Pred koncom roka 2020 nám na mailovú adresu prišla správa od nášho pravidelného diváka a obyvateľa Varína, malej obce neďaleko Žiliny. Vo Varíne je ulica, ktorá nesie názov po prvom slovenskom prezidentovi. Náš divák nám píše, že ulica Dr. Jozefa Tisu väčšine neprekáža, ba že viacerí sú ňu hrdí. Niektorí novousadení obyvatelia však z toho robia tragédiu a už dlhší čas sa usilujú o zmenu názvu. V prospech týchto snáh bol historikmi M. Schvarcom a I. Kamencom z Historického ústavu SAV vypracovaný posudok, ktorý prvého slovenského prezidenta značne démonizuje. Obyvatelia Varína kvôli objektivite oslovili ďalších odborníkov, aby pre nich vypracovali vlastné stanoviská. Historik Ivan Mrva, ktorý pôsobil ako vedúci katedry histórie na Univerzite sv. Cyrila a Metoda v Trnave či ako riaditeľ Slovenského historického ústavu Matice Slovenskej, je jedným z oslovených odborníkov. Jeho reakciu a stanovisko v skrátenej podobe sme sa s jeho súhlasom rozhodli zverejniť:
“Na prvom prezidentovi Slovenskej republiky a jeho verejnej činnosti nenašli nič pozitívneho, hodnotenie zostavili len z negatívnych javov, vytrhnutých z kontextu doby a v stanovisku sa kumulujú len otrepané frázy a dezinformácie. Historický ústav SAV bol ideologickým pracoviskom Ústredného výboru Komunistickej strany a aj po politických zmenách predovšetkým v oblasti slovenských dejín 20. storočia mnohí pracovníci ďalej rozvíjajú tézy petrifikované minulým režimom, najmä však pri hodnotení osobností Slovenskej ľudovej strany, neskôr (Hlinkovej SĽS), autonomistického hnutia a Slovenského štátu, resp. republiky v rokoch 1939-1945. Tieto tendencie zosilneli po roku 2000, keď Ústav opustili starší pracovníci, ktorí zažili režim 1. Slovenskej republiky alebo sa dokonca stretli s prezidentom Tisom a mali na SR i jej prezidenta svoj vlastný názor vyplývajúci z osobných poznatkov.
Historici z tohto pracoviska v posledných dvoch desaťročiach zásadne a vždy vydávali len negatívne stanoviská v prípade, ak sa na nich obrátili samosprávy pri spore o pamätné tabule venované osobnostiam, ktoré môžeme považovať za slovenských martýrov ako dr. Ferenčík, pplk. Šmigovský a i. aj k politickému dejateľovi, ktorý bol tŕňom v oku samotnému Hitlerovi ako Ferdinand Ďurčanský. Je smutné, že odborné historické pracovisko SAV má pre slovenské snaženia málo porozumenia a kladné hodnotenie, ba obyčajný ľudský prístup ako v prípade popraveného Šmigovského alebo obete komunistického väznenia Ferenčíka, úplne absentuje. Dokonca aj jazdecká socha Svätopluka na bratislavskom hrade prekážala a viacerí historici, členovia komisie sa prihovárali za jej odstránenie. Pestovať národnú hrdosť a byť zástancom slovenskej štátnosti bolo zločinom celých sedem desaťročí a aj v súčasnosti je to tak.
Už prvá veta hodnotenia dr. Tisu je účelová a bez reálneho základu: ‘Ak postavíme osobu J. Tisa na pomyselné váhy histórie a berieme do úvahy všetky dobové dokumenty, jeho postava sa javí v negatívnom svetle.’ Tých dobových dokumentov je nesmierne veľa a vo väčšine z nich sa Tiso javí v pozitívnom svetle. Zostavovateľ dvojdielnej zbierky dokumentov Jozef Tiso – prejavy a články (1913-1945) I. a II. diel Ladislav Suško sa mi priznal, že ako evanjelik a odchovanec bývalého režimu mal k Tisovi rezervovaný vzťah, no tri roky zbieral jeho články, prejavy a ďalší materiál a pozorne ich čítal. Jeho názor na prvého slovenského prezidenta sa diametrálne zmenil, považoval ho za hlboko sociálne cítiaceho človeka, humánne založeného, veľkorysého aj voči svojim politickým odporcom. Z iniciatívy J. Tisa sa dňa 20. novembra 1938 konal Deň slovenskej lásky jednoty a zmierenia.
