Tomáš Špaček, člen hnutia Republika a asistent poslanca Miroslava Urbana, sa počas cesty v Moskve stretol so šéfom ruskej vládnej agentúry Rossotrudničestvo. Pre tejto príležitosti spravil aj krátky rozhovor, v ktorom sa pýtal na prácu Rossotrudničestva a vplyv západných sankcií nielen na túto organizáciu.
Prinášame vám prepis celého rozhovoru:
Špaček: Moja prvá otázka na Vás je – Vy, ako šéf Rossotrudničestva, čo v súčasnosti považujete za hlavný prínos tejto organizácie?
Primakov: Hovoríme tomu humanitárna politika. Tie sme prevádzkovali donedávna v 80 krajinách sveta. Nedávno boli niektoré z našich kancelárií zatvorené, nie však z dôvodu nášho rozhodnutia. No ako napríklad v Slovinsku, na Slovensku, v Chorvátsku, v Severnom Macedónsku, v Rumunsku a v niektorých ďalších krajinách vzhľadom na všetky okolnosti súvisiace so sankciami. Ale sme celkom úspešní z hľadiska prijímania nových zahraničných študentov na štúdium na ruských univerzitách podľa kvót, ktoré stanovila vláda Ruskej federácie. Každý rok prijímame okolo 30 000 nových zahraničných študentov. Pred pár rokmi to bolo 15 000, teraz je to dvakrát viac. Potom máme naše kurzy ruštiny, máme školenia pre učiteľov ruského jazyka, máme zahraničné programy, ako je ten, ktorého sa zúčastňujete. Pomáhame nášmu ministerstvu kultúry a niektorým kultúrnym inštitúciám pri realizácii výstav v zahraničí, aby sa naše divadlá a filmy mohli premietať v našich kultúrnych centrách. My taktiež prevádzkujeme tieto kultúrne centrá. A stále si myslíme, že sa im darí dobre fungovať aj pod tlakom. Stále fungujú a to je dobré.
Špaček: Skvelé. Takže ďalšia otázka – ako západné sankcie ovplyvnili plnenie Vašich cieľov vo východoeurópskom regióne? Napríklad na území Slovenska?
Primakov: No, skoro som Vám odpovedal.
Špaček: Áno, ale môžete sa teraz zamerať na Slovensko.
Priamkov: Určite áno. Na Slovensku máme stále množstvo, nie veľké, ale asi dve desiatky študentov, ktorí prichádzajú študovať do Ruska. Stále sú tu ľudia, ktorí sa zaujímajú o ruskú kultúru a ruský jazyk. Žiaľ, v našom kultúrnom centre to študovať už nemôžu. Bolo to zatvorené – nešlo o naše rozhodnutie. Počet našich zamestnancov, ktorí mali diplomatické pasy a boli predtým pôvodne zamestnancami ruského veľvyslanectva na Slovensku, bol rozhodnutím hostiteľskej krajiny znížený. A toto rozhodnutie negatívne ovplyvnilo naše fungovanie. Mimochodom, takmer vo všetkých európskych krajinách, v Európskej únii tieto kultúrne centrá formálne nie sú súčasťou Rossotrudničestva, ani zastupiteľských kancelárií Rossotrudničestva. Sú to samostatné kultúrne centrá. Ale to pre orgány európskych krajín nebol dostatočný argument, pretože boli odhodlané zrušiť ruskú kultúru, jazyk a tak ďalej. Toto je žiaľ prípad aj Slovenska. Stále máme fungujúce kultúrne centrum vo Viedni a v Belehrade a tie sa snažia pokryť nejaké požiadavky aj slovenského publika, ale aj tak je naša práca tam na Slovensku… no opustený blok, bohužiaľ.
Špaček: Takže v Rakúsku to funguje normálne?
