Pôsobenie rôznych módnych hnutí proti údajnému inštitucionálnemu rasizmu a diskriminácii často vytvára dojem kolektívnej a dedičnej viny/obeti konkrétnych skupín v súvislosti s otroctvom. Fenomén zotročovania a zneužívania iných je prastarý. Ľudstvo sprevádza už tisíce rokov a konkrétne príklady vieme nájsť v množstve kultúr a civilizácií bez ohľadu na rasu a náboženstvo. Je k tomu obrovské kvantum kvalitnej odbornej literatúry. Napriek tomu sme často konfrontovaní stereotypmi o bielych otrokároch a čiernych otrokoch. Samozrejme, aj Európania zotročovali. Avšak kampaň založená na takomto obmedzenom a účelovom prezentovaní histórie môže mať negatívne následky. Cenzurovanie dejín a sypanie si popola na hlavu zo strany údajných vinníkov spolu s neadekvátnymi požiadavkami a nárokmi údajných obetí sú javy, ktoré sprevádzajú boj proti značne prekrútenej “otrokárskej” európskej minulosti.
Skúsenosti našich predkov jasne dokazujú, že aj stred Európy dobre poznal otrocké jarmo a s ním spojenú brutalitu. Po katastrofálnej prehre v bitke pri Moháči v roku 1526 sa Uhorsko rozpadlo na viaceré časti a niektoré jeho oblasti priamo okupovali Turci. Väčšinu územia dnešného Slovenska síce ovládali Habsburgovci, no neustále pohraničné boje a nájazdy priniesli obyvateľom skazu a obrovské utrpenie. My si ich môžeme pripomenúť z dochovaných historických prameňov:
Vyrabovanie a zničenie mestečka Dobšiná Turkami r. 1584. Úryvky zo súdobej kroniky ev. dobšinského kňaza Gašpara Piltza
“Lakomosť a brutalita Turkov nepozná hraníc. Napriek tomu, že barbarstvo a brutalita sú charakteristickými črtami tyranstva, ktoré vedú k zničeniu majetku poddaných a ohrozeniu ich životov, boli vtedajšie pomery tureckej nadvlády neporovnateľne žalostnejšie a horšie. […] Poddaných, ktorí boli už úplne hospodársky vyčerpaní a sťažovali sa na ťarchy podrobenia, brali do otroctva spolu so ženami a deťmi bez ohľadu na pretrpené nespravodlivosti a už zaplatené dane. […]
Na Spiši sa sem-tam trpia zhromaždenia dievčat, ktoré sa nazývajú priadky. Je to odsúdeniahodný zvyk, pretože je zdrojom hriechov a poškvrnenia dobrých mravov. Na toto dievčenské zhromaždenie smeroval prvý útok Turkov. Veľký počet dievčat zajali a bola to prvá korisť nepriateľa. Turci prepadávali súčasne ostatné časti mestečka, vylámali brány a dvere a chlapov, ženy, deti a dievčatá nahých alebo polonahých vyvliekli z domov. Za svetla fakieľ prehľadali kúty izieb, bez milosti vytrhli z kolísok deti a nahádzali ich do veľkých tureckých vriec. […]
Kupcami živého tovaru boli židia a obchodníci s otrokmi, ktorí zďaleka prichádzali do Fiľakova za obchodom. Manžel sa musel pozerať, ako jeho manželku, ženích ako jeho nevestu, žena ako jej muža, rodičia ako ich deti, ktoré držali v náručí, ponúkajú na trhu ako dovezený a vystavený tovar na predaj. Obchodníci platili za zajatcov aj značné peňažné sumy. Aj železné srdce by sa malo nad takým nešťastím uľútostiť. Prichádza lakomý, bezcitný a skúpy židovský kupec, odtrhuje matke od pŕs malé dieťatko a nešťastná matka narieka a kričí: ‘Prečo mi berieš moje najdrahšie srdce, ktoré som v bolestiach porodila a v biede vychovala?‘’A odpoveď znie: ‘Tvoj syn, tvoja dcéra už nie sú tvoje, kúpil som ich a sú mojím majetkom!’ […] Taký strašný osud a rozptýlenie postihol obyvateľov Dobšinej. Jedni sa ocitli v Budíne, iní v Stoličnom Belehrade, ďalší v Carihrade alebo na iných miestach, kde všade znášali jarmo otroctva, ťažšie než samotná smrť.”