Rímska bohyňa spravodlivosti Justitia má v ruke váhy a na jednu misku kladie previnenia na druhú zásluhy resp. dobré skutky. O akýchsi Tisovi tradične pripisovaným previneniach sa popísali stohy kníh, o jeho zásluhách takmer nič. Za tých 82 rokov sa na Tisa povymýšľalo a sfalšovalo toho dosť, od hajlujúceho Tisa, keď mu k ukazováku na jeho vystretej ruke prirobili ešte tri prsty až po šesťdesiat utopených Čechov, ktorých ľudáci mali v januári 1939 nahádzať do Dunaja priamo pod oknami vládnej budovy, kde sedel Tiso ako predseda autonómnej vlády. (Také dezinformácie kolovali po Prahe začiatkom 1939 –viď Spomienky Jána Balku II.)
Vyslovovali sa domnienky, že Tiso už roku 1942 vedel o osude židov, hoci sa to nevedelo ani roku 1944 a tejto i podobných vyfabrikovaných konštrukcií sa autori stanoviska pridŕžajú aj naďalej. To je však neseriózne. Dodatočne sa produkovali dokumenty, ktoré mali Tisa usvedčiť z bezohľadnosti k osudu židov, či vykresliť ho ako najvernejšieho spojenca Tretej ríše ešte v posledných chvíľach vojny. Aj samotní autori hodnotenia použili lož, keď uviedli: ‘Je priam nepochopiteľné, že ešte po Hitlerovej smrti, už z emigrácie, poslal (Tiso) novému nemeckému kancelárovi Karlovi Donitzovi začiatkom mája 1945 telegram s ubezpečením, že slovenský štát (vtedy už nejestvujúci) potvrdzuje vernosť Veľkonemeckej ríši, ktorá tiež už zanikla.’
Je zarážajúce, že spoluautor hodnotenia I. Kamenec v Tisovej biografii Tragédia politika, kňaza a človeka z roku 1998 na strane 123 hodnotí tento telegram ako pochybný, nejestvujúci a ja hovorím, že bol ako mnohé iné dokumenty dodatočne vymyslený. Už táto skutočnosť potvrdzuje, že autori stanoviska sa sami usvedčili z tendenčnosti a zaujatosti.
V ďalšej časti ‘stanoviska’ vyčítali Tisovi, že budoval autoritatívno-totalitný režim s viacerými fašistickými prvkami. Po kríze spôsobenej prijatím Mníchovskej dohody si verejnosť na Slovensku i v Čechách žiadala ukončiť systém vlády viacerých politických strán (tzv. liberálny), ktoré uprednostňovali sebecké záujmy na úkor štátnych a obecných a panovalo presvedčenie, že spôsobili hlbokú krízu štátu. Tento proces prebiehal súbežne na Slovensku i v Čechách, kde takisto na jeseň 1938 vznikla Strana národní jednoty (22. 11.) a socialistické strany si skonštruovali Stranu národní práce a vyhlásili sa za lojálnu a spolupracujúcu opozíciu. Aj Hlinkova slovenská ľudová strana zjednocovala všetky nemarxistické strany a stala sa Stranou slovenskej národnej jednoty. (8. 11. 1938) Komunistická historiografia všetky politické zoskupenia, ktoré boli nepriateľské marxizmu a komunizmu ako HSĽS SSNJ aj Strana národní jednoty a iné, nazývala fašistické a to pokračuje aj dnes. Slovensko pod vedením HSĽS SSNJ, kým neprišli Nemci bolo len pokračovaním Československa. Terajšie Slovensko nie je nič iné ako konzervované Česko-Slovenska so všetkými chybami demokracie, ale autoritatívnym náterom vedenia. To konštatoval český novinár, ktorý roku 1944 navštívil Slovensko. O ďalších krokoch totalizácie režimu ako bol zmocňovací zákon umožňujúci vydávať vládne nariadenia s mocou zákona a teda obchádzať parlament na tomto mieste nepovažujem za vhodné venovať sa mu podrobnejšie, len zdôrazňujem, že ho prijalo Národné zhromaždenie Česko-Slovenska v decembri 1938 a Slovensky štát ho prirodzene zdedil. Rozhľadenejší politológovia o tomto zákone hovoria ako o nástroji krízového riadenia štátu. Obdobnú právnu normu používala za vojny Veľká Británia i USA. To, že autori stanoviska ani slovkom nepripomenuli okolnosti aké panovali v Európe i v Č-SR a režim 1. SR vytrhli z dobového kontextu, pokladám za veľký deficit objektívneho a profesionálneho prístupu pri hodnotení J. Tisa.
