„… na klopě placku jak psí známku, znak příslušnosti k davu…“
Známa pesnička Karla Kryla spred piatich desaťročí patrí už vari do histórie. No zdá sa, že nie úplne. „Placky“, rôzne označenia a odznaky práve dnes začali prežívať svoju renesanciu. Znovu sa stalo u nás módou demonštrovať svoju príslušnosť k hnutiu či strane, ktorej sa verí alebo za ktorú sa možno skryť. Pritom však nie ako obyčajný príslušník alebo sympatizujúci, ale zvyčajne ako nekompromisný bojovník. Označený človek jasne dáva svojmu okoliu najavo, kde sa začína „nedotknuteľnosť jeho posvätného územia“. Odznak je vlastne verejným upozornením, výzvou k rešpektu.
To je však psychologický aspekt. Nás zaujímajú historické kontexty tohto fenoménu. Jeho korene iste možno nájsť v označovaní príslušníkov vojenských družín alebo rozličných spoločenských vrstiev v dávnoveku, čo sa neskôr odrazilo v rôznorodosti oblečenia – od ťažkopádnych alebo parádnych rovnošiat, cez tógy, sutany, kroje a fraky až po väzenské uniformy. V moderných časoch, keď sa odevy zjednodušovali a do určitej miery spoločensky unifikovali, začali sa ľudia verejne odlišovať stužkami, kokardami, páskami na rukávoch alebo odznakmi. Vždy však v mimoriadnych zlomových a neistých situáciách v rozdelenom národe, pretože v normálnej „zažitej“ spoločnosti sa zdôrazňuje skôr občianska spolupatričnosť a kultúrna tolerancia k odlišnosti názorov ako značkovanie ľudí v pozitívnom alebo negatívnom zmysle.
A tu je ponaučenie z histórie. Verejné označovanie občanov nikdy neprinášalo do spoločnosti mier alebo možnosti úprimného prejavu názorov, ale skôr ostražitosť, opatrnosť alebo apriórnu nenávisť neoznačených voči označeným a naopak.
Poprie snáď dnešok všetky historické skúsenosti?
Napadlo vás niečo keď ste si tento článok prečítali úplne dokonca? Tento článok ktorý som našiel v Historickej revue má už 30 rokov. Nemá ani autora. Viem ale, že hodí sa presne na dnešnú dobu. Nedávno boli parlamentné voľby. Ukázalo sa, ako veľmi je náš národ a naša spoločnosť polarizovaná. Uniknúť to mohlo ozaj len málokomu.
Čo sa môže stať keď je národ rozdelený? História nám to ukazuje na mnohých príkladoch. Uvediem jeden príklad ktorý určite každý z vás bude poznať. Svätoplukovi synovia a príbeh o troch prútoch. Keď Svätopluk zomieral, rozdelil svoju krajinu na tri časti medzi troch synov (Mojmír II., Svätopluk II., meno tretieho sa nevie). Napomínal ich, aby jeden na druhého neútočili a ukázal im, ako silné sú spolu tri prúty a ako silný je každý prút osamote. Keď boli prúty spolu nezlomili sa, keď boli zvlášť zlomili sa. A takýmto príkladom ich napomenul a povedal: „Keď zostanete v dorozumení a v láske nerozlučiteľní, nepriatelia vás nebudú môcť poraziť a podmaniť. Avšak ak povstane medzi vami roztržka a súperenie a rozdelíte sa na tri osobitné vlády, nepodliehajúc prvému bratovi, i jeden druhého zničíte, i susedia nepriatelia vás úplne spustošia.“ Ako sa bratia zachovali to už každý správny Slovák vie. V roku 894 začala Veľká Morava strácať svoju slávu, česť, no hlavne územia. V priebehu následujúcich asi 30 rokov prišla Veľká Morava úplne o všetko. Hlavným dôvodom boli znepriatelený bratia, ktorým mozgy úplne zatemnila nenávisť.
Akú to má spojitosť s dneškom? Aj dnes sme rozdelený a dovolím si povedať že oveľa viac než Svätoplukovi synovia. Krásne to vidieť napr. na tom, koľko politických strán dnes existuje. Ľudia sa medzi sebou navzájom nenávidia, aj keď majú tú istú krv. Pri tejto nenávisti ale zabúdajú, že táto nenávisť a rozdelenie slúži nepriateľovi na jeho zlé úmysly.
Nezabúdajme na našu minulosť a poučme sa z nej…
(Zdroje: Historická revue, roč. 1, 1/1990, s. 10; obrázok Ján Ladvenica – Svätoplukovi synovia a zväzok prútov, Dostupné na internete: https://www.webumenia.sk/dielo/SVK:GMB.C_6337)