Ilustračné foto: Pixabay
Facebook definitívne zrušil stránku Ľubošovi Blahovi a Youtube vymazal účet Štefanovi Harabinovi. Tieto rozhodnutia považuje Eduard Chmelár, bývalý rektor Akadémie médií, z hľadiska stavu slobody prejavu v krajine za mimoriadne nebezpečné, a to napriek tomu, že dlhodobo kritizuje fakt, že Štefan Harabin si s pravdivosťou svojich výrokov starosti nerobí a štýl Ľuboša Blahu je mu vyslovene proti srsti – reaguje na tieto skutočnosti na sociálnej sieti.
Chmelár zhrnul dôvody, prečo s takýmto postupom spoločností prevádzkujúcich sociálne siete principiálne nesúhlasí.
1.Rozhodnutie je politické a týka sa výlučne opozičných politikov. Obhajcovia reštrikcií tvrdia, že ide o súkromné spoločnosti, ktoré si môžu robiť, čo chcú. Odhliadnuc od toho, že to nie je pravda (zákony ochraňujúce slobodu prejavu sa vzťahujú aj na ne), netreba zabúdať, že podnet vyšiel od štátnych orgánov.
Predstavitelia SR a EÚ vykonávajú hrubý nátlak na spoločnosti vlastniace sociálne siete hraničiaci s vydieraním, že ak chcú pôsobiť na našom trhu, musia obmedzovať konkrétne prejavy. Je pozoruhodné, že v tomto prípade už podporovatelia cenzúry nekričia, že sú to súkromné spoločnosti a môžu si robiť, čo chcú.
2.Dôvody zrušenia Blahovho facebooku sú trochu pochybné. Sú medzi nimi buď nedorozumenia (výkrik “upáľte ho” – rozumej človeka, ktorý nevyvesil do okna ukrajinskú vlajku, nebol výzvou k násiliu, ako to tvrdí spoločnosť Meta, ale čistou iróniou), vyslovené nepravdy (pokiaľ viem, Blaha neprirovnával k psom amerických občanov, ale nazval ministra Naďa americkým ratlíkom – čo je dosť výrazný rozdiel), dvojznačné hodnotenia (výroky o konkubináte Zuzany Čaputovej – ktoré ja sám považujem za trápne – by si mali najprv vyjasniť so slovenskými biskupmi) alebo hodnotiace súdy, ktoré do spektra slobody prejavu jednoznačne patria (nazvať M. Albrightovú “mäsiarkou” je iste drsné, ale celkom v súlade s presvedčením mnohých ľudí vzhľadom na jej temnú úlohu na Balkáne).
3.Kritériá, ktoré je nútená uplatňovať spoločnosť Meta, by v USA povestnej širokou mierou slobody prejavu, rozhodne neprešli. Ide teda jednoznačne o politické zneužitie týchto nástrojov. Tým skôr, že sa uplatňuje výlučne na opozičných politikov, hoci niektorí vládni poslanci (ako napríklad Miroslav Žiak) by mohli v primitivizme úspešne konkurovať.
4.Predovšetkým však ide o bezprecedentný zásah do slobody prejavu, ktorý by sa napriek nášmu nesúhlasu s ním alebo pobúreniu z neho nemal riešiť cenzúrou.
Aký význam má demokracia, ak v nej majú všetci rovnaké alebo podobné názory?
Desí ma, koľko ľudí tomu tlieska. Nech pamätajú, ako dopadli v dejinách všetci tí, ktorí mlčali, keď prenasledovali iných a mysleli si, že sa ich to netýka. Západná povaha hľadania pravdy je od Sokrata až po existencialistov 20. storočia dialogická.
Pravdu môžeme nájsť iba v dialógu. A mieru slobody prejavu podľa voltaireovskej definície meriame podľa vzťahu k tým, s ktorými nesúhlasíme.
Je nemysliteľné, aby si v demokracii vlády pomáhali tým, že svojich konkurentov nebudú porážať argumentmi, ale mocenskými nástrojmi.
Preto vyjadrujem nad takýmito praktikami kategorický protest.
Na záver prezradil, že ktosi mu pošepol, že bude ďalší na rade. „Som na to pripravený, ale musím podotknúť, že od spoločnosti Meta som nedostal ešte ani jedno upozornenie. Ak sa bude cenzurovať aj kultivovaná kritika, bude to len dôkaz, že tento režim sa už nevie udržať inak ako represiou“, končí svoje hodnotenie Eduard Chmelár.
-red1-