Ilustračné foto: J. Habermas. Zdroj: wikipedia
Je pochopiteľné, že emócie sú vo vojne vysoké. Významný nemecký filozof Jürgen Habermas nás však vyzýva: „nenechajme sa viesť vojnovým štvaním alebo politikou strachu“. Trvá na rozumnosti a „komplexnej úvahe“.
Koniec nemeckého pacifizmu
Jednou z najpozoruhodnejších a neočakávaných udalostí tejto vojny je radikálny obrat Nemecka v oblasti zbrojenia a vojnového úsilia. Krajina nemá skutočný vojnový priemysel, v minulosti vynakladala relatívne málo na zbrojenie a vo vojenských konfliktoch bola vláda vo všeobecnosti veľmi umiernená. Len si spomeňte na Irak v roku 2003 alebo Líbyu v roku 2011.
Z historického hľadiska je to viac než pochopiteľné a rozumné. V minulosti viedla militarizácia Nemecka dvakrát ku globálnemu požiaru, ktorý si vyžiadal desiatky miliónov mŕtvych. Preto je lepšie sa do tejto situácie nevracať.
Existuje aj druhý dôvod nemeckej neochoty zapojiť sa do súčasného konfliktu. Po páde Berlínskeho múru v roku 1989 sa nemecký kapitál vlial do východnej a strednej Európy. Silné ekonomické vzťahy boli nadviazané okrem iného s Ruskom.
Mimo Európskej únie bolo Rusko donedávna štvrtou najdôležitejšou krajinou pre nemecký dovoz a piatou najdôležitejšou krajinou pre export nemeckého tovaru. Nemci sú najmä energeticky závislí od Rusov : v prípade plynu je táto závislosť 32 percent, v prípade ropy je to 34 percent a v prípade uhlia je to 53 percent.
Nemecký kapitál teda nemá čo získať z dlhotrvajúceho konfliktu, nieto ešte z eskalácie, práve naopak. Naopak, záujem o to majú najmä USA.
Aspoň tak to vidí Willy Claes, bývalý šéf NATO. Tento konflikt je podľa neho v podstate o „konfrontácii medzi Ruskom a Amerikou“, do ktorej „Európa nie je zapojená“. Poznamenáva, že USA „nebude prekážať, že to chvíľu potrvá“. [1]
Na začiatku invázie bola spolková vláda z dvoch uvedených dôvodov obzvlášť zdržanlivá, čo mrzelo krajiny ako USA, Spojené kráľovstvo a východné štáty Európskej únie. Vyvíjali tlak na kancelára Scholza, aby sa zbavil tejto zdržanlivosti.
Tlak zo strany médií bol ešte väčší. Vzhľadom na to, že smartfón má dnes už takmer každý, ide o najviac medializovanú vojnu vo svetových dejinách. Otrasné utrpenie v tejto vojne dokážeme sledovať takpovediac online s tými najstrašnejšími detailmi, čo vzbudzuje množstvo emócií aj ďaleko od bojiska.
Mainstreamové médiá navyše používajú hollywoodske rámovanie „dobrí verzus zlí“.
Takéto zarámovanie je výborné na prezeranie a čítanie figúrok a navyše vyvoláva emócie vo verejnej mienke. Takéto podávanie správ však nenecháva priestor na nuansy alebo vyvážené prístupy, aké mala nemecká vláda na začiatku konfliktu.
Nakoniec sa Olaf Scholz poddal veľkému tlaku a to bol koniec pacifistickej zahraničnej politiky, ktorá trvala posledných 75 rokov. Nemecko vynaloží v najbližších rokoch na zbrojenie minimálne 100 miliárd eur navyše a prisľúbili aj dodávky zbraní Ukrajine.
Hnusná dilema
Práve proti tomuto tlaku na nemeckú kancelárku a rozchodu s pacifistickou minulosťou napísal Jürgen Habermas pozoruhodný op-ed kúsok doSüddeutsche Zeitung . Habermas je najvýznamnejší a najuznávanejší nemecký filozof, v podstate Noam Chomsky z Nemecka.
92-ročný filozof načrtáva škaredú dilemu, pred ktorou stojí Západ: buď porážka na Ukrajine, alebo eskalácia obmedzeného konfliktu, ktorý sa môže zmeniť na tretiu svetovú vojnu.
V tomto „priestore medzi dvoma zlami“ sa Západ rozhodol priamo sa tejto vojny nezúčastniť.
Pre Habermasa je to múdre rozhodnutie, pretože „poučenie, ktoré sme sa naučili zo studenej vojny, je, že vojnu proti jadrovej veľmoci už nemožno rozumne ‚vyhrať‘, aspoň nie vojenskou silou“.
Problém je v tom, že Putin potom určí, „keď Západ prekročí hranicu stanovenú medzinárodným právom, po prekročení ktorej bude aj vojenskú pomoc Ukrajine formálne považovať za začiatok vojny zo strany Západu. To dáva ruskej strane asymetrickú výhodu oproti NATO, ktoré sa nechce stať vojnovou stranou kvôli apokalyptickým rozmerom svetovej vojny zahŕňajúcej štyri jadrové mocnosti.“[2]
Na druhej strane, Západ „nemôže akceptovať náhodné vydieranie. Ak by Západ jednoducho nechal Ukrajinu napospas osudu, bol by to škandál nielen z politického a morálneho hľadiska, ale nebolo by to ani v jeho vlastnom záujme. Scenár toho, čo sa stalo v Gruzínsku a Moldavsku [3], by sa potom mohol opakovať a Habermas sa pýta, „kto by bol ďalší“?
V tomto neľahkom prostredí je Habermas rád, že nemeckého kancelára neriadi „politika strachu“ a že presadzuje „politicky zodpovednú a komplexnú úvahu“.