Za zaniknutými stranami, ktoré sa dobrovoľne zjednotili a za skorumpovaným systémom mnohých navzájom sa hašteriacich strán okrem funkcionárov nik nežiali, neprotestoval. Navyše bývalé politické kádre predtým aktívne podporujúce centralizmus a prenasledujúce politikov, ba i sympatizantov HSĽS, prijali funkcie v novej politickej štruktúre a aktívne účinkovali v slovenskom sneme pod hlavičkou HSĽS SSNJ. V dobe, keď vzniklo autonómne Slovensko a hrozilo odtrhnutie území Maďarskom, pričom aj poľské plány pripraviť nás o územia boli reálnou hrozbou a pri neúprimnej a nepredvídateľnej politike Prahy ani nebolo možné inak postupovať, len zjednotiť politické prúdy, aby autonómne Slovensko ľahšie odolalo hrozbám. Popri nebezpečenstvách, ktoré hrozili spoza hraníc, Slovensko muselo prakticky z ničoho a bez skúseností budovať vlastný štát v mimoriadne ťažkých podmienkach a to s veľkým úspechom. Praha a naši centralisti 20 rokov tvrdili, že Slováci národ sedlákú, pastýřu a valachu potrebujú tútora a nemajú schopnosti ani kádre, aby si svoje veci spravovali sami. V zložitých pomeroch sa to podarilo, hospodárstvo sa úspešne rozvíjalo, zásobovanie bolo stabilizované a napriek strate najúrodnejších rovín na Slovensku nezaviedli trvalý lístkový systém, ktorý bol aj v neutrálnom Švajčiarsku a o vojne vedúcich krajinách ani nehovoriac.
O všeobecnom kultúrnom a sociálnom rozvoji, budovaní školstva, vedeckých inštitúcií sa mlčí, rovnako o novonadobudnutom sebavedomí po dvoch desaťročiach trvajúcom podceňovaní. Úspech samostatného Slovenska v oblasti vybudovania samostatnej a hodnotnej meny, hospodárstva a infraštruktúry treba pripísať aj Tisovi, ktorý preferoval odborníkov napriek odlišnej politickej orientácii a aj členstvu v slobodomurárskych lóžach ako napríklad Karvaš a i. ktorému zveril Slovenskú národnú banku. Za tieto nepopierateľné úspechy, ktoré znamenali krach čechoslovakizmu, teda českej hegemónie aj do budúcnosti už roku 1941 z Londýna Benešovci svojim bratislavským priaznivcom poslali odkaz, že Tiso musí viset, okrem neho i Mach, Čatloš, Tuka, Sivák, Sokol a ďalší exponenti Slovenskej republiky. To už propaganda maľujúca Slovenskú republiku a jej prezidenta najčernejšími farbami pracovala naplno a neprestala takto pracovať dodnes.
Tiso ako katolícky kňaz a úspešný slovenský politik bol a zostal vďačným cieľom protikatolíckych, protikresťanských a protislovenských publicistov, historikov a iných osôb vrátane politikov, ktorí sa k Tisovi a 1. SR vyjadrujú. Väčšina poznatky čerpá len z tendenčných prác, kde sa opakujú tie isté frázy ako aj v tomto hodnotení.