Primakov: Áno, v Rakúsku to funguje, no, viete, takmer vo všetkých európskych krajinách sa kvôli tomuto sankčnému zoznamu stretávame napríklad s problémami s našimi bankovými účtami. Čiže transakcie boli zablokované alebo nám boli zablokované bankové účty a podobne. To je problém aj z hľadiska platenia daní či pokrytia verejnoprospešných činností. To je problém. Nejde ani tak o prácu v humanitárnej oblasti. Nie, komunitné služby. Ale rakúske kultúrne centrum, rakúsky ruský dom stále funguje.
Špaček: Dobre, môžeme prejsť k ďalšej otázke. Čo podľa vás viedlo Európsku úniu k uvaleniu sankcií na Rossotrudničestvo a konkrétne na vás?
Primakov: Asi hlúposť (smiech). Asi to bolo celé o hlúposti. Mimochodom, nevadí Vám, viete, rozprávať sa so sankcionovanou osobou? Je to pre Vás v poriadku?
Špaček: Žiadny problém.
Primakov: Dúfam, že nebudete vystavený nejakému tlaku alebo sankciám.
Špaček: Verím, že nie. Všetko bude fajn.
Primakov: Určite. V skutočnosti som s tým v poriadku, takže napriek sankciám nepociťujem vôbec žiadny rozdiel. V Európe som nemal žiadne aktíva ani nič, takže nemám pocit, že by mi niečo veľmi chýbalo. Viete, na niektorých mojich kolegov boli tiež uvalené tieto sankcie. Vnímajú to ako odmenu. Je to pre nás dôkaz, že fungujeme dobre. Znamená to, že si nás všimli, uvalili na nás sankcie, čím potvrdili, že odvádzame dobrú prácu. Toto všetko nie je o mne osobne ani o takzvanej ruskej štátnej propagande alebo niečom takom. Ide o zrušenie ruskej kultúry. Vyvinúť na ňu tlaku. Moja, no, nie je to vlastne moja myšlienka, niekde som to čítal, že v súčasnej situácii v roku 2023 je Rusko a Rusi v Európskej únii niečo podobné ako boli Židia v 30. rokoch 20. storočia.
Špaček: Tiež si myslím.
Primakov: Všetky tie myšlienky – nekupujte nič z Ruska, nekupovať nič od Rusov, nebavte sa s Rusmi, neštudujte ruštinu, nepočúvajte ruskú hudbu, nechoďte do ruského divadla … Všetky tieto veci sú dosť podobné tým, ktorým čelili Židia v Európe v 30. rokoch. Môj dobrý priateľ profesor Karaganov, významný ruský vedec v oblasti medzinárodných vzťahov, mi raz povedal, že existuje možnosť, že povedzme o 5 alebo 10 rokov môžeme čeliť nárastu skutočne fašistických režimov v Európe . To je znepokojivý fakt.
Špaček: To sa práve teraz deje.
Primakov: Áno, jednoznačne.
Špaček: Myslíte si, že keď skončí ukrajinská kríza a hystéria okolo nej, dôjde k úplnému obnoveniu fungovania Rossotrudničestva v krajinách, ktoré Ruská federácia považuje za “nie priateľské”?
Primakov: Úprimne povedané, toto nie je to, čo ma znepokojuje. Našim hlavným záujmom sú prihraničné krajiny, tie z bývalého Sovietskeho zväzu. Alebo tie, v ktorých máme obrovskú diaspóru. Alebo tie, s ktorými máme komerčné obchodné väzby. Alebo tie krajiny, kde riešime napríklad aj bezpečnostné záležitosti. Čím viac sa západná Európa stáva akýmsi skanzenom kultúry, tým je v skutočnosti menej zaujímavá. Iste, Rusko, myslím tým od čias cára Petra Veľkého bolo a stále je založené hlavne na európskej kultúre a civilizácii, ale so všetkými týmito vecami, ktoré sa dejú v Európe, sa môžeme považovať za poslednú časť skutočnej Európy a skutočnej európskej kultúry. Zvyšok Európy blúdi v chaose. Určite sa ukrajinská kríza skončí a som si úplne istý, že skončí víťazne pre Rusko. Či príde k obnove našich aktivít v Európe, možno, možno áno, možno nie. Toto nie je vec, na ktorej mi skutočne záleží.