Sám Scholz zhrnul svoju politiku v Der Spiegel takto:
“Čelíme utrpeniu, ktoré Rusko spôsobuje na Ukrajine, akýmikoľvek potrebnými prostriedkami bez toho, aby sme spôsobili nekontrolovateľnú eskaláciu, ktorá spôsobuje nezmerné utrpenie na celom kontinente, možno aj na celom svete.”
Vojnoví štváči
Scholz je však pod veľkým tlakom. Čelí „tvrdej bitke nápadov, poháňanej hlasmi tlače, o povahe a rozsahu vojenskej podpory spustošenej Ukrajine“. Okrem toho je hlavný hrdina, prezident Zelenskyj, talentovaný herec, „ktorý pozná silu obrazov a prináša silné posolstvá“.
„Politické mylné predstavy a nesprávne rozhodnutia predchádzajúcich nemeckých vlád“ sa tak ľahko dajú použiť na „morálne vydieranie“.
Habermas tu na jednej strane hovorí o pokračovaní politiky uvoľnenia po páde Sovietskeho zväzu, aj keď sa Putin stal nepredvídateľným, a na druhej strane o závislosti od lacnej ruskej ropy.
Toto morálne vydieranie je „vytrhnutie mladých z ich pacifistických ilúzií“. Výslovne odkazuje na Annalenu Baerbockovú, mladú ministerku zahraničných vecí Zelených, „ktorá sa stala ikonou, ktorá hneď po začiatku vojny autenticky vyjadrila šok vierohodnými gestami a konfesionálnou rétorikou“.
Tri dni po invázii predniesla Baerbocková emotívny prejav v nemeckom parlamente. Rovnako ako v iných krajinách majú nemeckí zelení silné korene v mierovom hnutí. Bolo preto viac než významné, že to boli najmä nemeckí zelení, ktorí vo vláde trvali na väčších a rýchlejších dodávkach zbraní.
Habermasa rozčuľuje najmä „bojovná rétorika“ a „sebaistota, s ktorou morálne rozhorčení žalobcovia v Nemecku konajú proti premyslenej a zdržanlivej spolkovej vláde “.
Prenasledujú kancelára „krátkozrakými požiadavkami“.
„Obrátenie bývalých pacifistov“ podľa Habermasa „vedie k omylom a nedorozumeniam“ a vníma „zmätok pocitov“. Títo „rozrušení oponenti vládnej línie… sú nedôslední v popieraní dôsledkov politického rozhodnutia, ktoré nespochybňujú.“[4]
Scholz si zatiaľ zachoval chladnú hlavu. Musel urobiť ústupky, ale naďalej vedie opatrný a umiernený kurz, najmä v porovnaní s bojovným postojom USA alebo Británie. Nemecko prisľúbilo zvýšiť dodávky zbraní Ukrajine, no sú to sľuby a ich realizácia je pomalá.
Na rozdiel od jastrabích krajín, ako sú USA, Spojené kráľovstvo a pobaltské štáty, Francúzsko, Nemecko a Taliansko udržiavajú otvorený dialóg s Ruskom. Napríklad Scholz a Macron mali telefonický rozhovor s Putinom , aby okrem iného rokovali o odblokovaní exportu potravín z Ukrajiny.
Cieľ: Putin
Habermasovi tiež vadí „zameranie sa na Putina ako osobu“. To „vedie k divokým špekuláciám, ktoré dnes šíria naše popredné médiá, rovnako ako v časoch rozkvetu špekulatívnej sovietológie“.
Médiá vykresľujú „nestáleho vizionára“, ktorý považuje „postupnú obnovu Veľkoruskej ríše za svoje politické životné dielo“. „Tento osobnostný profil šialene poháňaného historického nostalgika kontrastuje so záznamom spoločenského pokroku a kariérou racionálneho a vypočítavého siláka.
Habermas interpretuje inváziu na Ukrajinu „ako frustrovanú odpoveď na odmietnutie Západu rokovať o Putinovom geopolitickom programe“.
Pre Habermasa je Putin „vojnový zločinec“, ktorý si zaslúži, aby sa postavil pred Medzinárodný trestný súd. Zároveň však poznamenáva, že ruský prezident má stále právo veta v Bezpečnostnej rade a že sa môže svojim oponentom vyhrážať jadrovými zbraňami.
Či sa nám to páči alebo nie, práve s ním budeme „potrebovať rokovať o ukončení vojny alebo aspoň o prímerí“.
-red1-
Zdroj
Jürgen Habermas unterstützt abwägende Haltung des Bundeskanzlers , Der Spiegel.
Poznámky
[1] Willy Claes v belgickom televíznom programe De Afspraak z 24. mája: „Ak to môžem povedať trochu odvážne, teraz ide o konfrontáciu medzi Ruskom a Amerikou. Pri všetkej úcte a sympatiách k Ukrajincom a mimochodom, Európa nehrá. … Na záver, Američania nebudú namietať, že to chvíľu trvá. … Je to zlatý vek pre vojnový priemysel, ktorý je podľa definície americký.“
[2] USA, Francúzsko, Veľká Británia a Rusko.
[3] V roku 2008 Rusko napadlo Gruzínsko , aby podporilo samozvané republiky Južné Osetsko a Abcházsko, ktoré podporovalo v konflikte s gruzínskymi ústrednými orgánmi. Po prímerí sa Rusi stiahli, no udržiavali bezpečnostnú zónu v zónach konfliktu. Podobný scenár sa predtým odohral v Moldavsku v období 1990-1992.
[4] Rozhodnutie NATO nebyť priamo zapojené do tejto vojny.