Je nepopierateľným faktom, že Slovensko v roku 1939 smerovalo k osamostatneniu od Č-SR, Hitler len urýchlil tento vývoj. Samostatné Slovensko bolo v tieni Nemecka, čo je pochopiteľné vzhľadom na okolnosti európskeho politického vývoja. Bolo viazané ochrannou zmluvou z marca 1939. Jozef Tiso pri jej koncipovaní vo Viedni však odolal nemeckému tlaku a nebol ochotný súhlasiť s umiestnením nemeckých posádok na celé územie Slovenska, dokonca už chcel z rokovania odísť a Hitler popustil. Ako by to na Slovensku vyzeralo, dá sa domyslieť. Za armádou by prišlo gestapo a potom Nemcami zamýšľaný ríšsky protektor. Už Tisov pevný postoj vo Viedni v marci 1939 uchránil Slovensko od veľkých strát a to treba oceniť.
Hlavné mesto Bratislava ležalo priamo na hraniciach ríše, Tisova prezidentská rezidencia bola ľahkým delom na dostrel z územia nacistického Nemecka. Na Slovensku bola 150-tisícová nemecká menšina, politicky mimoriadne agilná, medzi slovenskými Nemcami najmä v Bratislave sa nachádzal veľký počet radikálov, ktorí by radi presadili nacistický vzor aj na Slovensku. Radikáli národno-socialistickej orientácie sa nachádzali aj v radoch HSĽS i medzi obyvateľmi. Za takýchto okolností je nemysliteľné, aby Tiso a spol. budovali režim, ktorý by neprejavoval lojalitu k Nemecku a k Hitlerovi. Ak opomenieme účelovú Mussoliniho sociálnu republiku Salo, ustanovenú koncom roku 1943, Slovensko bolo jedinou republikou v Európe pod vplyvom nacistického Nemecka.
Ak by sme veľmi chceli, nájdeme tu aj prvky fašizmu, no tie zažívame aj v súčasnosti na našom demokratickom Slovensku v súvislosti s tzv. bojom proti Covidu 19. Fašizmus však charakterizuje bezohľadná likvidácia politických odporcov a násilie. Režim, ktorý zastrešoval Tiso politických odporcov zapojil do verejného života a do budovania nového Slovenska. Na Slovensku nebol z rozhodnutia súdov, či iných štátnych orgánov nik popravený a to napriek vojne, sabotážam a organizovaniu podzemného hnutia. V neutrálnom a mierovom Švajčiarsku popravili v rokoch 1940-1945 17 ľudí. Autori spomínajú aj akýsi koncentračný tábor v Ilave, kde boli väznení bez súdneho rozsudku a na neurčitý čas oponenti režimu. Zabudli dodať, že boli väznení niekoľko dní nanajvýš týždňov. Zásluhou akýchsi horlivcov z Hlinkovej gardy sa tam v polovici marca 1939 ocitol aj reprezentant Agrárnej strany na Slovensku Ján Ursíny. O niekoľko dní ho prepustili a následne zaujal dobre platené miesto funkcionára v Družstevnom zväze.
Aj úloha Tisa v riešení židovskej otázky je veľmi skreslene podaná. To, že antisemitizmus bol rozšírený v ľudových vrstvách, v cirkvi i v HSĽS je nepopierateľný fakt. Bol to antisemitizmus sociálny, resp. aj národný, keďže židia poväčšine reprezentovali cudzonárodný prvok (maďarský a nemecký). Už v prvých dňoch po Mníchove antisemitizmus zosilnel v celom Česko-Slovensku, keďže štátna pohroma sa pripisovala aj židom. Na celorepublikovej úrovni sa propagoval numerus clausus pre židov a od januára 1939 pražská vláda židov zbavovala miest v štátnom sektore. Antisemitizmus zosilnej aj na Slovensku najmä po desiatom októbri 1938, keď sa začali slovensko-maďarské rozhovory v Komárne o južných územiach. Jozef Tiso bol zástancom riešenia židovskej otázky v sociálnej oblasti, chcel odstrániť ekonomickú nerovnováhu a zmenšenia židovského vplyvu v hospodárstve. Zdôrazňoval, že židovská otázka sa na Slovensku bude riešiť spravodlivo, sociálne a ľudsky. (9.2. 1939) Ešte predtým hrozil trestným pokračovaním všetkým, ktorí by proti židom použili násilie. Bola to reakcia na niektoré protižidovské výstrelky mládeže a gardistov v súvislosti s postojom mnohých židov k Viedenskej arbitráži. Na jar 1939 bol postupne zavádzaný numerus clausus, teda 4 % podiel židov v slobodných povolaniach, na univerzite, s tým začala už Beranova pražská vláda v januári 1939 a Horthy v Maďarsku v roku 1921. V apríli 1940 bola presadená arizácia židovských podnikov. Nemeckému vedeniu, Hitlerovi a ani domácim radikálom to nestačilo. Z Berlína sa hrnuli výčitky, že na Slovensku proti zaprisahaným nepriateľom Tretej ríše sa režim chová veľmi zhovievavo. Tiso a umiernení ľudáci veľmi podporovali vysťahovanie židov do Palestíny (odišlo asi 9000), ale keď sa vojnová situácia zhoršila, odchod bol znemožnený.