Spomienky Sebastiána Fabricia na život na území pod tureckou nadvládou, Pichľavý tŕň 1679
“Pricválali aj Tatári, a pretože viedli so sebou veľa koní kvôli lapeným kresťanom, mali na svojich koňoch koše. Jeden visel na jednom boku a druhý na druhom. V každom koši boli malé kresťanské deti – chlapčekovia a dievčatká dvoj-, troj– alebo štvorročné. Tieto vyložili pri Vacove z košov na trávu. Videl som to na vlastné oči, lebo som vyšiel von so svojím Turkom. Niektoré z nich plakali, niektoré sa hrali. Tatári im doniesli z mesta víno, jablká, hrušky, orechy, žemle a úbohé deti jedli a pili, čo dostali. Ale Turci od Tatárov deti kúpili a vzali ich so sebou do mesta, každý to svoje do vlastné domu. Vo Vacove sa koná každú stredu trh s ľuďmi. Sem privedú z väzníc kresťanov, ženské a mužské osoby, a na tržisku ich zatvoria do veľkých drevených mreží. Potom prichádzajú zdola nahor veľa míľ cesty Turci, obzerajú ich, ohmatávajú im plecia, žily, pulz, ako mäsiar dobytok. Ktorí sa im páčia, tých kúpia a ženú ich zviazaných ďaleko do Turecka. Tu už niet nijakého vyslobodenia. Zapriahnú ich, musia orať. Niektorých uvrhnú na galeje a bičujú až do krvi. Nad týmito všetkými nech sa zľutuje milostivý Boh!”
Utrpenie spôsobené tureckými nájazdmi zachytil v poézii aj Vavrinec Benedikt z Nedožier (1555-1615), slovenský profesor na Karlovej univerzite v Prahe a významná osobnosť humanizmu .
“K nám se teď nepřátele Turci přiblížili,
tvých věřích křesťanův množství mečem zbili.
Stůj při nás, bojůj za nás, ó, Kriste, Krali náš!
Města, zámky, kostely mnohé vyvrátili,
vsi mnohé, tvrze mnohé ohněm vypálili
Stůj při nás, bojůj za nás, ó, Kriste, Krali náš!
Dítky křesťanských lidí malé poturčili,
an na to s pláčem truchlé rodičky patřily.
Stůj při nás, bojůj za nás, ó, Kriste, Krali náš!“
Výhražný list pašu Mehmeda Bánovčanom, 1666
“My, hlavný opatrovník preddunajských vojsk mocného a nepremožiteľného tureckého cisára, miestodržiteľ a veliteľ Nových Zámkov, Küčük Mehmed paša. (Vlastnou rukou.) Vy, bánovský richtár a mešťania, keď uvidíte tento list opatrený mojím znakom, ukladám a rozkazujem Vám, aby ste nečakali ani hodinu ani deň a hneď, Vy psi, prišli osobne. Koľko listov som Vám už poslal, a predsa nechcete prísť. Ale ak po tomto liste budete mlčať, Vy svine, hneď sa k Vám vyberiem. Zviažem Vás za krky ako psov a tak Vás sem privediem, v železách a do temnice, ak neposlúchnete a nepodrobíte sa. Preto sa zvlášť poponáhľajte, ak si chcete udržať hlavy v zdraví.”
Odpor k tureckému násiliu sa zachoval aj v ľudovej tvorbe. Balada Ten turecký mýtnik vyjadruje lásku k slobode a rodnému kraju. Krásna Katarína radšej volí smrť ako nanútený život s Turkom:
“Katarína mrtvú
hlavičku pozdvihla
a temnými slovy
toto povedala:
‘Lepší je ten Dunaj
než hárem turecký,
lepšia smrť kresťanská
než život pohanský.”
K takýmto prameňom treba postupovať kriticky. Niektorí autori boli zjavne zaujatí a ešte aj dnes ľudia radi prifarbujú. Vraždenie, zotročovanie, vykorisťovanie, pri ktorom rukou Turkov padli tisíce a tisíce nevinných ľudí, je však veľmi dobre doložené. Toto smutné obdobie našich dejín si pripomíname nie preto, aby sme otvárali staré krivdy, živili súčasné spory, či žiadali nejaké odškodnenie. Pripomíname si ho, aby sme sa poučili a zároveň prejavili rešpekt k našim predkom, ktorí trpeli pod cudzou nadvládou, ale aj statočne proti nej bojovali.
Pramene:
Sebastián Fabricius: Pichľavý tŕň in Kol. autorov: Cestopisná a memoárová literatúra 16. – 18. storočia, Kalligram 2010, s. 223-224
Ten turecký mýtnik in Minárik Jozef: Z klenotnice staršieho slovenského písomníctva II. Renesancia a humanizmus, Tatran 1985
Vavrinec Benedikt z Nedožier: Žalmové někteří v písně české… in Minárik Jozef: Z klenotnice staršieho slovenského písomníctva II. Renesancia a humanizmus, Tatran 1985
Výhražný list pašu Mehmeda Bánovčanom in Kol. autorov: Pramene k vojenským dejinám Slovenska II. 1649 – 1711, Vojenský historický ústav 2017, s. 82
Vyrabovanie a zničenie mestečka Dobšiná Turkami r. 1584 in Kol. autorov: Rabovali Turci. Výber z kroník a listov zo 16. a 17. storočia, Tatran 1972, s. 47 – 51
Ilustračný obrázok: I Turchi. Codex Vindobonensis 8626 /wikipedia.org