Špaček: Dobre. Ako vaša organizácia rozvíja vzťahy v juhoamerických a afrických krajinách? Sú to relatívne odľahlé oblasti, môžete teda, prosím, porovnať záujem týchto ľudí o vaše aktivity v týchto regiónoch so záujmom ľudí v Strednej Ázii alebo v Európe?
Primakov: Samozrejme, riešiť Latinskú Ameriku je problém, hlavne kvôli logistike. Máte úplnú pravdu, sú to veľmi vzdialené oblasti a keď sa snažíme niekoho priviesť s naším programom „Novej generácie“ alebo v rámci iného programu, ceny leteniek sú veľmi vysoké. Je to až neuveriteľné. Samozrejme, susedné krajiny, hlavne stredoázijské republiky, sú regiónom nášho hlavného záujmu.
O Afrike máme veľké množstvo stereotypov, ako napr., že Afrika je kontinentom vojen, pandémií, hladu a katastrof, ale do konca 21. storočia zostáva na kontinente len niekoľko krajín, kde máme také problémy, ako je vírus Ebola, hlad alebo občianska vojna alebo niečo podobné. Už je takých len zopár. A ostatné sú celkom fajn. To im dáva veľmi dobré šance pre rast, či už ekonomický, vedecký, technologický, demografický, sociálny a tak ďalej. Nás teda veľmi zaujíma Afrika. Nie je to niečo založené len na myšlienke, že náš prezident Putin sa stretne s tým a tým prezidentom na fóre v Soči. To je základ našej vízie vlastnej budúcnosti.
Čo sa týka Ázie, je veľmi zaujímavé, že naše väzby s Čínou a celkovo regiónom Ázie rýchlo rastú. Takže nemôžete odsunúť humanitárny rozmer. (…) Existuje veľmi veľa spôsobov, ako riešiť medzinárodné vzťahy a nejde len o diplomaciu alebo vojenskú diplomaciu. Je to aj o humanitárnej politike, takže čím viac ideme do Ázie, čím viac ideme do Afriky, tým viac musíme pracovať na humanitárnej ceste.
Špaček: Takže ideme k našej poslednej otázke. Svet čelí veľkému nárastu rusofóbie. Čo by ste odkázali ľuďom, ktorí majú radi ruský národ, kultúru či tradície, no žijú v krajinách, kde sa o tom boja verejne rozprávať?
Primakov: Viete, báť sa niečoho nie je dobrá voľba. Ak vidíte svoju vlastnú budúcnosť ako udržateľný národ, aj z hľadiska intelektuálnej udržateľnosti, ľudia by sa nemali báť. Ak majú nápady, musia hovoriť slobodne. Musia odovzdať svoje nápady. Toto je skutočný význam demokracie. Už som Vám hovoril, že ma veľmi znepokojuje, možnosť rastu určitých druhov fašistických režimov založených nie na pôvodnom základe extrémneho nacionalizmu alebo nacizmu, ale na liberálnom fašizme. To ma veľmi znepokojuje. A to sa týka všetkých ľudí, ktorí majú svoju víziu a predstavy, nemali by sa báť. Mimochodom, viem že je veľa ľudí, sú ich tisíce, desiatky tisíc, ktorí vnímajú Rusko ako kontinent zdravého rozumu z hľadiska toho šialenstva v Európe. Tí ľudia hovoria: títo ľudia sú v poriadku, musíme priviesť naše deti sem do Ruska, musíme ich vychovať správnym spôsobom, s nejakými hodnotami, rodinnými hodnotami, skutočnými hodnotami demokracie. A je veľa tých, ktorí naozaj robia na tom, aby sa presťahovali do Ruska. A poznám mimovládne organizácie, ktoré na tom pracujú. To je skvelé, úžasné.
Špaček: To je naozaj skvelé. Ďakujem veľmi pekne za rozhovor.
