti a dnešní neoliberáli budujú svoju spoločenskú víziu na rovnakom základe: relativizovaní a postupnom odstraňovaní tradičných hodnôt a väzieb a ich nahradení novou kultúrou, ktorú chcú smerovať do globalizovaného sveta. Majú spoločného nepriateľa: vedomie exkluzivity a vlastnej identity rôznych ľudských spoločenstiev a ideológie, ktoré z týchto hodnôt vychádzajú, teda najmä nacionalizmus a autochtónnosť štátov a národov. Používajú úplne rovnakú rétoriku: neustále sa titulujú do pozície nositeľov pokroku a progresu a svojich odporcov zase označujú ako spiatočníkov, regresívne, či reakčné sily. Jednoduchými a plytkými heslami o rovnosti a humanizme sa snažia zapôsobiť najmä na emotívnych a naivných ľudí bez toho, aby hlbšie a racionálnejšie vysvetľovali dôvody a význam odlišného postavenia u jednotlivých prvkov spoločnosti. Barbarská a primitívna prax (napr. rušenie súkromného vlastníctva, či tvrdé represálie) komunistických režimov nakoniec snahu o úplne ovládnutie spoločnosti marxistickými myšlienkami torpédovala a na istý čas skompromitovala. Z tohto dôvodu sa noví marxisti od tých starých pochopiteľne dištancujú. Hodnotový rámec však majú podľa môjho názoru veľmi podobný.
„Najdôležitejšie osobitosti sovietskej federácie ako socialistickej formy mnohonárodného štátu sú tieto: národný charakter zväzových republík patriacich do federácie, dobrovoľne spojenie týchto republík do federácie, zebezpečenie suverenity členov federácie, ich rovnoprávnosť vo federácii, zabezpečenie práva členov federácie na vystúpenie zo zväzu, spojenie všeobecných záujmov zväzu a záujmov jednotlivých zväzových republík pri výstavbe a činnosti štátneho aparátu.“ – takto súdruhovia opisovali demokratickú povahu fungovania ZSSR. Dnes vieme, že je to rozprávka a že prax bola o niečom úplne inom. Majme sa na pozore, aby takto novodobí súdruhovia v budúcnosti neopisovali „Európsku federáciu“ alebo iný európsky superštát. Bol by som veľmi šťastný, keby prienik hodnôt bolo len mylné zdanie. Bohužiaľ, mám pocit, že to tak nie je…
Zoznam komunistických zdrojov:
Fakty argumenty 1, ročník XI., Ideologické oddelenie Ústredného výboru KSS 1966
Ku dňu africkej slobody: Zlomené okovy in Bojovník, ročník IV., ÚV Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov 15. apríla 1972
Na pomoc stranickému vzdelávaniu 1969-1970: Proletársky internacionalizmus – organická súčasť politiky KSČS, Ideologické oddelenie Ústredného výboru KSS 1969
Zbroník materiálov zo seminára na tému “Proletársky internacionalizmus a socialistické vlastenectvo”, Ústredný výbor Slovenského zväzu žien 1972
ZSSR – záruka našej šťastnej budúcnosti (K 50. výročiu vzniku ZSSR), Ústredný výbor Slovenského zväzu žien 1972