Salzburský diktát v júli 1940 zmenil politickú klímu aj personálne obsadenie vo vedúcich vládnych funkciách a v židovskej otázke sa postupne začalo pritvrdzovať. V septembri 1941 vláda vydala nariadenie s mocou zákona tzv. židovský kódex. Pri jeho koncipovaní asistoval tvorca výkladu k Norimberským rasovým zákonom dr. Hans Globke, ktorého si na Slovensko priviedol ríšsky minister vnútra W. Frick. Vládne nariadenie robilo zo židov občanov druhej kategórie, zaviedlo označovanie židov a množstvo obmedzení podľa nacistického vzoru. Jozef Tiso a konzervatívne krídlo HSĽS presadili udeľovanie výnimiek spod účinnosti vládneho nariadenia, na čo sa nacisti aj domáci radikáli veľmi hnevali. Spolu bolo udelených asi 12 –tisíc výnimiek, rezortných aj prezidentských, (hospodárski dôležití HD) ktoré sa vzťahovali aj na rodinných príslušníkov. Židovský kódex sa nevzťahoval na asi 35 000 slovenských židov. Tiso vládne nariadenie nepodpísal a bez podpisu prezidenta podľa ústavy malo obmedzenú platnosť len tri mesiace. V roku 1943 sa už nedodržiaval. A na tom má zásluhu Tiso a aj židia si uvedomovali, že je ich záštitou. Arcibiskup Karol Kmeťko aj pre súdom s Tisom potvrdil, že deputácia nitrianskych rabínov v jeho kancelárii nástojila, aby Tiso zotrval v úrade a nevzdával sa funkcie prezidenta. O deportáciách, ktoré sa začali v marci 1942 a defacto skončili v auguste 1942 sa toho popísalo dosť, no takmer nikde sa nezdôrazňuje, že keď vláda žiadala, aby slovenských židov mohla navštíviť vládna komisia a Nemci to odmietli, program deportácii sa zastavil a židia bez výnimiek boli umiestnení v pracovných táboroch, kde sa bez ujmy dožili vypuknutia povstania v auguste 1944.
Odporúčam prečítať knihu Čo Dante nevidel, ktorú napísal J. Lánik. Spolu s Vrbom ušli z Osvienčimu a priniesli svedectvo o zverstvách nacistov. Ani jedným slovom neobviňuje Tisu či Slovenský štát. Lánik opisuje, ako mali veľký problém presvedčiť zástupcov Židov, Červeného kríža zo Švajčiarska a ďalšie osoby o páchaných zverstvách a to bolo roku 1944.
