Tomáš Špaček, člen hnutia Republika a asistent poslanca Miroslava Urbana, sa počas cesty v Moskve stretol so šéfom ruskej vládnej agentúry Rossotrudničestvo. Pre tejto príležitosti spravil aj krátky rozhovor, v ktorom sa pýtal na prácu Rossotrudničestva a vplyv západných sankcií nielen na túto organizáciu.
Prinášame vám prepis celého rozhovoru:
Špaček: Moja prvá otázka na Vás je – Vy, ako šéf Rossotrudničestva, čo v súčasnosti považujete za hlavný prínos tejto organizácie?
Primakov: Hovoríme tomu humanitárna politika. Tie sme prevádzkovali donedávna v 80 krajinách sveta. Nedávno boli niektoré z našich kancelárií zatvorené, nie však z dôvodu nášho rozhodnutia. No ako napríklad v Slovinsku, na Slovensku, v Chorvátsku, v Severnom Macedónsku, v Rumunsku a v niektorých ďalších krajinách vzhľadom na všetky okolnosti súvisiace so sankciami. Ale sme celkom úspešní z hľadiska prijímania nových zahraničných študentov na štúdium na ruských univerzitách podľa kvót, ktoré stanovila vláda Ruskej federácie. Každý rok prijímame okolo 30 000 nových zahraničných študentov. Pred pár rokmi to bolo 15 000, teraz je to dvakrát viac. Potom máme naše kurzy ruštiny, máme školenia pre učiteľov ruského jazyka, máme zahraničné programy, ako je ten, ktorého sa zúčastňujete. Pomáhame nášmu ministerstvu kultúry a niektorým kultúrnym inštitúciám pri realizácii výstav v zahraničí, aby sa naše divadlá a filmy mohli premietať v našich kultúrnych centrách. My taktiež prevádzkujeme tieto kultúrne centrá. A stále si myslíme, že sa im darí dobre fungovať aj pod tlakom. Stále fungujú a to je dobré.
Špaček: Skvelé. Takže ďalšia otázka – ako západné sankcie ovplyvnili plnenie Vašich cieľov vo východoeurópskom regióne? Napríklad na území Slovenska?
Primakov: No, skoro som Vám odpovedal.
Špaček: Áno, ale môžete sa teraz zamerať na Slovensko.
Priamkov: Určite áno. Na Slovensku máme stále množstvo, nie veľké, ale asi dve desiatky študentov, ktorí prichádzajú študovať do Ruska. Stále sú tu ľudia, ktorí sa zaujímajú o ruskú kultúru a ruský jazyk. Žiaľ, v našom kultúrnom centre to študovať už nemôžu. Bolo to zatvorené – nešlo o naše rozhodnutie. Počet našich zamestnancov, ktorí mali diplomatické pasy a boli predtým pôvodne zamestnancami ruského veľvyslanectva na Slovensku, bol rozhodnutím hostiteľskej krajiny znížený. A toto rozhodnutie negatívne ovplyvnilo naše fungovanie. Mimochodom, takmer vo všetkých európskych krajinách, v Európskej únii tieto kultúrne centrá formálne nie sú súčasťou Rossotrudničestva, ani zastupiteľských kancelárií Rossotrudničestva. Sú to samostatné kultúrne centrá. Ale to pre orgány európskych krajín nebol dostatočný argument, pretože boli odhodlané zrušiť ruskú kultúru, jazyk a tak ďalej. Toto je žiaľ prípad aj Slovenska. Stále máme fungujúce kultúrne centrum vo Viedni a v Belehrade a tie sa snažia pokryť nejaké požiadavky aj slovenského publika, ale aj tak je naša práca tam na Slovensku… no opustený blok, bohužiaľ.