Autori hodnotenia zdôrazňujú, že prezident označil povstanie za dielo Židov, Čechov, Čechoslovákov, zahraničných parašutistov, zradcovských dôstojníkov a zvedených domácich obyvateľov. V lete 1944 spustili na Slovensku teror zahraniční (sovietski ) parašutisti, posádkoví dôstojníci, ktorí predtým slúžili aj nemeckej armáde sa zachovali alibisticky, namiesto obnovenia poriadku rozdávali zbrane a strelivo rôznym dobrodruhom. Došlo k masakrom Nemcov i Slovákov v Brezne, Ružomberku, Sklabini, Martine atď. Nemecká armáda nemohla dovoliť, aby vo frontovom zázemí panovali také pomery a vpadla na Slovensko. Prechod na stranu spojencov, ktorý plánoval Čatloš, Malár a ďalšie vojenské a politické špičky už neprichádzal do úvahy. Legačný radca nemeckého veľvyslanectva Gmelin sa po vojne vyjadril, že prípravy na odpútanie sa od nacistického Nemecka sa diali s tichým Tisovým súhlasom, čo mu sám pri jednom rozhovore po 20. júli 1944 aj naznačil. Po atentáte na Hitlera vyšlo najavo, že aj v Nemecku i v samotnej armáde je silné opozičné hnutie, ktoré plánovalo ukončiť vojnu. Také bolo aj na Slovensku, ale intrigy Londýna a Moskvy, domácich alibistov a partizáni zabránili realizácii plánu, ktorý mal Slovenskú republiku podľa možnosti bez väčších strát doviesť do tábora spojencov. Vojaci boli v mnohých prípadoch zvedení do boja, keďže im oznámili, že Nemci odvliekli vládu i prezidenta. Židia augustové udalosti nevyvolali, ale stali sa ich obeťou, keď sa rozpustili pracovné tábory (Nováky, kde sa organizoval aj výcvik), Nemci prestali rešpektovať výnimky a obnovili vyvážanie židov, napriek protestu novej vlády.
Tiso za vojenské potlačenie vyznamenával v Banskej Bystrici príslušníkov nemeckých ozbrojených síl, ktoré za sebou zanechávali na Slovensku vypálené obce, masové hroby so stovkami obetí, prízvukujú autori stanoviska. Podľa všetkého Bystričania boli svedkami posledného víťazného defilé nemeckých ozbrojených síl v tejto vojne a to 30. októbra 1944. Po slávnostných prejavoch prezident nemeckým vojakom, ktorí v bojoch prejavili statočnosť, pripol na hruď vyznamenania. Aj z radov Tisovi oddaných ľudí sa ozvali na bystrickú parádu výčitky, že ako slovenský prezident nemal vyznamenávať tých, čo Slovákov strieľali. Prezident sa pri súkromnom rozhovore zmienil, že rozdať tých pár plieškov Nemcom stálo za záchranu Bystrice, Brezna a Zvolena pred skazou a množstva ľudí pred smrťou. Generál Höffle chcel za vyvraždenie nemeckej vojenskej misie popraviť tristo rukojemníkov z Martina a zničiť tri hlavné hniezda odporu podobným spôsobom ako to Nemci práve robili vo Varšave. Tiso dôrazne žiadal, aby zmenil svoje rozhodnutie a keď generál prejavil ochotu, ale len v prípade prezidentovej aktívnej účasti na slávnostnom defilé, Tiso návrh na kompromis prijal. Masové hroby sa plnili obeťami nemeckých bezpečnostných síl od novembra 1944, dovtedy sa plnili obeťami rôznych partizánskych samozvancov, Sklené (190 dedinčanov), Magurka, Poníky, Kováčová a iné. Kde to len bolo možné, J. Tiso zasahoval, aby zmiernil represálie. Na Silvestra 1944 osobnou intervenciou zachránil pred popravou 10 bystrických rukojemníkov, bol medzi nimi aj dr. Nábělek. To nebola ojedinelá udalosť.
Neobstojí akési porovnávanie Tisa s Petainom, Lavalom, Quislingom, ktorí sa dali do služieb Nemcom po vojnovej porážke a okupácii svojich krajín. Česko-Slovensko sa nebránilo Hitlerovej agresii, kapitulovalo v septembri 1938 (Mníchov) a keď v Berlíne rozhodli o likvidácii zvyšku, Hitler postavil Tisu pred možnosť- samostatnosť alebo rozdelenie slovenského územia medzi Maďarsko, Nemecko a Poľsko. 14. marec 1939 bol z hľadiska perspektív aké sa črtali, dňom záchrany slovenského národa. Maďari operovali heslom – mindent vissza – všetko späť ako by to dopadlo môžeme si domyslieť. Stačí porovnať počet vojnových obetí 1939-1945 v slovenských dedinách zabratých Maďarmi (desiatky) a susedných obciach, ktoré zostali na Slovensku (jeden-dvaja). Szálassy sa dostal k moci s podporou Nemcov štátnym prevratom a ako národný vodca zaviedol totalitnú diktatúru a voči sovietom organizoval po nemeckom vzore totálnu vojnu, čím spôsobil Maďarsku obrovské škody materiálne a ľudské. Každodenné popravy (dohromady asi 6000) a brutálne prenasledovanie židov a i. charakterizovali jeho 5 mesačnú vládu. Ion Antonescu diktátor (conducator) Rumunska sa dosadil k moci prevratom svojej Legionárskej strany v septembri 1940. Nasledovali politické vraždy ich obeťou bol aj historik Nicolae Iorga, bývalý ministerský predseda. Počet obetí jeho režimu sa odhaduje až na 400-tisíc, Ukrajinci, židia, Cigáni, Besarabi, Maďari, čistky v Odese, politickí odporcovia. Susedné národy sú ku svojim predstaviteľom za vojny oveľa objektívnejší a vidia ich účinkovanie v dobových politických súvislostiach. Česi donedávna zatracovaného prezidenta Háchu symbolicky rehabilitovali, vyšla jeho monografia President lidskosti, vydali s Háchom známku, uznali, že robil, čo mohol a historici tvrdia, že ho dlho nespravodlivo hodnotili. Maďari Horthyho pozostatky slávnostne doviezli z Portugalska, pochovali ich za účasti vládnych činiteľov a jeho osobu nedémonizujú, hoci za Horthyho éry došlo k masovým vraždám a popravám na zabratých územiach (Vojvodina) už roku 1942.
Na Slovensku z iniciatívy slovenských orgánov nedošlo k ničomu podobnému ani v náznakoch. Ale objektivita k osobe J. Tisu v časti historickej obce absentuje, neustále a dookola sa opakujú rovnaké frázy, mystifikácie, domnienky a klišé, čoho dôkazom je aj predmetné stanovisko vypracované M. Schvarcom a I. Kamencom. V žurnalistike platí zásada získať aspoň dva nezávislé zdroje, tak by sa malo postupovať aj v tomto prípade, lebo Hist. ústav SAV nemá monopol na pravdu ani objektivitu. Musíme si uvedomiť, že vývoj dal Tisovi za pravdu. Spolu s Hlinkom stál na čele zápasu za národnú emancipáciu, samobytnosť a zvrchovanosť, z čoho potom rezultoval 14. marec 1939 a v konečnom dôsledku aj 1. január 1993. Aktívne bojoval proti zločinnej ideológii komunizmu, ktorý sa tiež rozplynul. Za tieto dva hlavné ‘zločiny’ mu Benešovci a komunisti pripravili šibenicu. Aj s ohľadom na uvedené skutočnosti J. Tisovi patrí ulica nielen vo Varíne, ale i na iných miestach, buďme trocha objektívni. J. Tiso bol odsúdený ako zločinec, pričom Národný súd mu kládol za vinu predovšetkým rozbitie republiky, kolaboráciu s Hitlerom. Židovská otázka hrala podružnú úlohu, keďže sa všeobecne vedelo, že on nebol jej iniciátorom, brzdil, či dokonca sabotoval radikálne riešenia. Bol Tiso kontroverznou osobnosťou? Každý popredný politik je svojim spôsobom kontroverzný a máme po nich sochy, námestia, ulice. Patrí medzi nich Masaryk, Havel, Dubček i Svoboda. Ten posledný má na svedomí etnické čistky, kolaboráciu a pravdepodobne odporúčal aj likvidáciu 260 slovenských Nemcov zo Spiša a Gemera (prevažne žien a detí) v júni 1945, ktorí sa chceli vrátiť domov. To nikomu nevadí?
Na Slovensku sa systematicky a organizovane ničia, odstraňujú a vandalsky znehodnocujú hmotné pamiatky súvisiace s J. Tisom. (Hrob, miesto narodenia, zmienka o účinkovaní v Rajci v Bánovciach atď.) Z iniciatívy pani lekárničky je teraz na rade aj Varín. Nerobme to!”
Doc. PhDr. Ivan Mrva CSc.
Bratislava 31.12. 2020
V našej ponuke nájdete aj odbornú literatúru, ktorá sa tejto problematike venuje na profesionálnej úrovni:
Milan S. Ďurica: Jozef Tiso (1887-1947). Životopisný profil
Emília Hrabovec (zost): Jozef Tiso – kňaz a prezident